Tri roky premeny bez hostí
Vložil som šálku na parapet a v tom okamihu som zacítil, ako sa Vierka zastavila v chodbe. Ani som ju nemusel vidieť, chrbtom som cítil ticho. To ticho, do ktorého sa dá utopiť.
Dal si šálku na parapet, povedala napokon. Nekonštatovala, len suchým hlasom poznamenala.
Áno, Vierka. Dal som šálku na parapet.
Tam je lakovaná plocha. Horúci hrnček zanechá škvrnu.
Viem.
Prečo to teda robíš?
Otočil som sa k nej. Mala štyridsaťpäť rokov a presne na to aj vyzerala; ani mladšia, ani staršia. Stála vo dverách kuchyne vo svojom domácom tričku, v ruke držala vodováhu. Po byte s ňou chodila neustále, ako iní s mobilom.
Pretože niet kam inam položiť, odpovedal som. Stôl je pod fóliou, druhá stolička je hore nohami, podlaha na chodbe ešte neuschla po penetračnom nátere. Čaj pijem postojacky pri okne, Vierka. Tretí rok pijem čaj stojac pri okne.
Pohľadom prešla z hrnčeka na parapete ku mne a späť.
Dám tam podložku.
Nie, netreba.
Ostane tam škvrna.
Nevadí, nech ostane.
Mierne prižmúrila oči. Takto sa na mňa pozerala vždy, keď nevedela, či žartujem, alebo som vážny. Pravdu povediac, už ani ja sám som to vždy nevedel.
Vierka, načo toto…
Stačí, povedala ticho a to slovo spadlo do bytu ako kameň do studne. Stačí, Ferko.
Nechápal hneď. Opatrne sa spýtal:
Čo stačí?
Balenie veci.
Ticho. Za oknom zakvílilo auto, utíchlo. Vierka položila vodováhu na stôl.
Kvôli tomu parapetu?
Nie. Nie kvôli parapetu.
Dopila si čaj a pohla šálkou po lesklej ploche znova, zámerne, pevne, bez výčitiek.
Mala štyridsaťpäť. Pracovala ako účtovníčka v menšej firme, rada čítala pred spaním, na stole v práci mala miniatúrny kaktus a dala mu meno Oto. Veľmi dlho nepozvala k sebe kamarátky. Veľmi dlho. Presne tri roky.
Odišla do spálne.
Tri roky dozadu, keď sme kúpili tento dvojizbák na piatom poschodí v tichej ulici Petržalky, Vierka bola šťastná. Úplne prostoducho, fyzicky šťastná. Pamätám si, ako sme stáli vtedy v prázdnych izbách s olupujúcou sa tapetou, na hnedých parketách a ona hľadela na javor pred oknom a opakovala: Tu to je. Tu budeme doma.
Aj ja som bol iný. Alebo sa mi to len zdá? Meral som izby, zapisoval rozmery, v očiach som mal tú iskru, ktorú na mne kedysi mala tak rada. Iskru človeka, čo vie, čo chce a vie to svojimi rukami urobiť.
Vierka, pozeraj, ukazoval som jej papier s náčrtom v štvorčekoch. Tu spravíme prepojenú kuchyňu s obývačkou, otvorený priestor. Tam police zabudované do steny až po strop. A osvetlenie bodové, s reguláciou.
Pekné, vždy povedala, a bola to pravda.
Všetko si spravíme sami. Pomaly, ale poriadne. Raz a navždy.
To moje “raz a navždy” mala počúvať lepšie. Mal som tušiť, že za týmito slovami je omnoho viac ako len túžba ušetriť.
Prvé mesiace to bola dobrodružná hra. Bývali sme uprostred prerábky. Vierka varila na dvojplatničke plyn ešte nepripojený. Spali sme na matraci na zemi, lebo posteľ nemala kde byť. Jedli z plastových tanierov; nebolo kde umyť riad. Bolo to nepohodlné, trochu romantické, akceptovateľné. Vtedy.
Potom sa niečo začalo meniť. Pomalšie ako sadá pôda pod stavbou.
