Rozsudok v rodine vymyslela staršia dcéra Ľubomíra. Vdovcovaná svojím nepríjemným charakterom a neustálymi nárokmi na ženíchov, nikdy sa nevdala a do tridsiatky sa premenila na horkú manželskonepriateľku akýsi žalúzkový úštip na manželstve.
Príbula, povedala tak, ako keby to bola jej posledná výhra. Mladšia dcéra, Zdenka, nápadná a robustná, sa len podivínavo zasmejala. Matka mlčky kývla. Z jej zamračeného pohľadu bolo jasné, že vnučka jej tiež nepáčila. Čo by sa dalo páčiť? Jediný syn, Tibor, podpora a nádej rodiny, odišiel do armády a priniesol si z nej novú manželku. Tá takzvaná manželka nemala ani otca, ani matku, ani peniaze. Či už rástla v sirotincu, či švihla po rodu, nikto nevedel. Tibor mlčal, len sa usmieval a hovoril: Nestrať sa, mami, naplníme si svoje šťastie. Povedzme, že sa o ňu pokúšal niekto z rodiny nazvať podvodníkom. Kto vie, koľkokrát sa v ich okolí objavili podozrivé postavy.
Od chvíle, keď sa Príbula objavila v dome, Viera Nikodémová neprešla noc bez výpadku. Pozerala sa na svet v polovičnej hmle a čakala, kedy príde nejaká výzva od novej príbuznej: kedy začne preskúmavať skrine. Dcéra ju pritom vyzývala: Mami, schovaj tie cennosti, čo máme v rodine periny, zlaté šperky. Veď by sa raz ráno zobudili a všetko by bolo preč!
A Tibor, kde bol počas tohto mesiaca? Nikde. Kde bol jeho pohľad? Všade, kde by mohol nejakú kožu a tvár spozorovať.
Nezostalo im nič iné, len žiť. Tak sa Príbula usadila na svoje miesto.
Dom bol bohatý, záhrada tridsať sádok, tri prasiatka v hniezde, vtáky nepočítané. Pracovať celý deň a nevyčerpávať sa. Príbula si však neškodila. Starala sa o prasiatka, varila, upratovala, snažila sa potešiť svokru. Lenže, ak srdce matky nebolo potešené, všetko smežie aj keby sa dom vyzdobil zlatom. Nežiadúca snúbenica sa hneď po príchode sklonila:
Volaj ma menom a otcovským menom. Tak bude lepšie. Ja mám už svoje dcéry, a ty, nech sa snažíš, neveríš sa k nim.
Od tej chvíle Príbulu volala Viera Nikodémová a svokra ju už neoslovovala menom. Niečo muselo byť povedané, ale matka len vravela: Niečo treba urobiť. A tak sa nič ďalšie neuskutočnilo. Zároveň neboli dovolené žiadne rozpisy medzi príbuznými. Každý úryvok sa vkladalo na svoje miesto. Niekedy bola matka nútená spravovať roztrieštené dcéry, nie preto, že sa zľutovala nad Príbulu, ale preto, že v dome musí vládnuť poriadok a nie výkriky. Najmä čo sa týka pracujúcej dievčiny, ktorá nepodľahla lenľatosti. Postupne sa matka otvárala.
Život mohol napokon nájsť svoj rytmus, keby Tibor neodšiel na svoje cesty.
Aký muž vydrží počuť od rána do večera dvojité výkriky: Na koho som sa vzal, na koho som sa vzal? A tak Ľubomíra predstúpila s jednou kamarátkou, a celá sága sa rozbehla. Svestky oslávili výhru: Teraz sa nepríjemná Príbula zbaví. Matka mlčala a Príbula sa tvárila, že sa nič nestalo, len sa jej zmenšili oči, zostali len smutné. A potom, akoby hrom z čistého neba, prišli dve správy: Príbula čaká dieťa a Tibor s ňou chce rozvodiť.
To sa nemôže stať, povedala matka Tiborovi. Ja som ti ju nezaplatila za manželku.
No ak sa už oženil, žiť! Nechaj sa nechať, čoskoro budeš otcom. Rozpadneš rodinu, vyhodenie z domu a nebudeme ťa chcieť. Šurá zostane tu.
Prvé raz matka Príbulu oslovila menom. Sestry zmlkli. Tibor sa rozčúl: Som muž, mám právo rozhodovať. Matka mu zakrúcila ruky do bokov a smejúc sa povedala: Aký si muž?! Zatiaľ si len nohavice. Keď porodíš dieťa, vychováš ho, dáš mu rozum a východíš do sveta až potom sa môžeme nazvať mužmi!
