Lenka Šimonová stála pri okne svojej kuchyne a pozerala, ako jej vnuk Janko hádže kamene na susedovu mačku. Chlapčisko malo len sedem rokov, ale v jeho pohyboch už bolo cítiť akúsi zlosť, ktorá ju desila.
“Janko, okamžite prestaň!” zakričala otvárajúc okno.
Vnuk sa ani neobzrel. Zobral väčší kameň a zním hodil na zviera. Mačka žalostne zamňaukala a zmizla za garážami.
Lenka Šimonová si povzdychla a išla sa obliecť. Musela ísť dole a porozprávať sa s chlapcom. Ale vedela, že to veľa nepomôže. Janko ju neposlúchal, odsekával a niekedy rovno utekal domov sťažovať sa mame.
V prízemí sa stretla so susedkou Zuzanou Horváthovou.
“Lenka, videla si svojho vnuka?” nahnevala sa tá. “Zasa honí moju Muro!”
“Videla, Zuzka. Hneď sa s ním porozprávam.”
“Veď čo s ním budete rozprávať! Radšej by si mala porozprávať s Aničkou. To je všetko jej výchova, alebo skôr jej úplná neprítomnosť.”
Lenka Šimonová mlčala. Nechcelo sa jej hádať so susedkou, ale ani súhlasiť nemohla. Anna bola jej dcéra, a nech už boli ich vzťahy akékoľvek, musela ju brániť.
Na dvore už Janko vymyslel novú zábavu – trhal krídla muchám, ktoré chytil do pohára.
“Janko, čo to robíš?” Lenka Šimonová sa prihovákla k vnukovi na lavičku.
“Skúmam,” zamrmlal chlapec bez pohľadu na ňu.
“Čo skúmáš?”
“Ako budú žiť bez krídel.”
“A prečo potrebuješ to vedieť?”
Janko pokrčil ramenami.
“Je to zaujímavé.”
Lenka Šimonová opatrne zobrala pohár z jeho rúk.
“Vieš, muchy sú tiež živé bytosti. Bolí ich, keď im trháš krídla.”
“Tak čo? Sú protivné.”
“Janko, nesmieš ubližovať druhým, ani keď sa ti nepáčia.”
Chlapec sa na ňu pozrel, akoby hovorila po čínsky.
“A mama vraví, že ak je niekto slabší, nemusíš sa ho báť.”
Lenka Šimonová pocítila, ako sa jej zúžilo srdce. Naozaj Anna takto učí svoje dieťa?
“Mama hovorí veľa vecí, ale nie všetko je správne. Silní by mali chrániť slabších, nie im ubližovať.”
“To sú blbosti,” mávol rukou Janko a utekal k hojdačkám.
Večer sa Lenka Šimonová rozhodla prehovoriť s dcérou. Anna prišla po syna okolo ôsmej, ako zvyčajne unavená z práce a podráždená.
“Mama, nakŕmila si ho aspoň?” spýtala sa bez pozdravu.
“Samozrejme, nakŕmila som ho. Anička, musíme si niečo povedať.”
“O čom?” dcéra nervózne krútila remienok kabelky.
“O Jankovi. O jeho správaní.”
Anna prevrátila oči.
“Zase sťažnosti? Mama, má sedem rokov! Všetky deti v tomto veku zlobí.”
“To nie je obyčajné zlostenie, Anička. Mučí zvieratá, odráža sa na dospelých, nikoho neposlúcha.”
“A čo navrhuješ? Zavrieť ho doma?”
“Navrhujem, aby sme sa venovali jeho výchove. Vysvetliť mu, čo je dobré a čo zlé.”
Anna si ušklíkol