Víkendy som trávil (a často aj cez týždeň, keď som si zobral voľno) opravami. Pracoval som na stavbách, vedel som o materiáloch viac než väčšina “majstrov”. A to bolo fajn, aj výborné. Problém nebol v znalostiach.
Problém bol v tom, že som nevedel prestať.
Spočiatku si to nevšímala. Cítila to možno až o osem mesiacov neskôr, keď s kamarátkou Lenkou sedeli v kaviarni a ona sa opýtala:
Tak čo, už budete hotoví? Konečne príde rad aj na mňa, sľúbila si mi halušky.
Ešte chvíľu, Vierka odpovedala. Ferko vraví, do Vianoc isto.
Vianoce sme prežili s lešením v obývačke, doskami laminátu opretými o stenu. Nikto nás nebol navštíviť, lebo to nedávalo zmysel. V kuchyni sme už mohli večerať takmer hotová, “takmer”.
Ferko, veď budúci rok zorganizujme normálnu oslavu, poprosila pri šampanskom.
Samozrejme, povedal som. Keď dorobím strop v obývačke, položím parkety, bude.
Strop bol hotový v marci. Ale v kúpeľni som musel prerábať rozvody, lebo to niekto spackal a nemohol som na to pozerať. Potom nasledoval balkón: montážna pena sadla, objavil som medzi rámom a múrom štrbinu tri milimetre, merané šublerou.
Vierka sa tomu smiala. “Môj muž bojuje s tromi milimetrami,” hovorila kamarátkam. Smiali sa aj ony. Ešte vtedy sa smiala.
Parkety sme začali pokladať v máji, keď sa dalo vyvetrať. Nosili sme dosky, upratovali piliny. Pracoval som mlčky, sústredene, s vodováhou a laserovým metrom. Občas som už položené kusy zodvihol a skladal zasa, keď nesedel milimeter.
Ferko, veď to nikto neuvidí, skúšala.
Ja áno, odvetil som bez toho, aby som zdvihol hlavu.
Vtedy v mojich slovách prvýkrát niečo zastrihlo. Niečo, čo ju spomalilo. Nie urazilo. Zastavilo.
Dokončili sme parket v júni. Bol naozaj krásny svetlý dub, presné línie, dokonalá geometria. Vierka pohladila dlaždice dlaňou:
Krásne.
Musíme ešte nalakovať. Mám už vyhliadnutý špeciálny nemecký lak, odolný voči škrabancom.
Kedy?
Budúci týždeň.
O týždeň som zistil, že v jednom rohu lišta odstáva o pol milimetra. Lakovanie sa posunulo.
Práve vtedy, v tom júni, Vierka zavolala Lenke a pozvala ju na terasu reštaurácie. Pila s ňou studený čaj.
Ako žijete? Kedy u vás prespím?
Čoskoro, povedala a zmĺkla.
Stalo sa niečo?
Nie, len… Vieš, Leni, začínam veriť, že Ferko nikdy neskončí.
Všetci chlapi to ťahajú donekonečna.
Nie, ty nerozumieš. On netiahne on akoby nechcel skončiť. Akoby mal výhovorku na všetko. Prečo nemá hostí. Prečo si nezariadi poriadne byt. Prečo sa nežije ako normálne.
Lenka sa na ňu pozrela vážne.
Povedala si mu to?
Skúšam. Vždy mi vysvetlí, že už len kúsok a bude dokonalé.
Chceš to aj ty dokonalé?
Vierka sa zamyslela.
Chcem domov, povedala a viac nič.
Tú noc doma rozkladal vzorky farby na stôl. Bolo ich asi dvadsať alebo tridsať všetky odtiene bielej.
Pozri, ukazoval. Toto je teplá biela s krémovým podtónom, tamtá studená do sivého, tu je jemne modrastá. Rozdiel malý, ale na dennom svetle zásadný. Myslím, že tento je najlepší.
Pre ňu boli biele ako biele.
Ferko, je mi to jedno.
Pozrel na ňu, akoby mu práve povedala nezmysel.
