Zuzana sa vrátila domov ako po bitke. Vnútro jej šepkalo: manžel opäť neprespal doma. A podľa rozhádzaných vecí a neumytého riadu sa zjavne niekam ponáhľal, zanechávajúc za sebou len stopy ľahostajnosti. Automaticky začala upratovať, no keď pristúpila k posteli, zrazu stuhla. Na vankúši – cudzí, ryšavý, dlhý vlas. Triasúcimi rukami prešla do kuchyne – dve poháre, rtěnka. Zuzana sa na to všetko pozerala ako cez zakalené sklo. Tentoraz však nezaplakala. Vedela jasne: je čas konať.
Kedysi mala Zuzana prosté dievčenské sny – nájsť si svojho princa. Pochádzajúc z malej dediny, vždy túžila po veľkom meste, krásnom živote, šťastí. Študovala, popri tom večerárovala v reštaurácii, pomáhajúc tete Katke, ktorá po rozvode nestíhala smeny. Peňazí bolo málo. Matka posielala, čo mohla, no v otčinovej rodine cudzie dieťa vždy stojí na druhom mieste. Všetko, čo dosiahla, si vybojovala sama. A verila: láska ju jedného dňa vytiahne zo szarosti.
A láska prišla. Do reštaurácie, kde pracovala, často chodieval Janko – starší, sebavedomý, s peňažmi. Zaľúbila sa na prvý pohľad, netušiaca, že okrem auta má aj rad nápadníc. Všimol si ju. A Zuzana rýchlo vytlačila všetky – aj tú „nevestu“, ktorá bola v skutočnosti len jeho krstnou dcérou. Janko si vybral práve ju.
Svadba bola ako z filmu – okázalá, drahá, oslňujúca. Jankovi rodičia ju prijali s núteným úsmevom, no uznali: syn je neskorý, milovaný, jeho slovo je zákon. Svekruša všetko riadila: od šiat po farbu vlasov nevesty. Zuzana poslušne prikyvovala. Verila, že ju prijali. V rodine bol poriadok, útulno, starostlivosť. Celý rok – ako v rozprávke.
Čas plynie. Tehotenstvo neprichádzalo. A raz svekruša jednoducho oznámila:
„Zapisala som ťa k lekárovi. Čas zistiť, v čom je problém.“
Zuzana sa cítila dobre. No odporovať neodvážila. A potom prišiel rozsudok: deti nebudú. Nikdy.
Cestou domov nevedela, ako to povie. Ako bude žiť? Čoskoro však zistila – hovoriť nemusí. Všetko už bolo povedané. Osobne. Svekrušou.
„Nič, poradíme si. Hlavné, že sme spolu,“ povedala.
Janko ju podporil: „Neopustím ťa.“ Zuzana uverila. No postupne začali návštevy lekárov, kliník, procedúr. A manžel sa čoraz častejšie zdržiaval. Potom sa presťahoval do vedľajšej izby. A nakoniec častejšie spával u rodičov.
Život išiel ďalej, no nie spoločný. Kamarátke Zite sa narodil syn. Zuzana sa stala krstnou. Miško bol jej svetlom. No Zita s manželom zahynuli pri nehode. Miško ostal sirota. Kým sa Zuzana chystala chlaČakala ju veta, ktorá razom zmenila všetko: “Príď dnes večer, potrebujem ťa.”
