Tri roky prerábky bez hostí
Jolana položila šálku na parapet a okamžite cítila, ako sa Michal zastavil na chodbe. Aj keď stála chrbtom, zacítila to medzi lopatkami. Pauza bola hlboká vošla by sa do nej celá tichá jeseň.
Dala si šálku na parapet, prehovoril napokon Michal. Nekladol otázku, len konštatoval.
Áno, Mišo. Položila som šálku na parapet.
Povrch je lakovaný. Teplé zanecháva stopy.
Viem to.
Tak prečo?
Jolana sa otočila k nemu. Mal štyridsaťosem rokov a presne toľko aj vyzeral. Nie viac, nie menej. Stál vo dverách kuchyne v svojom šedom tričku, v ruke vodováha. Vodováhu nosil po byte každú voľnú sobotu, akoby bol pre ostatných mobil.
Lebo niet kam ju dať, povedala. Stôl je prikrytý fóliou. Druhá stolička je hore nohami. Podlaha v chodbe ešte neuschla po penetračnom nátere. Čaj pijem postojačky, pri okne. Už tretí rok.
Pozrel sa na šálku. Potom na ňu. Zase na šálku.
Položím podložku.
Netreba podložku.
Ale ostane tam otlačok.
Nech.
Trochu prižmúril oči. Tak sa vždy pozeral, keď nevedel, či žartuje alebo nie. A Jolana sama už tiež nevedela.
Jol, toto je…
Stačí, zašepkala a slovo sa rozlialo v tichu. Už stačí, Mišo.
Zostal zarazený. Opýtal sa:
Čo stačí”?
Balím si veci.
Dlhá pauza. Vonku niekto zatrúbil na auto, potom sa zas rozhostilo ticho. Michal spustil ruku s vodováhou.
Kvôli parapetu?
Nie. Nie kvôli parapetu.
Jolana dopila čaj a šálku ešte raz položila na lakovaný parapet. Umýselne, bez akéhokoľvek svedomia.
Mala štyridsaťpäť. Účtovníčka v malej firme. Rada si čítala večer pred spaním a v kancelárii mala malý kaktus, ktorého pomenovala Ferko. Veľmi dlho nepozývala kamarátky na návštevu. Už tri roky, presne tak.
Prešla do spálne.
Pred troma rokmi, keď s Michalom kúpili tento dvojizbový byt na piatom poschodí tehlového domu v bratislavskej bočnej ulici, bola šťastná ako nikdy. Pamätala si, ako stáli s Mišom v holých izbách s olupujúcou sa tapetou a natretými parketami. Ona hľadela z okna na javory a lípky a myslela si: toto je ono. Náš domov.
Michal bol vtedy iný. Všetko meral metrom, zapisoval do blokov, v očiach mu horel oheň, ktorý kedysi tak veľmi milovala. Oheň človeka, ktorý vie, čo chce, a vie aj ako.
Jol, pozri, rozťahoval pred ňou nákresy na papieri. Tu bude otvorená kuchyňa. Tu zabudované police, od podlahy po strop. A svetlo: vstavané bodové, na stmievač. Vidíš?
Je to pekné, uznala úprimne.
Všetko si spravíme sami, bez náhlenia. Tak, ako má byť. Raz a navždy.
Mala tie slová počúvať dôkladnejšie. Pod tým raz a navždy bolo viac, než len snaha ušetriť na majstroch.
Prvé mesiace boli dobrodružné. Bývali v byte uprostred rozrobenej prerábky. Jolana varila na elektrickej platničke, lebo plyn nezapojili. Spali na matraci na podlahe, jedli z plastových tanierov. Nebolo to pohodlné, ale chvíľami i romantické.
Postupne sa však niečo zmenilo. Pomalinky, ako sa posunie základy pod domom.
Michal robil na byte každú sobotu, niekedy i po večeroch, keď si vzal náhradné voľno. Ako stavbyvedúci v stavebnej firme vedel o materiáloch všetko. To bolo vlastne fajn. Problém bol, že nevedel prestať.
