Horký sviatok: dráma Zuzany
Zuzana sedela za kuchynským stolom a po stý raz prepočítavala peniaze. Peňaženka bola takmer prázdna a do výplaty ešte týždeň.
„Málo,“ vzdychla si. „Ale čo už. Taká je moja výplata.“
Musela zaplatiť účty, kúpiť jedlo, ale na čo? Blúdila po obchode v centre mestečka Bystrica, pričom si pri pohľade na cenovky, ktoré akoby rástli pred očami, znova a znova vzdychala. Nakoniec si mohla dovoliť len mlieko, chlieb a balíček cestovín. Na maslo nemala, ale margarín bol v rozpočte. Káva, čaj, sladkosti k čaju, obľúbený syr – to všetko zostalo na poličkách.
Zuzanej neostalo nič iné, ako ísť za bývalou svokrou po zeleninu. A tam čakalo nevyhnutné:
„Veď som ti hovorila!“ opäť zaspievala Marína Jozefovna.
Svokra bola prísna, no múdra žena. Malo jej byť sedemdesiatšesť a vždy mala pravdu. Keby ju Zuzana počúvala pred rokmi, možno by teraz nehrabala v peňaženke so slzami v očiach. Možno by žila ako všetci normálni ľudia. Alebo ešte lepšie! No čo bolo, to bolo.
Pred dvoma rokmi odišiel jej manžel, Ján. A odišiel presne v deň jej narodenín. Zuzana celý deň variła, pripravila honosnú hostinu. Ján sa posadil, chutne sa najedol a potom zrazu vyhrmel:
„Stačí, Zuza. Končím. Odchádzam od teba.“
Zamerala, neveriac vlastným ušiam. On však pokračoval, bez zábran:
„Koľko ti dnes je? Štyridsaťjeden, však? A mne štyridsaťpäť. V tomto veku by sme už mali mať vnúčatá! A kde sú? Nie sú. Lebo deti nemáme. Ty si ich neporodila!“
„Čo to hovoríš?“ Zuzana sa až zapotila od rozčúlenia. „O čom to rozprávaš? Chudák, unavený, čo? Aké deti s tebou? O mačku sa nevieš postarať, celé dni chodí hladná! Ja sa po byte plížim, a ty kričíš, že robím hluk! Aké deti? Možno som ich ani nechcela mať s tebou!“
Odkiaľ sa v nej vzala tá opovážlivosť? A načo? Ján, akoby to čakal, vyskočil, odkopol stoličku a na rozlúčku dodal:
„Budem zatiaľ bývať inde. Dávam ti čas nájsť si bývanie. Byt je predsa môj!“
Dvere práskli a nastala hrobová ticho. Zuzana sedela, nevediac čo robiť, a v hrudi sa jej rozliezala prázdnota.
Neskôr sa dozvedela, že Ján sa „trochu oženil“ s mladou predavačkou z obchodu s obuvou, kam raz prišiel pre topánky. Rozprávali to so záujmom, ako jej bývalý behal za ňou s kvetmi. A tie kvety boli z ich záhrady – ľalie, ktoré Zuzana roky pestovala: jemne ružové, citrónovo žlté, tigrové, ohnivo červené. Vytrhal ich i s koreňmi, nelámal si hlavu s tým, čo ničí.
Zuzanu dievčina ľutovala. Myslí si, že chytila šťastie? No pozri. Ján škrtol na kyticu, bude škrtať aj na šaty, na topánky. Hoci, keď sa pozrela na jeho novú vyvolenú – vysokú, silnú, sebavedomú – bolo jasné: ľutovať ju netreba. Ján si zjavne vyberal takú, čo „mu narobí detí“. Nech si vyskúša.
Vedela svokra o synovom pomere? Pred Zuzanou ho hájkala, no aj jej sa dostalo:
„Čo som ti hovorila pred dvadsiatimi rokmi? Stále nosíš, čo ti príde pod ruku! Koľko som ti pekných vecí darovala? Kde sú? Teraz choď sama!“
Zuzana si pamätala tie „odevy“ – obrovské nohavice po kolená, s flaušom, v smiešnych kvetinkách. Ján by utiekol ešte skôr, keby ju v takom videl.
Začalo sa delenie majetku. Ján tvrdil: „Všetko je moje!“ Ale súd rozdelil všetko napoly. Zuzanej pripadla chata, Jánovi byt. Tu sa vložila Marína Jozefovna, ktorá roky žila na chate, pričom svoj byt prenajímala za slušné peniaze:
„Tak, detičky, a so mnou sa nikto neporadí? Zuzana sem príde, začne vodívať chlapov, a kam ja?“
„Domov, mami,“ odsekol Ján.
„Ach ty, múdry! A tvoja žena ako bude chodiť do práce? A ty si so svojou predavačkou v byte užívať?“
Nakoniec sa rozhodli: Marína Jozefovna zostala na chate, svoj byt dala synovi a Zuzana si ponechala ich spoločné bývanie. No len čo si pokojne vydýchla, prišla nová bieda: súd nerozdelil len majetok, ale aj dlhy. Teraz Zuzana splácala polovicu Jánovho úveru. Za „krásny život“ sa muselo platiť.
Preto sa vliekla na autobusovú zastávku. Autobusy v Bystrici chodili zriedkavo, raz za týždeň. Všetci mali autá, v hromadnej doprave len staré ženy, ktoré sa poznali celý život. Kecali, sťažovali sa na dôchodky, ceny, rozoberali novinky. Zuzana mlčala, hľadela z okna. Bolo ponižujúce ísť žobrať o zeleninu na vlastnú chatu.
Každý záhon pestovala, okopávala, tešila sa, keď videla zelené klíčky. Dom bol zaborený do kvetov, stromy boli pekne obídené vápnom. Vo vnútri svetlo, farebné závesy, posteľ pod pestrou dekou, stolík s jemnými stoličkami, prestretý bielim obrusom. Žiadny vrak – staré gauče, rozbité kreslá, kopa handier. Priestor, vzduch, krása.
Nevedomky pred piatimi rokmi Marína Jozefovna poprosila, či tam nemôže bývať. Prefíkaná – sama by si neublížila. Rozvod rozvodom, ale zemiaky treba sadiť. Zuzana makala ako kôň. Úrodu v byte neschováš, lepšie v pivnici. Takže každý týždeň sem chodila – aspoň nejaké peniaze k mizernému platu.
Marína Jozefovna stála nad ňou, učila ju životu, no aspoň dala čajZuzana sa usmiala, lebo vedela, že napriek všetkým ťažkostiam má pred sebou novú nádej.