Ako to môže byť jedno? Veď tu budeme žiť!
Práve preto. Budeme žiť. Ľudia nerozlišujú odtiene stien.
Rozlišujú, len si to neuvedomujú.
Nech vyberieš, čo chceš.
Vybral som. Vyberal som vždy. Najskôr som všetko rozhodoval spolu, rád, že sa môžem spoľahnúť na znalosti. Potom som začal jej názor počuť zriedka. Nakoniec vôbec. Nie naschvál, nie hrubo prosto mal som vždy svoje “dobre”, technický argument. Ak povedala “páči sa mi táto dlažba”, vysvetlil som, prečo je druhá vhodnejšia. Ak navrhla pohovku do kúta, ukázal som na tablete, ako to naruší zónovanie. Ak povedala “páči”, povedal som “ale rozumnejšie bude takto”.
A tak prestala hovoriť “páči sa mi”. Načo.
Na jeseň druhého roku, v októbri, k nám prišiel starý kamarát Jaro z Lučenca. Vopred volal, že ide okolo, či môže prespať. Vierka sa potešila, nakúpila, vybrala lepšiu súpravu tanierov, vyčistila stôl.
Odpovedal som, že nemôže zostať, lebo v spálni prebiehajú práce.
V tej spálni nebolo žiadne “práce”. Bola normálne zariadená, posteľ aj skriňa pripravené. Vierka o tom vedela.
Ferko, aké práce?
Ticho.
Na podlahe je chyba, Jaro by zle spal s tým zápachom.
Z čoho? Nič tam necítiť.
Vieš, prečo neukazovať byt v takom stave?
V akom stave?
Nepripravenom.
Pozrela na mňa. Jej pohľad bol… vedel som, že vtedy niečo pochopila. Hanbil som sa. Hanbil som sa za byt, ktorý sám robím lebo nie je podľa mojich predstáv. Preto som klamal kamarátovi.
Dobre, povedala len.
Jaro zostal dve hodiny na čaji, večeral so mnou v reštaurácii, prespal v hoteli. Vierka jedla doma sama.
Tú noc nemohla spať. Civela na strop, ktorý som dokázal vyhladiť bez jedinej škvrny a jediného švu. Ideálny strop nad ideálnou posteľou v izbe bez hostí.
V zime druhého roka ochorela jej mama. Nie vážne chrípka, ale bývala sama, tak ju chodila navštevovať dvakrát do týždňa, niekedy tam prespala. Nesťažoval som sa. Práve som natváral steny v kúpeľni špeciálnou zmesou, čo zaschýna dva dni.
Raz, keď sa vrátila, pristihla ma sedieť na chodbe s lupou v ruke. Skúmal som spoj lišty so stenou.
Stalo sa niečo? opýtala sa, vyzúvajúc si topánky.
Je tu špára, odpovedal som cez plecia.
Nepýtala sa, koľko milimetrov. Už vedela, že to nemá zmysel.
Ferko, jedol si dnes?
Pauza.
Nepamätám.
Ráno aspoň?
Ráno asi niečo.
Išla do kuchyne, uvarila cestoviny, opiekla vajce. Prišiel som, keď už dojedala.
Ďakujem.
Niet za čo.
Jedli sme mlčky. Vonku snežilo. Na stole katalog úchytiek do skrine, ktorá mala byť už minule hotová.
Ferko, povedz mi niečo. Nie o prerábke.
Zdvihol som oči. Akoby ma žiadala rozprávať cudzím jazykom.
Čo presne?
Čokoľvek. Ako si mal deň. Čo ťa trápi alebo pobavilo. Čokoľvek, len nie škáry a materiály.
Zamyslel som sa naozaj. Trvalo mi dlho, kým som v hlave našiel niečo, čo by nebola technická vec. Nenašiel som.
Neviem, priznal som.
Po tom rozhovore som dlho ležal potme a rozmýšľal: kedy sa človek zmení na súhrn funkcií? Ale starého Ferka som poznal. Pamätal som si, ako sme šli mojou Žigulou na Oravu a ukazoval som jej súhvezdia. Vedel som všetky dôležité. “To je Kasiopeja, to Veľký voz, támhle sú Plejády, vidíš?” Videla.