Jolana si to spočiatku ani nevšímala. Prvý podozrivý moment prišiel približne po ôsmich mesiacoch, keď sedela s kamarátkou Lenkou v kaviarni a Lenka sa spýtala:
Tak kedy už skončíte? Chcem prísť na návštevu, sľúbila si mi kapustnicu.
Ešte chvíľku, odvetila Jolana. Michal vraví, že do Vianoc určite končíme.
Vianoce prebehli v režime stavby. Žiadni hostia, v obývačke rebrík, sadrokartónové dosky. Jesť zemiakový šalát sami, v kuchyni, ktorá bola už skoro dokončená. Skoro.
Mišo, budúci rok oslavujeme normálne, dobre? nalievala bublinky do pohárov.
Jasné, keď dokončím strop v obývačke a položíme parkety, pozveme všetkých.
Strop dokončil v marci. Vzápätí však zistil, že treba prerobiť elektroinštaláciu v kúpeľni. Potom prišiel na rad balkón: zistil špáru medzi rámom a stenou. Tri milimetre. Našiel ich špachtľou.
Vtedy si z toho ešte robila žarty. Pred kamarátkami: Môj muž bojuje s troma milimetrami.” Smiali sa všetky, ona s nimi. Bolo to smiešne.
Parkety pokladali v máji, keď už sa dalo vetrať. Jolana nosila dielce, podávala náradie, vysávala prach. Michal pracoval sústredene, ako chirurg. Kontroloval každý rad vodováhou, niekoľkokrát už uložený vzor rozobral a položil znova, lebo medzi parketami nebol správny rozostup.
Michal, je to vôbec vidieť? spýtala sa raz.
Ja to vidím, odvetil bez pohľadu.
V tom bola niečo zvláštne. Nie urážlivé, len zastavila sa v pohybe s handrou v ruke a mala pocit, že práve pochopila niečo dôležité, čo ešte nevedela pomenovať.
V júni parkety konečne dokončili. Boli naozaj krásne. Svetlý dub, precízne uložené. Musia ich ešte prelakovať.
Aký lak?
Už som vybral, nemecký, odolný voči poškriabaniu.
Kedy?
Budúci týždeň.
Na ďalší týždeň našiel, že v rohu odlupuje lišta o pol milimetra. Lak sa odložil.
Vtedy, v tom júni, zavolala Lencu a poprosila o kávu na terase.
Ako sa máte?
Bude to už skoro. Odmlčala sa.
Niečo sa deje?
Ani nie Vieš, mám pocit, že on nikdy neskončí.
Všetci sú takí. Naťahujú.
Nie, on nenaťahuje. On akoby nechcel dokončiť. Kým prerábka trvá, má výhovorku na všetko. Prečo nepozvať hostí, prečo neumiestniť normálne nábytok.
Lenka dlho mlčala.
Povedala si mu to?
Snažím sa. Vždy má vysvetlenie.
Ty chceš dokonalosť?
Dlho váhala.
Chcem domov, zašepkala. Len domov.
Toho večera Michal ukazoval vzorky bielej farby na steny. Dvadsať štvorčekov, všetko biele, ale každý iný tón.
Pozri sa, tento je teplobiely, tento studený, tu je sivý podtón. Rozdiel malý, ale pri dennom svetle zásadný. Ja by som dal tento.
Jolana sa dívala na tie farby. Všetky jej pripadali rovnako biele.
Mne je to jedno, Michal.
Pozrel na ňu, akoby povedala niečo nezmyselné.
Akože jedno? Veď tu budeme žiť!
Práve. Živí ľudia v živom byte. Tí nerozoznávajú biele odtiene na stenách.
Rozoznávajú, len si to neuvedomujú.
Dobre, vyber si sám.
