Marína prvýkrát počula to zavýjanie v sobotu, keď sa vracala z nočnej smeny. Dlhé, smutné – až jej naskočila husia koža. Zastavila auto pred domom, načúvala. Vychádzalo to odniekiaľ z ich pozemku.
Vystúpila z auta – a uvidela. Pri plote, tam kde rástla stará jarabina, sedel pes. Malý, ryšavý, vychudnutý tak, že mu trčali rebrá. Papuľu zdvihnutú k nebu a vyje, vyje.
– Hej, ty! – zakričala Marína. – Háď odtiaľto! Všetkých zobudíš!
Pes stíchol, sklonil hlavu. Pozrel na ňu – a v tom pohľade bolo niečo, čo Marínu mimovoľne prinútilo ustúpiť.
– No tak bež, – mávla rukou Marína unavene. – Nemám na teba čas.
Ľahla si spať nad ránom, ale v hlave jej stále znelo to zavýjanie.
– Počula si v noci psa? – spýtala sa ráno svokra Zuzana, keď Marína vošla do kuchyne. – Celú noc vyla, potvora! Myslela som, že susedov Dunčo, oni tak vyjú pred smrťou.
– Nebol to Dunčo, – odvetila Marína. – Bol to nejaký túlavý. Sedel pri našom plote.
– No to mi ešte chýbalo! – zľakla sa svokra. – Treba ho odohnať! To je na nešťastie, keď cudzí pes vyje pri dome. Vysypem soľ na dvor, odpudí ho.
Marína mlčala. Neverila na také poverčivosti. Ale jej mama, nech odpočíva v pokoji, vždy hovorievala: pes len tak nevyje. Buď cíti smrť, alebo nešťastie.
Večer sa manžel Ondrej vrátil z práce neskoro, nahnevaný ako čert.
– Zase prepúšťajú, – hodil tašku do kúta. – Už tretíkrát za pol roka! Čoskoro vyhodia polovicu dielne na ulicu.
– Ale hádam ťa to obíde, – skúsila ho upokojiť Marína. – Veď si ich najlepší majster.
– Jaj, najlepší, – uškrnul sa Ondrej. – Všetci sú najlepší. A šéfovi je to jedno. Jemu ide len o to, aby mal pekné papieriky a mohol si napísať prémiu.
Sadli si na večeru mlčky, každý rozmýšľal o svojom. Šesťročný Kubko kloval nosom nad tanierom – v škôlke sa nabiehal. Zuzana plietla, pery stisnuté – znak, že sa s ňou nemá rozprávať.
V noci sa zavýjanie opakovalo. Dlhé, žalostné. Marína vyskočila, podišla k oknu. Pes sedel na tom istom mieste, pri jarabine. Ondrej sa zobudil, zaklial cez sen:
– Čo je to za čertovinu! Musíme toho bastardu odohnať!
Vybehol na dvor v trenírkach a papučiach, kričal, mával rukami. Pes odbehol asi desať metrov, sadol si. Ondrej po ňom hodil palicu – netrafil. Vrátil sa do domu, buchol dvermi tak, že cengali okná.
– Zajtra mu dám jed, – sľúbil. – Mám toho dosť!
– Ondrej, to predsa nemôžeš, – začala Marína.
– Môžem! – zavrčal manžel. – Ešte niečo, kvôli nejakému psovi budiť celú rodinu!
Marína si ľahla, ale nevedela zaspať. Ležala, pozerala do stropu. A v hlave sa jej točila jedna myšlienka: čo ak mala mama pravdu? Čo ak to naozaj vedie k nešťastiu?
Ráno išla k plotu. Pes ležal pod jarabinou, stočený do klbka. Zdvihol hlavu, pozrel. Neuteká, nevrčí – len sa pozerá.
– Čo tu robíš? – spýtala sa Marína ticho. – Máš svoj domov? Pánov?
Pes ticho zakňučal. Vstal, podišiel k plotu. Začal labami hrabať, rýpať zem. Marína sa zohla, pozrela. Pod plotom bola jamka – pes sa očividne snažil podkopať.