Kde sú Plejády teraz?
Na tretí rok už Vierka nehovorila, že čoskoro bude dohotovené. Nebola to pravda. Opravy nikdy nekončili. Vždy som našiel niečo nové, čo nebolo správne dlažba v kúpeľni nevydržala dostatočne, vybraná farba po uschnutí nemala správny odtieň, rúčka na dverách bola dobrá, ale pánty v zime vŕzgali.
Kúpila si nočnú lampu. Jednoduchú, s pláteným tienidlom. Dala na nočný stolík. Večer som ju našiel a povedal:
Odkiaľ je to?
Kúpila som.
Načo, veď plánujeme zapustené svetlá.
Chcem si večer čítať.
Tie bodové budú lepšie.
Kedy?
Mlčal som.
Presne, povedala. Tie svetlá budú niekedy. Ja chcem čítať teraz.
Lampa vydržala týždeň. Potom som priniesol “lepšiu”, s kovovým tienidlom a položil vedľa. Lampa Vierky sa presunula do rohu. Po čase do poličky. Raz ju našla odloženú v pivnici vedľa zvyškov penetráku.
Nevyčítala. Iba si lampu znova priniesla na stolík.
Znova som ju posunul nabok.
Zase ju dala na stolík.
Obaja sme mlčali. Lampa stála na svojom mieste. Bola to drobná výhra, ale aj malá tragédia. Lebo v normálnom domove by lampa nebola ani tragédiou, ani výhrou. Bola by obyčajnou lampou.
Na jar tretieho roku, v apríli, napísala Vierka Lenke cez chat na telefóne: “Lenka, nechceš ísť niekam von? Do kúpeľov alebo na chalupu? Pár dní, bez mužov.”
Lenka odpísala: “Chcem! Kedy?”
Išli v máji na štyri dni na Liptov do malého penziónu. Vierka si vzala dovolenku. Prekvapilo ma to, ale mal som veľa roboty v kúpeľni, tak som nič nenamietal.
Izba v penzióne bola jednoduchá, starší nábytok, pestré prikrývky, kosa vetvička cez okno. Trošku ošúchané, s maličkými škrabancami. Vierka si uvedomila, že sa tam cíti dobre. Tak dobre, že si v ten večer ľahla na posteľ a rozplakala sa.
Lenka vedľa, na druhej posteli, nepočúvala, len bola.
Žijem v múzeu, priznala Vierka do stropného svietidla s popraskanou omietkou. V krásnom, dokonalom, ale mŕtvom múzeu.
Povedala si to Ferovi?
Áno.
A?
Stále vraví, že už len trošku a bude lepšie.
Skúste terapiu, spolu.
Nepôjde. Ferko tvrdí, že terapia je pre ľudí s problémami. On rieši len rekonštrukciu.
V tichu bol cez okno cítiť les, trhlinky na stene, prikrývku, kúpenú len preto, že sa páčila. Život.
Po štyroch dňoch sa vrátila domov. V byte bol cítiť tmel. Ferko vítal v chodbe, ukazoval novú výklenok v kúpeľni. Obdivovala.
Pozri, symetrické. Predtým bola pravá strana širšia o jeden a pol centimetra.
Vidím.
Týždeň som premýšľal, ako to prerobiť bez poškodenia obkladu.
Šikovný si.
Šla do spálne, prezliekla sa, ľahla na posteľ a civela na strop. Dokonalý strop.
V júni prišiel rozhovor, ktorý si pamätám do detailov. Bola nedeľa večer, asi osem hodín. Niečo som natieral v pivnici. Vierka chystala večeru.
Ferko! zavolala.
Čo je?
Večera za dvadsať minút.
Dobre.
Po dvadsiatich minútach som nevyšiel. Ani po štyridsiatich. Prišla za mnou.
Večera vychladla.
O päť minút, odpovedal som.