Vybral si. Vždy si vyberal sám. Postupne si uvedomila, že jej názor sa ani len nepočíta. Keď povedala, že sa jej páči táto dlažba, vysvetlil jej prečo je tá druhá technicky lepšia. Keď chcela dať sedačku pod okno, ukázal v appke, ako tým pokazí zónovanie. Keď povedala mne sa páči, on povedal ale správne je inak.
Preto už prestala hovoriť mne sa páči. Načo.
V októbri druhého roka prišiel na návštevu Michalov starý kamarát Viktor z Ružomberka. Dopredu volal, že cestou prenocuje. Jolana bola úprimne šťastná. Nakúpila, pripravila riad, pretrela stôl.
Michal povedal, že Viktor prespať nemôže, lebo v spálni sa robí podlaha.
Žiadne práce tam neboli. Stála tam posteľ a zmontovaná skriňa. Jolana to vedela.
Michal, aké práce v spálni?
Chvíľu hľadel preč.
Treba preložiť parket jeden rad, Viktor by tam nemohol spať pre ten zápach.
Aký zápach? už rezignovane.
Jol, prečo má niekto vidieť byt v takomto stave?
V akom stave?
Nedokončený.
Dívala sa naňho, ako keby jej naozaj ubiehala pôda pod nohami. A zistila: hanbí sa. Vlastného bytu, ktorý sám robí. A kvôli svojmu ideálu klame starému kamarátovi.
Dobre, povedala. Nič viac.
Viktor teda prišiel, posedel tri hodiny, dali si čaj, s Michalom išli von do mesta. Prenocoval v hoteli. Jolana zostala večerať sama.
Tú noc nemohla spať. Ležala a dívala sa na dokonalý biely strop, ktorý Michal natieral dva dni, až do dokonalosti. A v tej izbe už dva roky neboli hostia.
V zime druhého roka ochorela jej mama. Nebolo to vážne, len chrípka, ale bola sama, a Jolana za ňou jazdila dvakrát do týždňa cez celé miesto. Niekedy tam aj prespala. Michal neprotestoval vtedy natieral balkón špeciálnou hmotou, dve vrstvy s odstupom dvadsaťštyri hodín.
Raz sa vrátila domov skôr a našla ho na chodbe, ako s lupou skúma spoj medzi soklom a múrom.
Niečo sa stalo? zobúvala si kabát.
Tu je špára, nezdvihol hlavu.
Už sa ani nepýtala, aká veľká.
Michal, jedol si aspoň dnes?
Netuším.
Aspoň ráno?
Asi áno.
Uvarila makaróny, osmažila si vajce. Pribehol len na záver, sadol si, pozrel na tanier.
Ďakujem.
Niet začo.
Jedli potichu. Za oknom padal sneh. Na stole katalóg s kovaniami, ktorý prezerali už pred rokom.
Michal, porozprávaj mi niečo. Ale nie o prerábke.
Prekvapene na ňu pozrel.
Čo presne?
Čokoľvek. Ako si sa mal v práci. Čo ťa trápi, čo ťa rozosmeje alebo rozplače. Hocičo, len nie milimetre a materiály.
Zostal niekoľko sekúnd ticho.
Dnes kolega zle zalial podlahu, musel som ho vyhodiť z objektu.
To je práca.
No.
A niečo iné?
Silno premýšľal, bolo vidieť, že nechce odbiť. Snažil sa niečo nájsť, a nemal čo.
Asi nie.
Po tomto rozhovore dlho pozerala do tmy. Kedy sa z neho stal súbor funkcií? Alebo taký bol vždy a ona to len nechcela vidieť? Nie. Pamätala si dávneho Michala. Pamätala si ich výlet do Vysokých Tatier, keď jej ukazoval súhvezdia. Ukazoval prstom nad hlavou: to je Veľký voz, tamto Pleiady, vidíš? Videla.
Kde sú tie Pleiady dnes?
