Trámy kamarátstva
Nora sa vrátila domov po dni, ktorý bol extrémne dlhý aj na bratislavské pomery. Otvorila dvere bytu, vyzula poltopánky a doslova ich zhodila na rohožku už na pohľad ste mohli vidieť, že jej energia má hodnotu mínus desať eur. Nikde nič, na chodbe hrobové ticho, len z kuchyne sa ozýval zvuk telky, ktorý vzdialene pripomínal šum rozhlasovej relácie o počasí v Žiline. Nora zostala stáť, akoby hľadala odvahu pretaviť sa z režimu “robota v MHD” na “homo sapiens v obývačke”. A dnes to šlo ešte horšie ako zvyčajne.
Konečne sa dovliekla do kuchyne. Pri stole sedel jej muž Marek, s tanierom polievky klasický slovenský mužský relax po šichte a očami spočinutými na hlavnom správach. Keď Nora vošla, ihneď si ju všimol a uprel na ňu svoj skúmavý pohľad.
Nejako skoro si doma. Všetko v pohode? pýtal sa, tón mal ten typ znepokojenia, aký muži zvyčajne vyťahujú len pri havárii v premávke alebo keď je mlieko po záruke.
Nora si sadla oproti nemu a objala si ramená, akoby jej bola zima alebo sa chcela schovať pred svetom. Marek naplno zapol svoju detektívnu pozornosť, lebo už tušil, že dnes to nebude o tom, aké drahé sú vajcia.
Nie nie je, zamrmlala, pozerajúc sa akosi vedľa. Bola som u Saši. Myslím myslím, že už nie sme kamarátky.
Marek okamžite položil lyžicu. Žalúdok aj správy przerušil na sekundu. S telom naklonený dopredu čakal.
Čo sa stalo? vyšlo mu zo srdca.
Nora sa nadýchla, akoby mala odpovedať na otázku, prečo je slovenská byrokracia taká, aká je.
Kvôli jej mužovi. Predstav si, Karol jej zahýba. A ona namiesto toho, aby si to riešila s ním, naviezla sa do tej druhej ženy. Nazvala ju všetkým možným, ešte aj to, že “vedela, že Karol je ženatý a aj tak do toho išla”. Ja som sa jej snažila vysvetliť, že chyba nie je v tej žene, ale v Karolovi, že najprv by mala vybuchnúť naňho. Ale ona ma vôbec nepočúvala. Kričala, že ju nepodporujem, že som na strane tej “falošnice”.
Marek začal krútiť lyžicou, akoby sa snažil premiešať život s polievkou do nejakej znesiteľnej kombinácie.
A tá slečna, ona to fakt vedela? spýtal sa, očarovaný dramatizmom slovenskej telenovely.
Nora nerozhodne mávla rukou:
Nie, jasné, že nie! Karol jej sľuboval, že je dávno rozvedený a občiansky jej predsa ukazovať nebude. Saša to nijako nechcela pochopiť. Na mňa nakričala, že bránim nevernice, lebo vraj “asi tiež nie som svetica”.
Marek stiahol obočie tak, že by sa mohol zamestnať ako ochranka na nádraží. Uši mu tuhli z predstavy, že kamarátka jeho ženy si urobila zadefinovanú pravdu po svojom a ešte podáva ľubovolné moralizátorské pokyny.
To je sila A čo bolo ďalej?
Nora sa krátko zasmiala, hoci smiech sa na ňu vôbec nelepil.
Ešte lepšie Saša hneď všetkým známym začala hlásať, že bránim tú ženu až príliš. “Prečo asi? Možno aj Nora má doma nejaký problém, o ktorom radšej mlčí,” rozpráva a hádže také narážky, že som skoro spadla zo stoličky. Ja som si myslela, že kamarátka ma podrží, keď mi je ťažko, a nie, že ma verejne vystaví, ako keby som bola hlavný vinník!
Medzi kuchynským stolom, omrvinkami a večernými správami zostalo zrazu prázdno. Nora nevedela, či sa má smiať alebo plakať, opäť začala systematicky žmoliť okraj obrusku, akoby v tom hľadala východisko z päťkrížikovej telenovely.
