Tu je taká záležitosť, čoskoro k nám prídu hostia a vy musíte niekam ísť. Samozrejme, že s vami nie je žiadny sviatok, hovorí otec.
Synku, kam teda pôjdeme? Nemáme tu nikoho, spýta sa matka.
No ja to vôbec neviem, keď vás kedysi pozvala susedka z dediny, tak išli ste na návštevu, tak teraz choďte, odpovedá syn.
Ján Vavrinec a jeho manželka Mária Kováčová už stokrát ľutujú, že poslúchli syna a predali svoj dom. Bolo im ťažko, lebo to bol ich domov, kde boli pánmi. Teraz sa bájajú opustiť svoju izbu, aby neurazili nevestu Katku. Všetko ich dráždi chodenie v papučkách, pitie čaju, jedlo. Jediný, komu na nich skutočne záleží, je vnuk Damián.
Damián je dospelý, pekný chlap, ale svojich starých rodičov miluje až k šialenstvu. Keď sa matka v jeho prítomnosti rozpráva nahlas, okamžite dostane spätnú reakciu. Na druhej strane ich syn Vavrek, ktorý sa bojí ženy alebo mu je úplne ľahostajný, nikdy nestojí za rodičmi.
Damián dokonca večera s babičkou a dedkom, hoci doma býva zriedkavo práve teraz je na praxi, býva v internáte pri práci a prichádza len cez víkendy. Starí ľudia očakávajú vnuka, je to pre nich ako sviatok. Nový rok už klepe na dvere. Damián dorazí skoro ráno, aby ich pozdravil.
Damián vstúpi do izby a podá každému teplé, pekné ponožky a rukavice. Vie, že starí často mrzú, a tak ich chce potešiť. Dedkovi dá obyčajné rukavice, babičke s výšivkou.
Mária si rukavice pritlačí k tvári a rozpláče sa.
Babička, prečo? Nepáčili sa ti?
Nie, miláčik, sú nádherné. Nikdy som nemala niečo také drahocenné v mojom živote.
Obe objali vnuka a pobozkali ho. Damián začína bozkávať babičkiny dlane robí tak už od detstva. Jej ruce vždy vôňou jabĺk alebo čerstvého cesta, najmä tepla a lásky.
Držíme sa tu tri dni bez vás, idem s chlapcami odpočívať a potom sa vrátim domov, hovorí Damián.
Odpočívaj, drahý, počkáme, odpovedá babka.
Damián si zbalí tašku, rozlúči sa a odchádza. Starí sa vrátia do svojej izby. O chvíľu počujú, ako Katka rehearsuje, že musia pripraviť hostí. V dome je chaotické kam dať hostí na noc, kam skrývať ich, kde ukryť ich hanbu. Vavrek sa snaží niečo povedať, ale Katka ho nepočúva.
Starí sediaci ako myši nevyjdu ani na čaj. Ján si z úložiska vyberie vafle a zdieľa ich s manželkou. Sadia sa pri okne a mlčanie žujú. V Marininých očiach sa trhá slza aké to bolí, keď si už nikto nevšíma.
Von sa stmíva. Vavrek vstúpi do izby.
Tu je ten problém, čoskoro prídu hostia, a vy musíte ísť niekam inde. Rozumiete, že s vami nebude žiadna oslava.
Synku, kam pôjdeme? Nemáme tu nikoho, spýta sa mama.
Nemám ani poňatia, keď nás susedka kedysi pozvala, tak sme išli, teda choďte.
Kam pôjdeme? Autobus už nebeží, nevieme, kde je stanica, a či je ešte živá.
Neviem, Katka povedala, že máte hodinu na zbalenie.
Vavrek odíde. Ján a Mária sa pozerajú na seba, každý sa snaží neplakať. Začnú sa obliekať, a tak darčeky od vnuka prichádzajú vhod. Oblečú sa teplejšie, potichu odchádzajú z domu, už takmer tma. Ľudia okolo sa ponáhľajú.
Mária vezme Jána za ruku a pomaly kráčajú do parku. Po ceste sa zastavia v malej kaviarni, objednajú si čaj a sendviče, lebo celý deň nič nejedli. Sedia tak takmer hodinu, nechtia sa dostať von, kde fúka vietor a sneh. Nocou sa mrazí. V parku je malá altánka, schovajú sa tam, aby mali nejaký úkryt.
Sednú si blízko, obaja tesne pri sebe. Mária sa pozerá na rukavice na rukách. Ján sa na ňu pozerá a hovorí:
Dobre, že náš vnuk má čisté srdce, aj keď rodičia majú tvrdé srdcia.
Áno, sľúbili sme mu, že vydržíme, ale nezvládli sme, odpovedá babka.
Čas plynie, sneh neprichádza. V oknách svietia vianočné stromčeky. Mnoho ľudí už sedí pri stole a vítá Nový rok. Náhle pri nohách Márie a Jána vybehne pes drobný špic, ktorý sa postaví na starú babku. Tá sa usmeje a pohladí ho.