Tretí rok už nikomu nehovorila, že to bude skoro. Prerábka sa končila a znova začínala. Michal vždy našiel nedokonalosť. Alebo zmenil rozhodnutie: kúpené obklady do kúpeľne boli vraj málo odolné, natretá farba mala po zaschnutí zlý odtieň, kľučka bola fajn, ale pánty v zime vŕzgali.
Jolana si kúpila malú nočnú lampu, textilný tienidlo, postavila ju na skrinku. Večer zbadal Michal lampu, pozrel na ňu.
Odkiaľ to je?
Kúpila som si.
Načo? Mali byť vstavané bodovky.
Chcem si čítať pred spaním.
Bodovky budú lepšie.
Kedy?
Neodpovedal.
No práve. Bodovky budú, keď budú. Ale čítať chcem teraz.
Lampa tam stála týždeň. Potom Michal doniesol lampičku z pivnice a postavil ju vedľa že vraj má lepší svetelný výkon.
Jolanina lampa skončila v rohu. Potom na poličke. Nakoniec ju našla v škatuli v komore, medzi nátermi.
Nič nepovedala. Len ju zobrala späť na stolík pri posteli.
On ju zase dal preč.
Zase sa vrátila.
Mlčky.
Lampa stála na nočnom stolíku. Malé víťazstvo, malé nešťastie. Lebo v bežnom dome by to nebolo ani jedno. Bola by to len lampa.
Na jar tretieho roka, v apríli, napísala Lenke cez deň jednoducho: Lenka, nešla by si niekam? Do kúpeľov alebo na chatu? Len my dve, bez chlapov.”
Odpoveď: Jasné! Kedy?”
V máji išli na štyri dni do penziónu v Malých Karpatoch. Jolana si vybavila voľno. Michal nezaváhal, práve prekladal vodu v kúpeľni.
V penzióne bola malá izbička so starým nábytkom, kvetovanou prikrývkou a oknom, cez ktoré duch lesa chladne ťahal. Všetko trochu obité, trochu krivé, drobné škrabance a nedokonalosti. A Jolana zrazu cítila pokoj, ozajstný. Prvý večer si ľahla a rozplakala sa.
Lenka vedľa nej mlčky ležala.
Bývam v múzeu, priznala do stropu. Krásnom, dokonalom, mŕtvom múzeu.
Lenka chvíľu ticho, potom:
Hovorila si mu to?
Áno.
A?
Vždy povie, že už len kúsok a bude lepšie. Vždy ten kúsok.
Možno by ste mohli ísť spolu na terapiu.
Nepôjde. Podľa neho je terapeut pre ľudí s problémami. On má len prerábku.
V izbe voňalo lesom, a Jolana myslela: to je ono, čo mi chýba. Okno. Les. Prikrývka kúpená len preto, že sa páči. Život.
Vrátila sa domov po štyroch dňoch. Byt voňal stierkou. Michal v predsieni netrpezlivo čakal a ukazoval nový výklenok v kúpeľni.
Teraz to je pekné, uznala.
Vidíš? Symetria. Predtým bola jedna strana o jeden a pol centimetra širšia.
Vidím.
Týždeň som rozmýšľal, aby som nepoškodil obklady. Ale vyriešil som to.
Šikovný si.
Šla do spálne, ľahla. Strop bol dokonalý.
V júni prišiel dôležitý rozhovor; bol nedeľný podvečer, osem hodín. Michal natieral v komore, Jolana chystala večeru a počúvala šramot.
Mišo! zvolala.
Čo?
Večera za dvadsať minút.
Hmmm.
Stôl prestretý, jeho nebolo. Ani po štyridsiatich minútach. Zaklopala na komoru.
Večera chladne.
Päť minút.
Ani za päť minút.
Jedla sama. Upratala. Umývala riad. Michal vyšiel po pol jedenástej a našiel prázdny stôl.
Prepáč, stratil som pojem o čase.
Viem.
Zohriať ti?
Zohrievaj si sám.