A najviac ma škrie, že som jej vlastne chcela len dobre, dokončila, uprene hľadiac na zasnežené sídlisko za oknom. Hovorila som jej, že hnev si musí vybaviť tam, kde je príčina, že kričať na nevinných je zbytočné. Ale ona to dokázala tak obrátiť, že zrazu všade šuškajú, že Nora asi nemá čisté svedomie Niekedy mi rozum stojí, aké to ľudia vedia vymyslieť.
Marek si vstal, prešiel k nej a objal jej ramená dotyk jasný ako poistenie v Slovenskej sporiteľni: vždy je niekto na tvojej strane, ak máš šťastie.
Vieš, že ty stojíš na strane pravdy, povedal presvedčivo.
Viem, kývla Nora, konečne prepúšťajúc pohľad do reality. Ale čo z toho? Roky kamarátstva a skončíme ako zlosyny z telenovely kvôli obyčajnej hlúposti Vieš, aké je to trápne?
*******
Niekoľko ďalších dní Nora sotva vystrčila nos z bytu. Pri predstave, že stretne v obchode či na prechádzke spoločných známych, ju zaliala vlna nervozity hodna štátnicových skúšok. Pohľady, šepkanie za chrbtom po slovensky nič nové, ale nikdy to nenaučí človeka zasmiať sa nad sebou.
Zamestnávala sa tým, že prekladala knihy, leštila kúpeľňu, varila jedlá, ktoré by zaručene pokazili snímky na Instagrame, ale vyžadujú presnosť do posledného gramovitého zemiaku. No stále sa vracala k jedinému ako rýchlo a nenávratne zafúkal vietor medzi ňu a kamarátku.
Začala snívať o odchode. Taký odchod, kde vás nepoznajú ani na recepcii, kde nebijú o stôl malé slovenské zákulisné reči, kde sa dýcha slobodne a kde nie je pod postieľkou Vianočný koláč ešte od Veľkej noci. Odsúvala to, lebo na Slovensku sa sny splnené hlavne na vianoce, v realite väčšinou ostávajú v zásuvke.
Jedného večera sedeli s Marekom na kuchynských stoličkách, s čajom a lampou, ktorá mala na starosti domáci wellness. V tme za oknom poletovala snehová krúpa, zahaľovala mesto atmosférou, ktorú môže Slovák oceniť len mimo špičky na D1. Marek, po chvíli ticha, začal:
Vieš, napadlo ma, či by sme sa nemohli presťahovať aspoň na druhý koniec mesta? Iné ulice, noví susedia, menej drám.
Nora na neho kukla s prekvapeným pohľadom, čo normálne nasadzuje, keď jej rodič oznámi, že idú do kúpeľov a nie do Chorvátska. Rýchlejšie jej tĺklo srdce od radosti, obáv, trúpremix.
Myslíš, že to pomôže?
Som o tom presvedčený. Treba klid. Tu sú spomienky a ľudia, čo radi veria klebetám. Inde by sa ti lepšie dýchalo a možno by si začala znova.
Nora si predstavila, ako bude nosiť škatule po schodoch, vysvetľovať kolegom svoje zmiznutie, hľadať nový obchod s čerstvými rožkami a zvyknúť si na čudné tváre v MHD. Strašná predstava, no v porovnaní s doterajším psychošumom skoro príjemná.
Nakoniec sa zhlboka nadýchla:
No dobre. Skúsme to.
Marekovi sa zjavila úľava v pohľade aj na plešine. Nebolo treba slová vedel, že jej rozhodnutie je krok vpred.
Skúsime niečo pri lese? V lete maliny a huby, v zime lyžovačka, žmurkol na ňu s typicky slovenským optimizmom.
Nora prikývla. Plamienok nádeje sa vrátil, ako keď niekto neočakávane pustí duálne vysielanie ešte stále šumí, ale už je v tom aspoň trocha svetla.
Nasledujúce týždne prebiehali v duchu: pozri túto ponuku, ach nie, vedľa hlavnej stanice, to radšej ostaneme tu. Každý inzerát sľuboval raj, realita bola často panelák z čias Gustáva Husáka s výhľadom na kontajnery. Na obhliadkach Nora v duchu hodnotila, či by sem zapadla, Marek riešil technické detaily.
Popri tom Nora rozmýšľala o Saši. O tom, kde sa ich kamarátstvo pokazilo. Premietala si spoločné fotky, radosti, krízy, spoločné návštevy na Orave, zemiakové prázdniny… a pomaly prijímala, že niečo sa neopraví ani slovenskou omáčkou.
