Bolo ticho, ani vetriek, ani šuchotanie lístia, ani spev vtákov, akoby sa tu aj príroda zastavila vo večnom pokoji. Ľudia stáli okolo otvorenej rakvy a pripraveného hrobu v tichosti. Zuzka držala otca pod rukou. Stál zdrvený, zhrbený, uprene hľadiac na mamu.
Trochu opodial stáli maminy kamaráti: Mirka a jej manžel Vlado. Zuzka ich poznala od detstva, oslovovala ich krstnými menami. Mirka si opakovane prikryvala oči vreckovkom, kým jej manžel hľadel niekam za rakvou, do diaľky. Oproti Zuzke s otcom stáli traja kolegovia z maminej práce s červenými nosmi a opuchnutými očami. Ešte nejakí ľudia, ktorých Zuzka nikdy nevidela ani nepoznala. Ale keď prišli, znamenalo to, že mamu poznali.
Už nikto neprichádzal, neprial si mamu rozlúčiť, neponúkal im s otcom sústrasť. Všetci sa už rozlúčili v márnici, tam ju aj pochovali. Len stáli a čakali, kým ceremónia skončí.
Zuzka našla očami dvoch hrobárov. Jeden, asi ten hlavný, akoby len na to čakal, opýtal sa pohľadom: „Už?“ Zuzka takmer nebadateľne prikyvla. Už. Oživeli, vzali viečko opreté o strom a pristúpili k rakve.
„Všetci sa rozlúčili? Zatvárame,“ povedal hlavný.
V tom sa ozval tichý, no autoritatívny hlas:
„Počkajte!“
Všetci sa naraz otočili smerom k hovoriacemu. Vysoký, širokoplecý muž v dlhom čiernom kabáte a klobúku s okrajom pristúpil k rakve. Hrobári naokolo držali viečko. Muž položil dve biele ruže a priložil dlaň na mamine ruky zložené na hrudi, akoby ich chcel zohriať. Stál tak niekoľko minút, kým ostatní na neho hľadeli a lámuMuž sa nakoniec ticho vzdialil a Zuzka pochopila, že niektoré tajomstvá sú lepšie ponechať minulosti.