Ani o päť minút som nevyšiel.
Jedla sama. Umyla riad. Do pivnice som vyšiel až po desiatej. Videla prázdny stôl.
Prepáč, stratil som pojem o čase.
Viem.
Mám si zohriať jedlo?
Zohrievaj si sám.
Odišla do spálne. Keď som si ľahol, spýtala sa, nezdvihnúc oči z knihy:
Ferko, si šťastný?
Dlhé ticho.
Asi… hej.
Si si istý?
Čo je to za otázku?
Obyčajná.
Ľahol som si vedľa. Mlčal som. Potom som povedal:
Keď dokončím pivnicu, pôjdem na balkón. Treba ho zatepliť. Potom už bude celý byt hotový.
Zatvorila knihu.
Vieš, že si mi práve odpovedal na otázku?
Ako?
Spýtala som sa, či si šťastný. Ty si začal o balkóne.
Nepovedal som nič. Ľahol som potme.
Dobrú noc, povedala.
Dobrú noc.
Ešte dlho nesvietila. Pozerala do stropu, počúvala moje dýchanie, možno rozmýšľala o svete, kde by sme ležali rovnako, len sa rozprávali. O hocičom. Nie o žiadnych materiáloch. Prosto spolu.
V tejto realite bolo len dokonalé ticho. Ako ten strop.
A práve na tento rozhovor myslela ráno, keď položila šálku na parapet. Vtedy už slovo “stačí” zrelo. Len potrebovalo zámienku, aby vyšlo.
Balenie vecí prebiehalo triezvo a pokojne. Brala iba to, čo bolo naozaj jej. Pár kníh. Kozmetiku. Odev. Lampa s pláteným tienidlom. Pas, doklady, nabíjačku. Malý kaktus Oto, donesený z práce pred polrokom doma už nebolo žiadnej živej rastliny. Ten jej neprekážal. Nezanecháva škvrny.
Pozeral som, ako balí veci do cestovky.
Vierka.
Čo?
Poďme sa porozprávať.
O čom?
No len tak. Balíš veci.
Áno.
Kvôli tej šálke?
Prosím ťa, Ferko. Ty vieš veľmi dobre.
Neviem. Naozaj neviem.
Zastavila sa. Pozrela na mňa. Bez vodováhy v ruke, vysoký, rozpačitý, naozaj rozpačitý. Prekvapilo ma to takého som ju už dávno nevidel.
Ferko, bývame tu tri roky.
Áno.
Ani raz sme nemali poriadnu večeru s hosťami. Ani raz.
Lebo byt ešte…
Lebo byt nikdy nebude hotový! Ty to chápeš?
Mlčal som.
Vždy nájdeš niečo na prerobenie. Taký si, to nie je samo o sebe zlé. Ale ja v tom žiť neviem. Už mám dosť staveniska.
Onedlho
Nie. Jemne, ale pevne. Nie je to o čakaní. Tri roky som bola v tomto byte len hosťom. Kráčala opatrne, aby som nepoškriabala podlahu. Dávali sme šálky na podložky. Skrývala som lampu. Nevolala kamarátky, lebo by ti bolo trápne. Ja…
Jemne jej preskočil hlas.
Chcem žiť. Jednoducho žiť. S ryhami na podlahe aj škvrnami od kávy. S návštevami v nedeľu. S tvojou starou bundou na stoličke. S tým všetkým, čo patrí k normálnemu domovu. A nám sa nepodarilo urobiť si normálny domov.
Dlho nič.
Kam ideš?
Zatiaľ k mame.
Na dlho?
Neviem.
Zatvorila cestovku, vzala Ota do ruky. Prešla okolo do chodby, dala si bundu, obula si tenisky, nesnažila sa pozerať na dokonalé parkety.
Vierka, ešte som stihol zavolať.
Čo?
Ja… Nevedel som, že je to až také.
Vedel, povedala. Len si nad tým nikdy poriadne neuvažoval.
Dvere sa potichu zatvorili. Dokonale, ako všetko v tomto byte.
Ostal som.
