Tri roky prerábky bez hostí
Milena položila šálku na parapet a v tom momente za chrbtom vycítila, ako Jozef stuhol na chodbe. Hoci stála tvárou k oknu, ten okamih napätia sa v miestnosti zahryzol ako ticho pred búrkou.
Položila si šálku na parapet, prehovoril napokon. Konštatoval, nepýtal sa.
Áno, Jozef. Položila.
To je lakovaný povrch. Horúce necháva stopy.
Viem.
Tak prečo?
Milena sa obzrela. Jozef mal štyridsaťosem a presne tak aj vyzeral. Nič viac, nič menej. Stál vo dverách kuchyne vo vyťahanej sivej tričku, v ruke vodováhu. Vodováhu mával v ruke vždy, keď cez víkend kráčal bytom. Iní držia telefón.
Pretože nemám šálku kam inam položiť, odpovedala. Stôl je prikrytý fóliou. Druhá stolička je hore nohami. Podlaha na chodbe ešte neschla po penetračnom nátere. Pijem čaj postojačky pri okne, Jozef. Už tretí rok.
Pozrel na šálku. Potom na ňu. A znova na šálku.
Položím podložku.
Netreba podložku.
Ale ostane stopa.
Nech zostane.
Mierne prižmúril oči tak sa pozerával, keď prestával chápať, či žartuje. Ani Milena si už nie vždy bola istá.
Milu, prosím ťa…
Dosť, povedala ticho. To slovo spadlo do priestoru ťažko, ako kameň do studne. Dosť, Jozef.
Nerozumel okamžite. Opýtal sa znova:
Čo dosť?
Balím si veci.
Pauza bola dlhá. Vonku zatrúbilo auto a utíchlo. Jozef pomaly spustil ruku s vodováhou.
Kvôli parapetu?
Nie. Nie kvôli parapetu.
Milena dopila čaj a položila šálku naschvál späť na lakovaný povrch. Pevne, bezo zvyšku výčitiek.
Mala štyridsaťpäť, pracovala ako účtovníčka v malej firme, rada si pred zaspaním čítala, na stole mala kaktus, ktorý nazvala Fero, a už veľmi dávno nepozvala kamarátku na návštevu. Veľmi dávno. Tri roky, ak má byť presná.
Odišla do spálne.
Pred tromi rokmi, keď kúpili tento dvojizbový byt na piatom poschodí v tehlovej bytovke v pokojnej uličke v Bratislave, bola Milena šťastná. Naozaj šťastná. Stála so svojím mužom uprostred holých miestností so zodratými tapetami, lakovanými podlahami, a cez okno videla na rad jarabín myslela si: toto je ono. Toto je náš domov.
Vtedy aj Jozef pôsobil inak. Alebo si to chcela myslieť. Chodil po izbách, rolmetrom meral steny, niečo zapisoval do zošita, a v očiach mu horel ten oheň, ktorý na ňom tak kedysi milovala. Oheň človeka, čo vie, čo chce a dokáže to urobiť vlastnými rukami.
Milu, pozeraj, ukazoval jej papier s náčrtom. Tu bude zóna, otvorená kuchyňa s obývačkou. Tam zabudujeme police od podlahy po strop, vidíš? A tu bodové svetlo so stmievačom.
Je to pekné, odpovedala úprimne.
Všetko spravíme poctivo, vlastnoručne. Raz a navždy.
Tamto raz a navždy mala už vtedy počúvať lepšie. Malo v ňom byť niečo viac, než len snaha ušetriť na robotníkoch.
Prvých šesť mesiacov bolo ako dobrodružstvo. Bývali rovno v stavenisku. Milena varila na dvojplatničke, lebo plyn ešte nezapojili. Spali na matraci na zemi, lebo posteľ nebolo kam dať. Jedli z plastových tanierov, lebo drez ešte nebol. Nepríjemné, trocha romantické a zvládnuteľné.
