Jedna izba pre troch
Alžbeta Hrušková pozerala na papier o presťahovaní s výrazom, akoby držala v rukách rozsudok. Malá izba na internáte strednej školy – jej nový domov po štyridsiatich rokoch v byte. A nie len taká izba, ale izba pre troch učiteľov.
„A kde tam budem mať svoj veci?“ vzdychla si a obrátila sa na školníka Jozefa, dobrosrdečného starého muža s hustými sivými púzdrami.
„Alžbetka, drahá, čo už…“ rozpačito pokrútil Jozef rukami. „Internát je preplnený, oprava v krídle pre učiteľov sa ťahá. Sami vidíte – strecha preteká, elektrika stará. Stavbári sľubujú, že do konca septembra všetko opravia. Riaditeľstvo sa rozhodlo, že vás dočasne ubytuje s Evou a Zuzanou.“
Alžbeta len potrasla hlavou. Vo svojich päťdesiatich sedmich si nikdy nepomyslela, že bude musieť opäť zdieľať bývanie. Po rozvode bývanie zostalo bývalému mužovi – mal tam dlhšie trvalý pobyt. Zostala jej len práca – učenie literatúry na strednej škole v malom meste. Z platu ledva vyšla na nájom, a keď riaditeľ ponúkol miesto na internáte, musela súhlasiť.
„Tu máte kľúče,“ podal jej Jozef imitáciu. „Tretie poschodie, izba tristo dvanásť. Eva aj Zuzana už vedia, že prídete.“
S ťažkým srdcom vzala Alžbeta kľúče a pomaly kráčala k výťahu. V ruke mala kufrík s najnutnejšími vecami, zvyšok jej majetku dočasne uschovala suseda.
Izba nebola… až taká malá, ako sa obávala. Starý, ale odolný nábytok z čias socializmu: tri postele, tri nočné stolíky, veľká skriňa, písací stôl pri okne. Dve postele už boli obsadené – upravene s rôznymi prikrývkami. Na jednej modrá s kvetinami, na druhej bordová so strapcami.
„Takže vy ste Alžbeta?“ ozval sa hlas za jej chrbtom.
Vo dverách stála staršia žena s upravenými sivými vlasmi a tenkými okuliarmi. Prísny kostým a rovný chrbát prezrádzali skúsenú učiteľku.
„Áno,“ podala ruku Alžbeta. „A vy…?“
„Zuzana, matematika. Dvadsaťosem rokov na tejto škole.“ Podanie ruky bolo krátke a suché. „Vaša posteľ je pri okne. Skriňu rozdelíme na tretiny, vy dostanete ľavú časť. Rozvrh sprch je na dverách, meškajte nie – teplá voda ide podľa harmonogramu.“
Alžbeta prikývla, cítiac sa ako prváčka.
„A kde je Eva?“
„Dnes má službu v jedálni,“ Zuzana stiahla pery. „Je to chemička, veľmi… osobitná osoba. Ráno počúva rádio nahlas a suší bylinky. Toho pachu sa nezbavíte.“
„Takže je to tu,“ pomyslela si Alžbeta, zatiaľ čo rozbaľovala kufrík. Žiť s dvoma cudzými ženami svojho veku, každou s vlastnými zvykmi, by nebolo jednoduché.
S Evou sa stretla večer. Usmievavá, rýchla žena s nadšením vo hlase vrazila do izby s taškami plnými jabĺk.
„Dievčatá, pozrite! Záhradka už plodí!“ Spozrela Alžbetu a zložila ruky. „Ó, vy ste už tu! Eva, teší ma!“ Zhodnotila ruku novej spolubývajúcej. „Jablko?“
„Ďakujem,“ Alžbeta vzala červené ovocie, hoci nemala hlad. „Veľmi ma teší.“
„Evička, zober tie svoje bylinky z parapetu,“ vložila sa Zuzana. „Teraz sme traja, miesta málo.“
„Zuzka, nebudeš fňukať,“ odmietla Eva. „Miesta je dosť! Alžbeta, vy učíte literatúru, že? Hovorili o vás! Vraj píšete básne hneď na hodinách?“
Alžbeta sa začervenala:
„Občas… aby bolo pre študentov zaujímavejšie…“
„Úžasné!“ zvolala Eva. „A ja mám takéto ruky, vidíte?“
Natiahla dlane pokryté malými popáleninami od chemikálií.
„Pracovné úrazy,“ pousmiala sa. „Ale aspoň vedia moji študenti, že chémia nie je žiadna híra!“
Zuzana frkla, demonstratívne otvárajúc hrubú knihu. Ticho a poriadok boli pre ňu sväté.
„Dievčatá, čajík?“ ponúkla Eva, vytiahla elektrický kanvTri ženy, každá iná, našli v sebe to, čo im predtým chýbalo – teplo domova a priateľstvo, ktoré pretrváva aj keď sa život postaví do cesty nečakaným výzvam.