Stál som v chodbe ešte minútu, potom si sadol do obývačky na pohovku. Vyberal som ju tri mesiace, je pevná, látka kvalitná, nepúšťa nitky. Sadol som na ten perfektný gauč a rozhliadol sa.
Byt bol naozaj pekný. Svetlé steny, správny odtieň. Drevená podlaha bez škár. Strop bez švov. Vstavané police do stropu, exaktne rovné. Svetlo nastavené na mieru. Balkón zapasovaný. Kúpeľňa dlaždica pri dlaždici.
Díval som sa a necítil pýchu. Skôr odpor, nie v bruchu, ale vyššie.
Na polici knihy, ktoré si nevzali. Snažil som sa spomenúť, kedy som Vierku videl čítať inak než pred spaním, schúlenú pod lampou. Dávno.
Vstal som. Prešiel do kuchyne. Šálka stále stála na parapete. Pozrel som sa na miesto, kde ju položila. Žiadna škvrna.
Umyl som ju, dal do odkvapkávača. Zastavil sa. Prešiel do spálne, ľahol na posteľ oblečený, čo nikdy nerobím. Civím do stropu.
Strop je dokonalý.
Tak som ležal hodinu či dve čas strácal zmysel. Potom som šiel do pivnice. Vedrá s farbou, stohy pások, lepidiel, nástrojov. Všetko zoradené. Našiel som malý vzorkovník dlažby, čo som kedysi porovnával na stavbe. Otáčal som ho chvíľu v dlaniach, vrátil spať.
V pivnici nebolo nič navyše. Len ja.
Večer som zjedol niečo z chladničky, nič necítil. Byt bol tichý. Žiadne práce, žiadne šuchoty, žiadna vôňa lepidla. Len ticho a dokonalé miestnosti.
Zapol som televízor na dvadsať minút, nič som z toho nemal, vypol som ho.
Zobral mobil, otvoril jej meno medzi kontaktmi. Nezavolal. Premýšľal nad tým, čo hovorila o hosťoch, lampe, že bola hosťom vo vlastnom dome. To slovo mi vŕtalo v hlave. Hosťka. Vo vlastnom byte.
Spomenul som si na Jara. Ako som ho odmietol kvôli neexistujúcim prácam. Prečo? Sám sebe som nikdy neodpovedal. Povedal som, že nie je pripravené. Ale už bol byt dávno obývateľný, len nebol “ten”. Nie podľa môjho ideálu.
Sľuboval som si dokonalý byt. Nikdy som ho však nedosiahol, lebo dokonalosť neexistuje. Je to horizont: čím viac sa k nemu blížiš, tým viac sa vzďaľuje.
Vierka to chápala. Ja nie.
Alebo som nechcel chápať.
Chodil som po byte, rozsvecoval svetlá. Prišiel som do obývačky, na policiach bolo všetko triedené: knihy podľa výšky, ozdoby v pravidelných rozostupoch. Bol to môj princíp: všetko má svoje miesto.
Na tretej polici stálo malé sklenené srdce. Mierne oranžové, trochu krivé, kupovala ho na Miletičke pred dvoma rokmi. Povedal som: “Načo to? Zbiera prach.” “Mne sa páči.” Neodvrával som. Srdce zostalo.
Teraz som ho zobral do ruky. Sklo bolo teplé.
Tri dni som o tom premýšľal. Chodil po byte, nič nerobil, jedol náhodne, nespal dobre. V práci som sa zamyslel a spravil chybu v rozpočtoch, opravoval som ich ešte poobede. Kolegovi som povedal: “Níč mi nie je.”
Na štvrtý deň som jej napísal správu.
“Vierka, môžeme sa porozprávať?”
Odpísala po hodine: “Môžem.”
Zavolal som. Zdvihla po druhom zvonení.
Ahoj, povedal som.
Ahoj.
Ako sa máš?
Dobre. U mamy je fajn.
Pauza. Počul som jej dýchanie, nevedel, ako začať. Nikdy som v tom nebol dobrý. Ona bola.