– Načo chceš k nám? – čudovala sa Marína nahlas. – Čo potrebuješ?
Pes prestal kopať, uprel na ňu pohľad.
– Dobre, – vzdychla Marína. – Počkaj tu.
Vrátila sa s miskou vody a zvyškom včerajšej kapustnice. Podstrčila to pod plot.
– Nažer sa. Len prestaň vyť, lebo ťa manžel naozaj otrávi.
Tak prešiel týždeň. Každú noc – zavýjanie. Ondrej bol čoraz nahnevanejší, svokra nariekala nad zlými znameniami. A Marína mu naďalej nosila jedlo. Ale pes aj tak očividne chudol.
– Počúvaj, Marína, – povedala suseda Gábika cez plot, – vieš ty, čí je to pes?
– Túlavý, asi.
– No jasné, túlavý, – uškrnula sa Gábika. – Včera som sa rozprávala s Janou z domu o dva ďalej. Hovorí, že tento pes predtým patril Kudrnovcom. Pamätáš si ich?
Marína si spomenula. Starší manželia, tichí, inteligentní. Dávno sa už odsťahovali niekam. Dom predali mladej rodine.
– No a čo?
– A to, že mali syna. Volal sa aký Peter, alebo Mišo. Nepamätám presne. A ten pred rokom zahynul. Na ceste. Opitý vodič ho zrazil.
Maríne nabehla husia koža.
– A?
– A vraj tento pes bol ich syna. Po pohrebe ušiel z domu, hľadali ho mesiac – nenašli. A teraz sa, vidíš, vrátil. Lenže dom už nie je jeho. Bývajú tam cudzí ľudia. A tak vyje. Smúti za svojím pánom.
– Babské reči, – odvrkla Marína, ale srdce sa jej stiahlo.
Večer túto historku rozprávala pri večeri. Ondrej si odfrkol:
– To všetci hovoria. Ale psy si toľko nepamätajú.
– Pamätajú, – nečakane ozvala sa Zuzana. – A ešte ako. U nás na dedine suseda mala psa, ten čakal štyri roky na syna z vojny. Každý deň chodieval na cestu. A keď zahynul – vyl celý týždeň, a potom skapal rovno na prahu.
Nastalo ticho. Kubko vyľakane pozrel na babku.
– Mami, aj náš pes zomrie? – spýtal sa chlapec ticho.
– Nie je náš, – odvrkol Ondrej. – A dosť už o tom!
V noci to Marína nevydržala. Keď sa znova ozvalo zavýjanie, hodila na seba župan a vyšla na dvor. Podišla k plotu. Pes sedel so zdvihnutou papuľou. Vyl tak, akoby z neho vychádzali všetky city.
– Čo chceš? – zašepkala Marína. – Čo od nás chceš?!
Pes stíchol. Otočil hlavu k domu Kudrnovcov. Alebo k tomu, čo kedysi patril im. Zakňučal, akoby niekoho volal.
– Tvoj pán tu nie je, – povedala Marína. – Rozumieš? Nie je. Už dávno nie.
Natiahla ruku a pohladila psa po hlave. Pes sa neuhol. Zavrel oči.
A tak sedeli. Žena a pes. Pod hviezdnou oblohou, v tichu nočného sídliska.
– Poď, – povedala Marína. – Poď domov. On sa nevráti. Ale môžeš bývať u nás. Chceš?
Pes otvoril oči. Dlho sa na ňu pozeral, skúmavo. Akoby sa rozhodoval – či má veriť.
– Poď, – zopakovala Marína. – Sľubujem – neublížime ti.
Vstala a šla späť. Pes sa zdvihol za ňou. Kráčal pomaly, unavene. Marína sa obzrela – ide.
Marína otvorila bránku.
– Vojdi.
Pes zastal na prahu. Potom urobil krok. Ešte jeden. Prekročil prah.
Tú noc sa už ozývalo.