Kamarát, čo tu robíš sám? Stratený? spýta sa Mária.
Z diaľky zaznie ženský hlas:
Lorde, kam ideme? Domov je čas. Kde si, milý?
Dievča, menom Danka, počuje svojeho psa.
Lorde, Lorde, idem k tebe. Čo sa stalo?
Danka príde k altánke, pes leží na kolenách starých ľudí a šteká. Pozorujúc ich, pochopí, že už dlho sedia.
Prepáčte, Lorde, on nikoho neublíži, hovorí Danka. Už dlho tu sedíte?
Dlho, drahá, máš nádherný pes, odpovedá Lorde.
Prečo nejdete domov? Je chladno a už je takmer Nový rok.
Starí mlčia.
Nemáte kam ísť? spýta sa Danka.
Odpovedali hlavou nie.
Lorde sa otáča, vrtí chvostom a hovorí:
Myslím, že by sme mali ísť inde. Ja som si obula ľahkú bundu a už mrzne. Aj vy ste zmrzlí. Poďme ku mne.
Prečo, dieťa, prečo to chceš? My tu prečkáme do rána, potom premyslíme, čo robiť. V tomto meste nič nepoznáme, odvetí Ján.
Nie, nenechám vás tu. S Lordom bývame sami a hostia sú nám vítaní. Poďme, čoskoro je Nový rok, ponúka Danka.
Mária a Ján sa pozrú, zhlboka si vzdychnú a pomaly vstávajú. Aj keď majú na nohách teplé ponožky, nohy im mrznú. Kráčajú pomaly, Lorde beží okolo a radostne vrtí chvostom. Po ceste sa zoznámia a rozprávajú.
Mária hovorí, ako sa ocitla v altánke hanba, ale dívka Danka ju povzbudila. Danka je smutná, pretože stratila rodičov a všetko by dala, aby boli pri nej.
V byte je teplo, z kuchyne vonia domáce jedlo. Najprv si urobia čaj, potom si natiahnu stôl. V miestnosti žiari vianočný stromček s farebnými svetielkami, je útulno a domácko. Mária pomáha Danke upraviť stôl. Ján sa hrá s Lordom. Nový rok privítajú veselo. Starí sú Danke vďační a ona im neodchádza. Navrhuje, aby zostali aspoň týždeň u nej.
Damián sa vráti a vstúpi do izby, kde je prázdno. Na posteli uvedomí, že už nie sú.
Mami, kde sú moja babka a dedko?
Ako to viem? Išli sme.
Kam išli? Kedy?
31. decembra sme odišli, povedali sme, že pôjdeme na prechádzku, hostia prichádzajú, a my sa necítime pohodlne.
To je hanba, aj ja sa cítim hanblivo! kričí Damián na rodičov.
Oblieka sa a vybehne von. Neviete, kam bežať, kde ich hľadať. Pýta sa okoloidúcich, niekto spomenie starších ľudí. Kráča už dve hodiny, zúfalo hľadá. V diaľke vidí dievča s psom. Keď sa priblíži, všimne si rukavice tie, čo mu darovala babka.
Prepáčte, odkiaľ máte tie rukavice?
Čo?
Daroval som také svojej babke, ale už ju nemám.
Si Damián?
Áno, ako ste ma poznali?
Volám sa Danka. Poď so mnou.
Danka zavolá Lorda a spolu idú k Dankovej domu. Po ceste Danka rozpráva, ako našla starých v altánke, vzala ich k sebe a požiada Damiána, aby ich nechal u nej, lebo potrebujú veci.
Danka otvorí dvere, z kuchyne sa šíri vôňa palaciniek.
Milujem tú vôňu, hovorí Damián.
Pozrite, koho sme priniesli s Lordom, hovorí Danka.
Damián vstúpi, babka ho objíme a rozpláče. Z izby vyjde dedko. Všetci sa posadia k stolu, pijú čaj a jedia sladké palacinky. Damián sa ospravedlňuje svojim rodičom. Dlhé rozhovory o budúcnosti nasledujú. Danka presviedča všetkých, že starí zostanú u nej. Damián prináša ich veci a čoskoro sa stáva častým návštevníkom.
Kedysi v tej veľkej trojizbovej byte bývali len Danka a Lorde. Teraz je vždy plno ľudí, vôňa jedla je všade, Lorde, najšťastnejší pes, si vyberá, s kým bude spávať v noci.
A príbeh o Dankovi a Damiánovi je ďalší. Hlavné je, že dobrota je veľký pocit. Niekedy stačí sa niekomu usmiať, spýtať sa, čo sa stalo, urobiť niečo pekné. Všetko sa vráti.
Ak sa vám príbeh páčil, dajte like a napíšte svoj názor do komentára!