Vierka, tri dni som premýšľal.
Všimla som si.
Vieš, že vieš, čo poviem?
Asi.
Uvedomil som si, že som niečo podstatné minul. Skôr nahradil. Vybral som si nesprávnu vec.
Mlčala.
Hovorila si o hosťoch. O lampe. Pamätám si to. Vtedy som to nebral vážne. Ale teraz to chápem.
Prečo mi to vravíš?
Pretože by som chcel, aby si sa vrátila.
Dlhšia pauza.
Ferko…
Nechcem to hneď, len hovorím úprimne. Chcem, aby si sa vrátila. A chcem skúsiť niečo iné. Neviem, či to pôjde. Ale chcem to skúsiť.
Dlho mlčala. Počul som, ako si niečo prekladá možno šálku, možno Ota. To je jedno.
Vieš, že “skúsim to” nestačí? opýtala sa nakoniec.
Viem.
Vieš, že sa nemôžem vrátiť a žiť tak ako doteraz?
Viem.
Nemyslím, že vieš. Neuraz sa. Teraz sa bojíš a hovoríš správne slová. Ale nemôžeš sa rozhodnúť byť iný hocikedy. Nie je to ako zatĺcť klinec.
Viem, že nie.
Tak čo navrhuješ konkrétne?
Pomlčal som.
Navrhujem najprv stretnúť sa. Porozprávať normálne. Nie po telefóne.
Dobre, povedala po čase. Stretnime sa.
Stretli sme sa v obyčajnej kaviarni, troška rozhegané stoličky, menu kriedou na tabuli. Vierka v bežnej béžovej bunde, unavená, ale pokojná.
Dali sme si kávu. Díval som sa na ňu a uvedomil si, že som sa už dávno nepozeral len tak bez toho, aby som niečo hodnotil.
Ako je mame? spýtal som sa.
Lepšie. Obstarala si kvety, pustila sa do sadby. Je rada, že som tam bola.
Som rád.
Ferko, povedala, jednu vec si musíš uvedomiť. Nejde o rekonštrukciu samotnú. Nejde o to, že si poriadny. To je fajn. Problém je, že si si zamieňal cieľ. Byt má byť prostriedkom. Pre teba sa stal cieľom.
Áno.
Súhlasíš len zo slušnosti, alebo to chápeš?
Vzal som šálku. Podržal ju, vrátil na stôl.
To nemôžeš vedieť, priznal som. Ani ja neviem, ako veľmi sa zmením. Ale viem, že takto to nejde. Kým si bola preč, bol som v krabici. Peknej, prázdnej.
Peknej krabici, zašepkala.
Áno.
Dôležité je, že si to uznal.
Vrátiš sa?
Dlho pozerala von oknom, kde pršalo a pri vchode cez cestu predávali prvé tulipány červené, rozstrapatené vetrom.
Pokúsim sa, povedala. Ale s podmienkami.
Hovor.
Prvé: mesiac žiaden remont. Ani jeden klinec, vzorka či katalog. Len žijeme.
Dobre.
Druhé: Najbližšiu nedeľu voláme Lenku s Paľom a Jara, ak bude môcť. Prestierame v obývačke. Tak ako je.
Prikývol som.
Tretie: Ak zas premením každú ryhu na tragédiu, poviem ti to rovno. A musíš to počuť.
Dobre.
Vidíš, že to nie je len formalita? Bude to náročné.
Viem. Je to pre mňa náročné. Ale chcem sa o to pokúsiť.
Dlho sa na mňa pozerala. Tak, ako keď chceš vidieť za slová. Potom prikývla.
Cestou domov sme šli pešo, dosť blízko, ale nie v objatí. Ona niesla Ota vo vrecku, ja jej tašku. Pri vchode sa na sekundu zastavila, pozrela hore na piaty poschodie.
Pekný dom, povedala.
Je, súhlasil som.
Vyviezli sme sa výťahom, odomkol som, vošla prvá. V obývačke položila Ota na parapet. Bez podložky.
Díval som sa na kaktus na parapete. Na lakovaný povrch.