Ráno Ondrej zišiel do kuchyne a ostal ako obarený. Na starom koberčeku pri peci spal ryšavý pes. Marína varila kašu.
– Ty si dotiahla tú potvoru do domu?! – vybuchol manžel.
– Pst! – šepla Marína. – Zobudíš Kubka.
– Povedal som – žiadne psy v dome!
– A ja som povedala – necháme si ho, – pokojne odpovedala Marína. – A hotovo.
Ondrej pozeral na ženu vytreštenými očami. Nikdy mu neodporovala. Nikdy.
– Marína, ty…
– Rozhodla som sa, Ondrej. Pes ostáva. Ak sa ti nepáči, dvere sú tam.
Nastalo ticho. Pes zdvihol hlavu, pozrel na nich. Pokojne, bez strachu.
– A aby to do čerta, – Ondrej mávol rukou. – Rob si, čo chceš!
Buchol dvermi a odišiel do práce. Zuzana, ktorá celú scénu pozorovala z chodby, len pokrútila hlavou:
– No, Marínka, doviedla si chlapa do úzkych. Kvôli nejakému psovi.
– Nie kvôli psovi, mama, – ticho odpovedala Marína. – Nie kvôli psovi.
Psa pomenovali Ryško – podľa farby srsti. Kubko sa s ním spriatelil ako prvý. Ukázalo sa, že pes pozná povely, vie priniesť loptičku, nešteká zbytočne. Jednoducho – vychovaný.
Ryško sa udomácnil rýchlo. Spal v predsieni, málo jedol, na dvor sa pýtal. Ideálny pes. Ale bolo na ňom čosi. Akoby na niečo čakal. Často vstával po nociach, chodil k dverám, vetril.
O dva týždne sa to stalo.
Ondrej prišiel z práce čierny ako mrak.
– Koniec, – povedal a sadol si za stôl. – Vyhodili ma. Od zajtra som voľný.
Maríne stuhla krv.
– Ako vyhodili?
– A tak! Znižujú stavy. Polovicu majstrov preškrtali. A ja som v tom.
– Ale veď ty…
– Čo ja?! – vybuchol Ondrej. – Najlepší majster? Skúsený odborník? Je im to jedno! Potrebujú mladých, ktorým môžu platiť almužny!
Udrel päsťou do stola. Kubko sa striasol, pritisol sa k Maríne. Ryško, ktorý driemal v kúte, zdvihol hlavu.
– Čo budeme teraz robiť? – zašepkala Marína. – Z mojej jednej výplaty nevyžijeme.
– Práve to! – Ondrej vstal a začal premeriavať kuchyňu krokmi. – Splácať dom, auto čo sa rozpadá, dieťa treba živiť. A ja nemám prácu, nemám perspektívu!
– Niečo nájdeš, – skúsila ho upokojiť Marína, aj keď sama vedela – s prácou v meste je bieda.
– Jasné, nájdem! Je mi štyridsaťpäť, koho by som zaujímal?
Ďalšie dni boli ako nočná mora. Ondrej pil. Nie veľmi, ale často. Hneval sa pre každú maličkosť. S matkou sa hádal, na Kubka kričal. Marína chodila do práce ako na popravisko – vrátila sa domov a tam zase škandál.
Ryško sa v tom čase začal správať čudne. Chodil za Ondrejom ako tieň. Pozeral na neho, nespúšťal ho z očí. Keď pil, ľahol si mu k nohám, ticho kňučal.
– Odstráň tú svoju šelmu! – vrčal Ondrej. – Už ju ani nevládzem vidieť!
Ale Ryško nepoľavil.
Vo štvrtok večer sa Marína zdržala v práci. Inventúra, šéf ich nútil zostať. Vrátila sa až o jedenástej. Dom tmavý, na dvore ticho. Čudné – inak manžel pozerá telku do polnoci.
Otvorila dvere – a uvidela.
Ondrej ležal na zemi v predsieni. V bezvedomí. Vedľa prázdna fľaša. A nad ním stál Ryško, štekal, škrabal ho labou, ťahal za rukáv.