Šla do spálne, čítala. Keď prišiel, opýtala sa, bez toho aby zdvihla oči od knihy:
Michal, si šťastný?
Pauza.
No asi áno.
Si si istý?
Jolana, to je aká otázka?
Úplne obyčajná.
Ľahol si vedľa. Ticho bolo dlhé. Potom povedal:
Keď dokončím komoru, pustím sa do balkónu. Tam už len zatepľovať pod plávačku. A bude celý byt hotový.
Zatvorila knihu.
Vieš, že si mi práve odpovedal?
Ako?
Pýtala som sa, či si šťastný. A ty si mi povedal o balkóne.
Nenašiel odpoveď. Ticho ležali.
Dobrú noc.
Dobrú noc.
Lampu nechávala svietiť ešte dlho. Myslela na to, že v nejakom inom živote, v inom variante, by si teraz o hocičom rozprávali. O seriáli, o maminej vtipnej poznámke, o novom jedálnom lístku v obľúbenej kaviarni. Proste by sa rozprávali.
V tomto živote bolo ticho. Dokonalé ako strop.
Práve tento rozhovor si ráno spomenula, keď položila šálku na parapet. A pochopila: slovo stačí sa rodilo už dávno. Potrebovalo len šálku, aby vystúpilo na povrch.
Veci balila pomaly, bez sĺz. Len naozaj svoje: pár kníh, kozmetiku, oblečenie, lampu s látkovým tienidlom, občiansky, papiere, nabíjačku. Malého kaktusa Ferka. Michal nemal nič proti, kaktus vraj nešpiní.
Michal stál v dverách spálne a pozeral, ako strká veci do tašky.
Jol.
Čo?
Porozprávame sa?
O čom?
No, ty balíš veci.
Áno.
Kvôli šálke?
Ach Mišo, no prosím ťa Vieš to veľmi dobre.
Neviem. Naozaj neviem.
Zastavila sa. Pozrela naňho. Vysoký, bez vodováhy, zrazu stratený. To ju zaskočilo. Dlho už nevidela v ňom zmätenosť.
Mišo, povedala. Sme tu tri roky.
Áno.
Nemali sme ani jednu poriadnu večeru s hosťami. Tri roky.
Lebo byt ešte nie je…
Lebo nikdy nebude. Vieš to?
Mlčal.
Vždy nájdeš, čo treba prerobiť. Taký si. Nie je to zlé samo o sebe. Ale ja už nechcem žiť na stavenisku.
Onedlho…
Nie. Jemne, ale pevne. Toto nie je o termínoch. Je to o tom, že som tri roky bývala u teba na návšteve vo vlastnom byte. Chodila na špičkách, dávala šálky na podložky, schovávala lampu. Nevolala kamarátky, lebo si sa hanbil. Ja…
Hlas sa jej zachvel. Minútu ticho.
Chcem žiť. Len žiť. S poškriabanou podlahou a škvrnami od kávy na parapete. S nedeľnými návštevami, tvojou starou bundou na stoličke. So všetkým, čo patrí k skutočnému domovu. Nám taký nevznikol.
Dlho ticho.
Kam ideš?
Najprv ku mame.
Nadlho?
Neviem.
Zatvorila tašku. Vzala Ferka. Prešla chodbou, kabát, tenisky, pozerala bokom, aby nevidela dokonalé parkety pod nohami.
Jol, zavolal za ňou.
Čo?
Ja Netušil som, že je to také.
Vedel si, vraví ticho. Len si to nechcel vidieť.
Dvere za ňou ticho klikli. Presne ako všetko v tomto byte dôkladne.
Zostal.
Michal ostal v chodbe ešte chvíľu. Potom prešiel do obývačky a sadol si na sedačku, ktorú vyberal tri mesiace. Poťah bol kvalitný, odolný, nechytil ani chlp. Sadol si na dokonalú sedačku v dokonalej miestnosti a rozhliadol sa.