Jedného dňa triedila staré fotky a narazila na tú, kde so Sašou šantia pri Liptovskej Mare. Vietor, smiech, šťastie. A teraz? Nostalgia a smútok, ktorý nevyženie ani Borovička.
Nakoniec našli byt. Menší, svetlý, s výhľadom do dvora plného zelene to znamená, že ráno sa im síce ozve kosačka, ale aspoň nie je počuť tramvaj. Prenajímateľ zdôraznil, že slušní nájomníci sú základ, čo Mareka rozveselilo a Noru konečne ukludnilo.
Sťahovali krabice, komentovali, čo všetko objavili, a smiali sa, koľko pohárov na víno má vlastne jedna rodina, keď sú skladačky od sestry, od svokry, zo svadby. Keď bol byt zabývaný, Nora sa zastavila pri okne a cítila ľahkosť, akú nezažila odkedy naposledy výbor vlastníkov niečo presadil bez strohých poznámok.
Dýchlo na ňu niečo nové, nespanikárené, nepoškvrnené. A možno sa tu naozaj dá začať odznova s pokojom aj so samými sebou.
***************
Pred odchodom z pôvodného bydliska Nora spravila niečo, čím dorazila aj samu seba. Nevie, čo jej to preletelo hlavou možno len chuť konečne niečo uzavrieť, možno len posledné krpaté zúfalstvo. Zavolala Karolovi, mužovi Saši, a navrhla stretnutie.
Sadli si do útulnej kaviarne na okraji mesta, kde zaručene nik nestretne vlastnú kaderníčku. Karol prišiel nervózny, šúchajúc si golier, ako keby mal dostať vyúčtovanie za bývanie.
Čau, začal opatrne. Neveril by som, že sa chceš stretnúť.
Nora si odpila čaju, naplánovala každé slovo, ale zrazu jej odhodlanie bolo niekde medzi chladom a druhou polovicou veterníka.
Viem, že plánujete rozvod. Saša už zháňa dôkazy, že ty si rozbil manželstvo. Ale sama tiež nie je čistá. Ten jej služobný pobyt v Košiciach by ti mohol rozprávať svoje.
Karol stuhol, prsty zvieral hrnček, čoho výsledkom by bola v každom slovenskom filme neurčitá hrozba. Niekde tušil pointu, ale tváril sa, že kalkuluje výšku sadzby DPH.
No… čo chceš?
Len to, aby si nemal pocit, že do súdu pôjdeš bosý. Ak už do toho, tak obaja. Tu máš fotky a správy. Nech je jasné, že med rodinou zalieva len reklama na dezerty. Čo z toho bude, je na tebe.
Vytiahla obálku, položila na stôl. Karol len prikývol, ani nepozrel dovnútra, ale zľahka sa mu triasli prsty.
Neviem, či to použijem. Ale vďaka, že si mi nechala výber.
Nora len prikývla, už nemala čo dodať. Rozlúčila sa so zdvorilým maj sa a vyšla na ulicu, kde jej vietor preháňal vlasy, ale ona mala pocit, že dokázala urobiť bodku. Cítila zvláštnu únavu, nie spriaznenú so sladkou pomstou, skôr úľavu, že už nemusí dokola rozoberať, kde sa stala chyba.
*************
Po stretnutí s Karolom sa rozhodla s históriou definitívne skoncovať. Pretiahla kontakt na Sašu do koša v mobile, v sociálnych sieťach klikla odstrániť priateľa a hoci to trvalo pár sekúnd, bol to veľký digitálny rituál. Konečne mala pocit, že definitívne zatvorila kapitolu, kde kamarátstvo visí medzi klamstvom a zlým programom na STV.
V novom byte sa pomaly začínal ozývať domov. Spolu s Marekom dávali na okná domácky recyklované záclony, množili do kvetináčov bylinky, o ktoré sa postarajú, a vešali fotografie už len tie nové, bez tieňa minulosti. Nora našla rýchlo prácu na diaľku, mohla si rozvrhnúť deň na prácu a oddych. Marek zmenil kanceláriu, síce dochádzal ďalej, no posmešne hovoril, že aspoň má dôvod kúpiť poriadnu termosku.
Postupne spoznávali nové ulice a miestnych: vinšovali si v obchode dobrý deň, občas zamávali susedom, ktorých rozoznávali podľa farby papúč. Sem-tam nejaké klebety, ale už neboli z ich sveta, nepoškriabali ich. Byt sa stal skutočným domovom miestom oddychu, nie bojiskom o verejnú mienku.