– Ondrej! – vrhla sa k nemu Marína.
Nahmatala pulz – slabý, ale je. Dýchanie plytké. Zápach alkoholu bol taký, že sa nedalo dýchať.
– Mama! – zrevala Marína. – Mama, volaj rýchlo záchranku!
Zuzana vybehla z izby, vykríkla.
– Bože, čo je s ním?!
– Neviem! Volaj rýchlo!
Ryško neodchádzal od Ondreja. Kňučal, oblizoval mu tvár. Marína zrazu pochopila – keby tu nebol pes, našla by manžela príliš neskoro. Otrava alkoholom, povedali potom lekári. Ešte chvíľu a nebolo by ho.
V nemocnici ležal Ondrej tri dni. Domov sa vrátil vychudnutý, zostarnutý.
– Prepáč, – povedal Maríne, keď zostali sami. – Neviem, čo ma to popadlo.
– Ticho, – položila mu ruku na plece. – Hlavné, že to dobre dopadlo.
– Ten pes ma zachránil, však? – Ondrej pozrel na Ryška, ležiaceho pri dverách. – Matne si pamätám – on štekal, nedal mi zaspať. Snažil som sa ho odohnať, ale on len drápal a vyl.
Marína prikývla, neveriac vlastným slovám.
– Je to zvláštne, – pokračoval Ondrej. – Akoby to vedel. Akoby mi schválne nedal odpadnúť.
– Možno naozaj vedel.
Ondrej na chvíľu stíchol, potom zavolal:
– Ryško, poď sem.
Pes prišiel opatrne. Ondrej natiahol ruku, pohladil ho po hlave.
Ryško mu olízal ruku. A v očiach psa sa niečo zmenilo.
Prešlo pol roka.
Ondrej si našiel prácu – nie takú prestížnu ako predtým, ale stabilnú. Prestal piť. K rodine sa správal láskavejšie. Ryško sa stal plnohodnotným členom rodiny – Zuzana ho prikrmovala dobrotami, dokonca aj Ondrej s ním teraz večer chodil na prechádzky.
Marína stála pri okne a pozorovala, ako sa manžel a pes vracajú z prechádzky. Ondrej niečo rozprával Ryškovi, ten ho pozorne počúval.
– Mami, a odkiaľ sa vzal Ryško? – spýtal sa raz Kubko.
– Neviem, synček, – odpovedala Marína úprimne. – Len tak prišiel. Keď nám bolo ťažko – prišiel.
– A pomohol?
– A pomohol.
– Asi je to dobrý čarodejník, – rozhodol chlapec. – V psiom tele.
Marína sa usmiala. Možno mal Kubko pravdu. Kto vie.
A v noci sa jej sníval sen. Mladý chlapec stojí pri ceste, hladká ryšavého psa.
Pes kňučí, tlačí sa k nohám svojho pána.
– Choď, – hovorí chlapec. – Neboj sa o mňa.
A rozplynie sa v rannom opare.
Marína sa zobudila v slzách. Vstala, podišla do predsiene. Ryško spal na svojom koberčeku. Pokojne, pravidelne dýchal.
Pes otvoril jedno oko, pozrel na ňu. A znova zaspal.
A ráno, keď všetci raňajkovali, Kubko zrazu povedal:
– Mami, Ryško sa usmieva. Pozri!
A naozaj – papuľa psa vyzerala spokojne. Akoby splnil svoje poslanie.
Marína prišla, prisadla si, objala psa. Ten jej položil hlavu na kolená.
– Ľúbime ťa, – zašepkala Marína.
Ryško ticho vzdychol. A zavrel oči, dôverčivo sa pritisnúc.
Kdesi ďaleko, za hranicami tohto sveta, stál mladý chlapec pri svetlej rieke a usmieval sa. Jeho priateľ našiel nový domov. A novú lásku. A tak je všetko v poriadku. Tak, ako má byť.