Byt bol naozaj krásny. Svetlo-biele steny, parkety bez špáry, strop bez zvaru. Vstavané police, ako podľa pravítka, svetlo nastavené tak, aby netrorilo tieň na nesprávnom mieste. Balkón bez štrbiny. Kúpeľňová dlažba, dlaždica k dlaždici.
Pozeral a cítil čosi zvláštne. Nebola to hrdosť. Skôr akési teplo v hrdle, nie v žalúdku.
Na poličke ostalo pár jej kníh. Pozeral na chrbty a hľadal, kedy naposledy videl, že len tak večer číta. Nie pred spaním, nie v skrýši za knihou. Dávno.
Vstal. Šiel do kuchyne. Šálka stála na parapete. Pozrel na to miesto. Nebola tam žiadna stopa. Čaj vychladol dávno.
Vzal šálku, umyl, položil do odkvapkávača. Stál tam. Potom do spálne. Ľahol na posteľ, v oblečení, to nikdy nerobil. Hľadel do stropu.
Dokonalý strop.
Ležal hodinu. Alebo dve. Čas sa rozplýval. Potom vstal, šiel do komory. Vedrá s farbou, balíky pások, lepidiel, náradie na miestach. Všetko vzorne. Našiel tam starý vzorkovník obkladov, ktorý svojho času vláčil po stavbách porovnať. Ohrial si v dlani, položil.
Komora bola prázdna. Len on.
Večer niečo zohrial, zjedol bez chuti. Úplné ticho. Vždy sa niečo dialo harašenie, vôňa laku, šuchot pracovných nohavíc. Tentoraz nič. Len dokonalý pokoj v dokonalom byte.
Zapol telku, pozrel film, nevnímal, vypol.
Chvíľu pozeral do mobilu, sledoval jej meno v zozname. Nevytočil. Premýšľal.
Nepremýšľal o tom, ako ju dostať späť. Skôr o slovách, ktoré povedala o hostiach, lampe, o tom, že bola u neho tri roky na návšteve. To slovo mu utkvelo návšteva. Vo vlastnom dome.
Spomenul si na Viktora. Ako mu klamal pre prácu v spálni. Prečo? Ani vtedy si nedokázal priznať. Vraj ešte nie je hotovo a nechce sa hanbiť. Ale už dávno sa tu dalo žiť. Len to nebol jeho sen. Nebol to byt, ktorý si sľúbil.
Sľúbil si dokonalosť. Snažil sa ju vytvoriť, ale dokonalosť je horizont. Nikdy sa ho nedotkneš.
Jolana to pochopila. On nie.
Alebo nechcel.
Prešiel byt, rozsvietil v každej izbe. Obývačka police, každá kniha zoradená na milimeter. Nikde nič zbytočné.
Na tretej poličke stalo maličké sklenené srdiečko. Trochu oranžové, krivé, akoby ručné. Jolana ho kúpila rokmi na trhu. Povedal jej, že je to zbytočný lapač prachu. Ona, že sa jej páči. Neodvetil. Srdiečko tam zostalo. Prijal ho ako malý ústupok.
Zobral ho do dlane. Sklo bolo teplé. Alebo sa mu to zdalo.
Premýšľal o tom celé tri dni. Túlal sa po byte, nič nerobil, zle spal, v robote sa mýlil, predpisy mu nešli z ruky. Kolega sa opýtal: Mišo, si v pohode? Áno, všetko ok.
Štvrtý deň jej napísal správu.
Jol, môžeš sa porozprávať?
Odpísala po hodine: Môžem.
Vytočil číslo. Ozvala sa po druhom zvonení.
Ahoj, povedal.
Ahoj.
Ako sa máš?
Dobre. U mamy je fajn.
Ticho. Počul jej dych, nevedel začať. V tomto bola vždy silnejšia.
Jol, rozmýšľal som tieto dni.
Chápem.
Vieš, čo poviem?