Matka nikdy nehovorila pod šatkou, ale Tibor sa držal matky.
Ak mal niečo v pláne tak to urobil! Odišiel z domu. Šurá zostala. Po predpísanom čase porodila dieťa dievča a pomenovala ho Varouška. Matka, keď to zistila, nič nepovedala, ale zjavne bolo potešenie v jej očiach.
Vonku v dome sa nič nezmenilo, len Tibor zabudol cestu domov. Bol rozčúlený. Matka síce milovala, ale ukázala to len tichým pohľadom. Vnučku zožali a rozmaznávali, kupovali darčeky, sladkosti. Šurá však nikdy neodpustila, že stratila syna kvôli nej. No nepovedala žiadne slovo.
Desať rokov plynulo. Sestry sa vydali a v veľkom dome zostali traja: matka, Šurá a Varouška. Tibor sa nastúpil do armády a odcestoval so svojou novou manželkou na sever. K Šure prišiel dôstojník v dôchodku, vážny muž, starší. Rozviedol sa so svojou manželkou, zanechal jej byt a sám býval v internáte.
Zarábal si peniaze, mal dôstojný život. Šurá ho tiež zaujala, ale kam ho zaviesť? K svokre?
Vysvetlila mu všetko, požiadala o odpustenie a odíjala. A on, aby nebol hlúpy, prišiel na úctu k matke: Viera Nikodémová, milujem Šuru, bez nej neviem žiť.
Matka neprikývla žiadnym svalom na tvári.
Miluješ? povedala. Tak žite spolu.
Pomaly dodala: Varoušku v bytoch nebudem púšťať. Tu zostaneš so mnou.
A tak spolu žili. Susedia sa vyhrážali a šepkali: Tá bláznivá Viera Nikodémová vyhnala syna z domu a Príbulu s šibalským chlapom prijala. Vždy, keď sa snažili niekoho prevrátiť, ona na to nekládla pozornosť. Nebavila sa s nimi a držala sa svojej dôstojnosti. Šurá porodila Katku. Matka sa nemohla dočkať svojich vnúčat. Hoci Katka nebola pre ňu pravá vnučka.
Náhle sa všetko zmenilo. Šurá vážne ochorela. Manžel zahynul, niekoľkokrát dokonca opil. Matka bez slov vybrala všetky peniaze z účtu a odvezla Šuru do Bratislavy. Predpisovala lieky, ukazovala rôznym lekárom. Ale nič nepomohlo.
Ráno sa Šure uľahčilo, požiadala matku o kurací vývar. Matka rýchlo zabodla kura, ochutnala a uvarila. Keď ho podala, Šurá to nejedla a po prvýkrát v živote vyplačila sa. Matka, ktorá nikdy neplačala, vzala ju do objatia a hovorila:
Prečo odchádzaš, keď som ťa milovala?
Zvládla sa upokojiť, utrhla slzy a povedala: Nebuďte znepokojení o deti, nevyhynú. Do konca už neplačala, sedela pri nej, držala ju za ruku a ticho hladkala, akoby hľadala odpustenie za všetko, čo medzi nimi bolo.
Desať rokov plynulo. Varouška sa mala oženieť. Prišli Ľubomíra a Zdenka, staršie a vyzreté. Žiadna z nich nebola požehnaná deťmi. Zvolala sa rodina, Tibor sa vrátil. S novou manželkou už rozdelený, pilo tvrdý nápoj a pozeral, aká krásna je Varouška. Zrazu, keď počul, že jej otcom je cudzí muž, rozhrozil a zúžil na matku: Všetko je tvoja chyba. Prečo si pustila cudzieho muža do domu? Nie je miesto pre neho. Ja som otec.
Matka odpovedala pokojne: Nie, synu. Nie si otec. Ako si bol vždy len v nohaviciach, tak nevyštudoval si do mužstva.
Tibor nemohol znášať tú hanbu, zbalil svoje veci a opäť sa vydal na cesty. Varouška sa vydala, porodila syna a v čestiach svojho adoptívneho otca ho pomenovala Alexander. Viera Nikodémová bola posledný rok pochovaná vedľa Šury.
A tak ležia riadom: snúbenica a svokra. Medzi nimi na jar vyrástla vrba. Odkiaľ prišla, nevieme. Nikto ju nepôsobil. Možno to bol posledný pozdrav od Šury alebo posledné odpustenie od matky.
Záverečná múdrosť: rodinné putá pretrvajú len vtedy, keď sme ochotní odpustiť a milovať bez podmienok.