Neskôr sa niečo zmenilo. Pomaly, potichu.
Jozef makal na opravách každý víkend, niekedy aj v týždni. Robil majstra na stavbe a o materiáloch vedel viac než kadekto. To bolo fajn. Problém nebol vo vedomostiach.
Problém bol, že sa nevedel zastaviť.
Milena to spočiatku nevnímala. Prvé podozrenie prišlo po ôsmich mesiacoch, keď pri káve s kamarátkou Evou padla otázka:
Tak čo, už to skoro máte? Konečne k tebe prídem ochutnať guláš.
Ešte chvíľu… odvetila Milena. Do Vianoc určite.
Vianoce prišli vo víre prachu a píly. Hostí nevolali. V obývačke ležali dosky, stáli rebríky. Jedli šalát o samote v kuchyni, ktorá bola takmer hotová. Takmer.
Jozef, na budúci rok spravime pravú domácu oslavu, navrhla Milena.
Jasné, kývol. Dokončím strop v obývačke, položím parkety, potom môžeme.
Strop dokončil v marci. Medzitým však zistil, že musí prekopať rozvody v kúpeľni, lebo predchádzajúci majster to spravil zle. Potom našiel medzeru medzi rámom okna a stenou pri balkóne. Tri milimetre, presne. Jozef to meral s nožom.
Milena ešte vtedy vtipkovala: Môj muž bojuje s tromi milimetrami. Kamarátky sa smiali, ona tiež. Bolo to vlastne smiešne.
Parkety v obývačke kládli v máji. Milena nosila dosky, podávala náradie, vysávala stavebný prach. Jozef robil mlčky, sústredene, ako chirurg. Každý rad kontroloval vodováhou a laserom. Niekedy zdvihol už položené dosky a kládol ich naspäť, lebo medzera bola iná.
Ale veď to nie je vidno, opovážila sa raz povedať Milena.
Ja to vidím, odpovedal bez pohľadu na ňu.
Prvýkrát vtedy v jeho slovách niečo cítila. Nedotklo sa jej to. Skôr zastavilo.
Parkety dokončili v júni. Boli nádherné. Svetlý dub, rovný, presný. Milena prešla dlaňou po parketách: Je to krásne.
Ešte nalakujeme, povedal Jozef. Originálnym nemeckým lakom, odolným proti škrabancom.
Kedy?
Budúci týždeň.
O týždeň zistil, že sokel v jednom rohu odstáva pol milimetra. Lak odložili.
Vtom júni Milena volala Eve, poprosila ju o stretnutie. Sedeli na terase, pili ľadový čaj, Eva sa pýtala:
Ako to u vás ide? Kedy môžem prísť?
Čoskoro, odpovedala Milena. A odmlčala sa.
Niečo sa deje?
Ani nie… Vieš, začínam mať pocit, že nikdy neskončí.
U všetkých to trvá dlho.
Nie, ty nerozumieš. On to neodkladá, on… nechce skončiť. Kým je prerábka, má výhovorku. Na všetko. Aj na to, prečo nepozveme hostí. Alebo prečo sa normálne nezariadime. Prečo normálne nežijeme.
Eva sa na ňu pozrela vážne.
Hovorila si mu to?
Pokúšam sa. Vraj ešte chvíľu a bude všetko dokonalé.
A ty chceš dokonalosť?
Milena chvíľku mlčala.
Chcem domov. Proste domov.
Doma v ten večer jej Jozef ukazoval vzorky farieb na steny. Na kuchynskom stole dvadsať, všetko biele, len odtiene iné.
Tento je teplý, s krémovým podtónom. Tamten je studený. Tento má modré tóny. Rozdiel je dôležitý na dennom svetle. Ten je najlepší, myslí si.
Použila len slová: Jozef, je mi to jedno.
Zachmúril sa, akoby počul niečo absurdné.
Ako jedno? Veď tu budeme bývať.