Jedného večera, keď sa pomaly stmieva, Nora sedí na balkóne so šálkou mäty. Počúva, ako v diaľke šteká pes tu si ľudia na susedskej pohode vždy potrpia. Príde Marek, sadne si vedľa a niekoľko minút mlčia, len sa vyhrievajú vo svetle lampy.
Vieš, niekedy si myslím, že to bol správny krok. Nie len sťahovanie, aj to, že som Karolovi povedala pravdu, poznamená Nora.
Marek ju potichu objíme:
Postavila si sa za to, čomu veríš. A to je základ.
Nora súhlasne prikývne. Na nebi sa miešajú farby od ružovej po oranžovú, domy hádžu tiene a staré príbehy zostávajú ďaleko v starom byte, v nepochopených vzťahoch a medzi ľuďmi, ktorí si nikdy nevypočuli jej pravdu.
*******
Prešlo pol roka. Nora stojí pri okne a na podlahe tancuje ranné slnko. Všetko vyzerá jasnejšie, chutí lepšie a aj práca z domu už nie je nuda. Voľný čas vyplnila kurzmi maľovania snívala o tom roky, a teraz s chuťou mieša akvarel a pastel, aj keď jej stále niekedy stečie ceruzka dovnútra hrnčeka s čajom.
Jedného večera, keď listuje sociálnymi sieťami, príde správna od Lizy, staršej kolegyne, s ktorou sa dlhšie nevideli:
Nora, ahoj! Vieš, ako dopadla Sašina dráma? Náhodou som stretla jej tetu v potravinách…
Nora ani nedýchala a otvorila ďalšiu správu.
Saša chcela rozvod dotiahnuť na maximum, nasadila právnika, vyťahovala dôkazy, hrala nevinnú, ale Karol sa nenechal. Predložil správy s tým jej Košičanom, vytiahol všetky karty a výsledok? Sudca sa priklonil na jeho stranu, byt aj auto šli Karolovi, Saša zostala so starým bicyklom. Nuž, karma je karma
Nora položila mobil. V hrudi zmes úľavy a mierneho smiechu nie preto, že niekomu ublížilo, ale preto, že spravodlivosť slovenská vie niekedy prísť, hoc z poriadnym meškaním.
Nad čím rozmýšľaš? ozval sa Marek, už s pohárom v ruke.
Práve som sa dozvedela epilóg Sašinho seriálu. Nič nevyhrala, len potiahla telenovelu až do Katastra.
Marek prikývol. Obaja vedeli jej pokoj nebol zo sladkej pomsty, ale z uzavretého kruhu. Chlieb sa piekol v rúre, pes štekal v diaľke, akoby chcel osláviť pokojné slovenské večery.
Máme ešte kroasanty? pýtal sa Marek, lebo čo poteší viac, než čaj a dobré pečivo po pracovnom dni?
Nora prikývla, cítila, že život už nie je len skladačka obáv a podrazov.
Neskôr sa Nora vybrala na prechádzku. V uliciach zahalených hmlou niesol sa pokoj, aký môže skutočne oceniť len ten, kto už zažil všetky tie zákulisné telenovely. Dýchala voľne, sledovala deti na ihrisku i babky s taškami. Už ju nezaujímalo, čo si kto myslí.
Sadla si na lavičku v parku, pozorovala, ako večer prichádza do mesta a znova si potichu zhodnotila, že už nie je tou Norou, ktorá sa bála klebiet.
Nasledujúci deň Nora zavolala Lize, poďakovala jej a tak trochu konečne zatvorila dvere minulosti. Vo večernom tichu, keď Marek došiel domov a domom sa šíril vôňa varenej ryže a okrem toho takej tej pohody, čo je slovenským ekvivalentom šťastia, povedala už len:
Vieš, mám pocit, že všetko zapadlo na svoje miesto.
Marek ju objal raz, jednoducho, ale presne toľko, koľko bolo treba. Vonku padal prvý sneh a svetlo z malej elektrickej krbovej vložky dotváralo dokonalú zimnú pohodu. A Nora vedela spať môžeme pokojne, veď to, čo je za nami, je už len epizóda, na ktorú sa viac nemusí pozerať.
A to bolo v tej chvíli na Slovensku to najviac.