Asi.
Jol, viem, že niečo dôležité som prehliadol. Teda, nevšimol. Vybral som si nesprávne.
Ticho.
Hovorila si o hostiach, o lampe všetko si pamätám a rozumiem teraz. Vtedy nie. Alebo som nechcel.
Prečo mi to hovoríš?
Chcem, aby si sa vrátila.
Dlhé ticho.
Mišo…
Neprosím hneď. Len úprimne: chcem, aby si sa vrátila. A chcem sa pokúsiť to skúsiť inak. Neviem, či prejdem zmenou. Ale chcem to skúsiť.
Dlho bola ticho. Počul ako na niečom pracuje. Možno presúva šálku.
Vieš, že nestačí len povedať skúsim? spýtala sa napokon.
Viem.
Vieš, že nemôžem prísť a žiť ako predtým?
Viem.
Nemyslím, že to chápeš. Nie urážlivo, len pravdivo hovorím. Si vystrašený, hovoríš správne slová. Ale nemôžeš len tak byť iný. Nie je to klinec zatĺcť.
Viem, že to nie je klinec.
Čo teda navrhuješ konkrétne?
Ticho.
Navrhujem, že sa najprv stretneme. Normálne, nie po telefóne.
Dobre, súhlasila po chvíli. Stretneme sa.
Stretli sa v kaviarni, neutrálne miesto, nie doma. Bežná kaviareň s ohnutými stoličkami, tabuľa s jedlom. Jolana prišla v svetlo béžovej bunde, unavená, ale pokojná.
Objednali kávu. Michal sa na ňu pozrel a uvedomil si, že sa na ňu už dávno takto len tak nepozeral len hľadel, bez paralelného rozmýšľania o milimetroch.
Ako sa má mama? spýtal sa.
Lepšie. Záhradku si spravila, nové kvety, teší sa zo mňa.
Som rád.
Ticho.
Mišo, povedala. Chcem, aby si pochopil jednu vec. Nejde o prerábku. Nie o kvalitu. To je fajn. Problém je, že si si vymenil cieľ. Byt má byť nástroj, kde sa žije. Ty si ho spravil cieľom.
Áno, povedal.
Súhlasíš len tak, či naozaj chápeš?
Chápem.
Ako to zistím?
Položil šálku. Nechal ju na stole.
Nijako, prizná úprimne. Ani ja neviem, či sa zmením. Ale chápem, že už viac to nejde. Kým si bola doma, myslel som, že je to znesiteľné. Keď si odišla, zistil som, že tu mám krásnu krabicu.
Jolana sa na neho pozrela.
Krásnu krabicu, ticho zopakovala.
Presne tak.
Dôležité, že to vieš.
Vrátiš sa?
Pozerala von oknom. Pršalo, ľudia siahali po dáždnikoch, a u vchodu do obchodu boli vlnité červené tulipány.
Skúsim, povedala napokon. Ale za podmienok.
Hovor.
Prvé. Najbližší mesiac žiadna prerábka. Ani klinec, ani katalóg, ani vzorka. Len žijeme.
Dobre.
Druhé. V nedeľu voláme Lenu s Fedorom a Viktora, ak môže. Prestrieme stôl, jeme. Tu, aký byt je.
Odsúhlasil.
Tretie. Ak znova začneš robiť z každej škrabance tragédiu, poviem ti to otvorene. A musíš ma počuť.
Dobre.
Vieš, že to nie sú len slová. Je to naozaj ťažké.
Viem, priznal. Pre mňa ťažké. Ale skúsim to.
Jolana sa pozrela naposledy, ako keď niekto chce objaviť za slovami pravdu.
Dobre.
Domov išli pešo. Pršalo, ale išli vedľa seba, blízko. Ona niesla Ferka vo vrecku, on jej tašku. Pod vchodom sa na krátko otočila k domu, na piaty poschodie.
Krásny dom, riekla.
Je, prikývol.