Áno. Živí ľudia v reálnom byte. Neriešia odtiene bielej na stenách.
Ale všimnú si to, len to nevnímajú.
Nechaj to teda na teba, povedala unavene.
On volil. Vždy volil sám. Najprv jej názor bral, lebo sa v tom vyzná. Potom sa už ani nepýtal. Ak navrhla dlažbu, vysvetlil, čo je na nej zle a prečo bude tá druhá lepšia. Ak chcela sedačku inam, ukázal jej dôkaz, že vtedy ruší zónu. Ak povedala páči sa mi to takto, on ale správne je inak.
Preto prestala hovoriť páči sa mi. Načo.
Na jeseň druhého roka prišiel Jozefov starý kamarát, Patrik z Trenčína. Volal dopredu: len na prenocovanie, na skok. Milena sa úprimne potešila. Nakúpila dobroty, vybalila riad, pretrela stôl.
Jozef vyhlásil, že Patrik nemá kde spať, lebo v spálni sú práce.
Neboli. Postel bola ustlaná, skriňa zložená do rohu.
Jozef, aké práce v spálni?
Chvíľu váhal.
Musím opravovať podlahu v jednom kúte. Patrik by tam s tým zápachom nespal.
Aký zápach? Nič tam necítiť.
Načo by mal vidieť byt v takomto stave?
V akom takomto?
Nedokončenom.
Milena sa dívala a mala pocit, že podlaha pod ňou trochu ustupuje. Nie v prenesenom zmysle. Doslova. Práve vtedy pochopila: hanbí sa. Hanbí sa za vlastný byt, ktorý si sám prerába, lebo ešte nie je taký, aký by mal byť. Pre neviditeľný ideál klamal kamarátovi.
Dobre, povedala. Nič viac.
Patrik sedel u nich tri hodiny, vypil čaj, večeral s Jozefom v reštaurácii, prespal v hoteli. Milena večerala sama.
V noci Milena dlho len ležala a hľadela do stropu, ktorý Jozef natrel na dokonalú bielu, bez šmúh a prechodov. Ideálny strop nad posteľou, v ktorej už dva roky neboli hostia.
Zima druhého roka Milenina mama ochorela. Nič vážne, len chrípka, no bola sama a Milena k nej dvakrát do týždňa cestovala cez celé mesto. Občas u nej aj zostala. Jozef neprotestoval. Práve natieral vnútorný rám balkónového bloku, špeciálnym náterom, dvomi vrstvami po dvadsaťštyri hodinách.
Raz večer sa vrátila skôr a našla ho na chodbe v podrepe s lupou v ruke, skúmal špáru medzi lištou a stenou.
Niečo sa stalo? vyzliekala kabát.
Je tu škára, nepohol hlavou.
Nepýtala sa, aká. Už vedela. Vysvetlil by v milimetroch.
Jozef, jedol si dnes?
Pause.
Nepamätám.
Ráno?
Ráno asi áno.
Uvarila mu cestoviny, opekla vajce. Prišiel, keď už bola hotová. Sadol si, pozrel na tanier:
Ďakujem.
Nemáš za čo.
Jedli v tichu. Vonku snežilo. Na stole katalóg kovania do vstavaných skríň, ktoré plánovali pred rokom.
Jozef, oslovila ho.
Mmm?
Povedz mi niečo. Nie o prerábke.
Pozrel hore. Akoby ho žiadala hovoriť po nemecky.
Čo konkrétne?
Hocičo. Ako si sa mal? Na čo myslíš? Čo ťa trápi alebo pobavilo, len nie o materiáloch.
Hľadel na ňu sekundy. Nakoniec povedal:
Dnes na stavbe jeden robotník zalial potery bez výstuže. Vyhodil som ho.
To je o práci.
Áno.
Nič iné?
Premýšľal naozaj. Snažil sa spomenúť alebo vymyslieť tému mimo stavieb a materiálu. Nepodarilo sa mu to.
Asi nič, priznal napokon.