Nič som nepovedal.
Šla do kuchyne. Počul som vodu, kliknutie kanvice.
Sadol som na gauč v obývačke. Na poličke bolo sklenené srdiečko, stále trocha posunuté.
Nedával som ho naspäť.
V nedeľu sme zavolali Lenke. “Konečne!” zasmiala sa a bolo jasne počuť jej radosť. Jaro nemohol, príde nabudúce. Paľo doniesol víno, Lenka koláč, Vierka uvarila halušky.
Prestierali sme v obývačke. Skladajúc taniere som mal pokušenie ich zarovnávať podľa stredov. Jeden som posunul, potom zastal. Nechal ich.
Pri stole bola vrava. Lenka zhodila lakťom pohár, víno sa vylialo na obrus. Vnútri som sa na sekundu zľakol a pozrel sa na Vierku.
Dívala sa na mňa. Nie vystrašene, len pokojne.
Vytiahol som servítku, prikryl škvrnu. Povedal som:
Nič sa nestalo.
Lenka vydýchla. Vierka sa pousmiala kútikom pier.
Po večeri sme sedeli ešte dlho. Smiali sa, rozprávali. Keď hostia odišli, bolo už po polnoci. Vierka umývala, ja sušil. Mlčky, ale ticho už nebolo to staré.
Škvrnu hádam vyperieme zajtra, ukázal som na obrus.
Možno aj nie, usmiala sa.
No a čo.
Pozrela na mňa. Podala ďalší tanier.
Ferko?
Čo?
Bolo dnes fajn.
Áno. Bolo.
Dopratali sme. Prešli do obývačky, kde ešte stáli šálky, obrus s červenou škvrnou, srdiečko na polici, Oto na parapete.
Díval som sa na to všetko. Napadlo mi, že škvrnu zajtra odmočím, aby sa nezafarbila. Že kvetináč bez podložky nechá odtlačok. Jedna šálka bola krivo.
Ale pomyslel som aj na to, že Vierka sa dnes zasmiala. Dvakrát. Prvý raz, keď Lenka hovorila o svojom kocúrovi. Druhý, keď Paľo prehodil slová v prítomnom prípitku. Smiala ako kedysi, keď som si vravel: to je ona.
Prešla do spálne. Zastavila sa vo dverách.
Ideš?
Hneď, povedal som.
Ešte raz som sa pozrel na obývačku. Na škvrnu, na Ota, na srdiečko.
Zhasol som.
Ľahol vedľa. Už čítala. Jej lampa s tienidlom žiarila mäkko. Díval som sa do stropu.
Vierka.
Hm?
Počuješ ma, keď rozprávam o škárach a milimetroch?
Zložila knihu a pozrela na mňa.
Počujem.
Na čo vtedy myslíš?
Premýšľala. Poctivo.
Že si vtedy ďaleko.
Áno, priznal som ticho.
Vrátila sa ku knihe.
Ležal som a rozmýšľal, či to zvládneme. Tri roky sú dlhá doba, zmenila sa ona, zmenil som sa ja. Je to ako prasklina v stene môžeš ju vyhladiť, nevidieť, ale materiál už nikdy nie je ako predtým. To viem lepšie než kto iný.
Myslel som na to až kým som sa neponáral do sna a potom mi napadlo ešte jedno ráno položím Ota naspäť na podložku, aby nezostala škvrna.
Otvoril som oči.
Strop ostal ten istý. Dokonalý. Bez škvrnky.
Vedľa mňa Vierka otáčala stránku.
Zavrel som oči. Oto počká do rána.
Z toho všetkého vidím jedno: všetko môže byť dokonalé, ale bez života je to len vyprázdnená schránka. Aj najlepšie prerobený byt stojí za to len vtedy, keď sa v ňom skutočne býva, so všetkými smiešnymi škvrnami, smiechom, návštevami a obyčajnými lampami. A hlavne s ľuďmi, ktorí dýchajú, hovoria a odpúšťajú si malé nedokonalosti. Na toto by som nikdy nemal zabudnúť.