Vošli výťahom. Otvoril dvere, ona prvá vošla. Prešla do obývačky, položila Ferka na parapet. Bez podložky.
Michal sa pozeral na kaktus, na lakovaný parapet pod ním.
Nič nepovedal.
Jolana išla do kuchyne. Počul, ako púšťa vodu, cvakol rýchlovarný kanvica.
Ostal v obývačke, sadol na sedačku. Pozrel na police. Sklenené srdiečko bolo tam, kde ho položil pred troma dňami, nie presne v strede, trochu bokom.
Nechcel ho presúvať.
V nedeľu zavolali Lenke. Lenka jasala konečne a bolo počuť, ako sa teší. Viktor nemohol, sľúbil na budúce. Fedor doniesol víno, Lenka koláč, Jolana navarila kapustnicu, ako sľubovala tri roky.
Stôl prestreli v obývačke. Michal kládol taniere a stále v duchu riešil, či sú celkom súmerné. Posunul jeden. Potom sa zastavil. Nechal to tak.
Pri stole bolo plno a sviežo. Lenka lakťom zhodila pohár, červené víno sa vylialo na obrus. Všetci vykríkli. Michal pocítil, ako sa v ňom stiahlo, pozrel na Jolanu.
Jolana sa naňho pozerala. Nieľakavo, len tak.
Zobral servítku, skúšal škvrnu osušiť. Povedal nahlas:
To nič nie je.
Lenka si vydýchla. Jolana sa nepatrne usmiala.
Po večeri ostali dlho, rozprávali, smiali sa a pili čaj. Keď hostia odišli, bolo už po polnoci. Jolana umývala riad, Michal utieral. Mlčali ale tentoraz to bolo iné ticho.
Škvrna sa možno vypere, povedal obrus.
Možno nie, odvetila ona.
To nevadí.
Pozrela naň, podávala tanier.
Mišo, povedala.
Čo.
Dnes bolo dobre.
Bolo, uznal.
Dopli riad. Vošli do obývačky. Na stole zostali šálky, na obruse víno. Sklenené srdce na polici. Kaktus Ferko na parapete.
Michal to všetko vnímal. Myslel na to, že škvrnu bude treba ráno namočiť, kým neuschne. Myslel na to, že kvetináč na laku necháva kruh. Že jedna šálka je trochu nakrivo.
Potom si spomenul, že Jolana sa dnes dvakrát zasmiala. Prvýkrát, keď Lenka rozprávala o kocúrovi, druhýkrát, keď Fedor splietol prípitok. Smiala sa ako dávno predtým.
Prešla do spálne, zastala vo dverách.
Ideš?
Hneď, povedal.
Pozrel na obývačku. Na škvrnu. Na Ferka. Na srdiečko.
Zhasol.
Ľahol si k nej. Už čítala. Svoju lampu mala vedľa postele, liala mäkké svetlo. Pozeral do stropu.
Jol…
Mhm?
Počúvaš ma, keď hovorím o milimetroch?
Položila knihu.
Počúvam.
Na čo myslíš vtedy?
Zamyslela sa sekundu.
Na to, že si vtedy ďaleko.
Áno, priznal. Asi áno.
Knihu zdvihla späť.
Ležal, rozmýšľal, či to vyjde. Tri roky sú dlhá doba, veľa sa zmenilo. Je to ako prasklina v stene: môžeš ju zamazať, skoro nebude vidieť, ale materiál už nie je taký, aký bol. On tú stavebnú pravdu poznal lepšie než ktokoľvek.
Premýšľal, až kým ho nezačal zmáhať spánok. Presne v tom medzičase si povedal, že ráno dá Ferka na podložku, lebo inak zostane kruh.
Otvoril oči.
Strop bol rovnaký. Dokonalý. Bez jednej praskliny.
Vedľa seba niekto obrátil stránku.
Znovu ich privrel. Ferko neujde. Ferko počká do rána.