Po tejto konverzácii Milena premýšľala v tme. Kedy sa to stalo? Kedy sa z človeka stal funkčný súbor? Ale pamätala si iného Jozefa: ako spolu išli jeho starou Škodou na Oravu a on jej ukazoval na hviezdy. Vedel ich po mene, všetky hlavné. Ukazoval prstom: Toto je Kasiopeja, tam Veľký voz, tu Plejády. Videla.
Kde sa stratili Plejády?
Tretí rok už kamarátkam nevravela, že je to skoro hotové. Nebolo to pravda. Prerábka končila a znovu začínala. Jozef našiel nový nedostatok. Alebo zmenil plán: kachličky do kúpeľne vraj nie sú dostatočne odolné, farba po uschnutí iná, úchytka síce dobrá, ale pánty v zime vŕzgajú. Každý defekt spustil nový cyklus.
Milena si kúpila malú lampu jednoduchú, s textilným tienidlom. Položila na nočný stolík. Večer ju videl Jozef, pozrel:
Odkiaľ je to?
Kúpila som si.
Načo? Chceli sme zabudované bodové svetlá.
Chcem si čítať pred spaním.
Bodovky budú lepšie.
Kedy?
Neodpovedal.
No presne. Budú, keď budú. Ale čítať chcem už teraz.
Lampa vydržala týždeň. Potom doniesol z pivnice malý kovový svietnik, vraj lepší podľa svietivosti.
Milena lampu dala späť na stolík. On dal na poličku. Ona znovu na stolík.
Mlčali. Lampa stála na stolíku. Drobná výhra a zároveň tragédia. V normálnom domove by to bola len lampa.
Na jar tretieho roku, v apríli, Milena napísala Eve: Nechcela by si ísť niekam? Do kúpeľov alebo na chatu, na pár dní? Bez chlapov.
Eva odvetila: Chcem! Kedy?
Odišli v máji na štyri dni na malý penzión pri Martine. Milena si vzala dovolenku. Jozef bol prekvapený, ale nesťažoval sa. Práve opravoval kúpeľňu a úplne sa tým zaoberal.
Na izbe mala Milena len jednoduchý nábytok, starú prikrývku, okno ktorým prichádzal vlhký lesný vzduch. Všetko trochu opotrebované, poškrabané. A Milena zrazu zistila, že je jej tu dobre. Tak dobre, že si večer ľahla na tú prikrývku a rozplakala sa.
Eva ležala na druhej posteli, nespytovala sa. Len tam bola.
Ja žijem v múzeu, šepkala Milena, upretá do stropu. V krásnom, dokonalom, ale mŕtvom múzeu.
Eva chvíľu mlčala. Potom:
Hovorila si mu to?
Áno.
A?
Vraví, že ešte trochu a bude lepšie. Vždy ešte trochu.
Nemyslíš, že by ste mali ísť spolu k terapeutovi?
Nikdy by nešiel. Jozef tvrdí, že terapiu potrebujú iba ľudia s vážnymi problémami. On má len prerábku.
Voňalo lesom, strop mal prasklinu a prikrývku vyberali len podľa vkusu, nie podľa parametrov. To bol rozdiel. Život.
Po štyroch dňoch sa vrátila domov. Voňalo to tam sadrou. Jozef ju vítal na chodbe a hneď jej šiel ukazovať vylepšenú niku v kúpeľni.
Vidíš? Už je symetrická. Predtým bola pravá strana o 1,5 cm širšia.
Vidím.
Týždeň som vymýšľal, ako to prerobiť bez poškodenia už uloženej dlažby. No našiel som spôsob.
Šikovný si.
Odišla do spálne. Položila sa na posteľ. Strop bol dokonalý.
V júni prišiel rozhovor, ktorý si presne zapamätala. Bola nedeľa, večer, osem hodín. Jozef natieral niečo v komore. Milena varila večeru a počúvala jeho šuchot.
Jozef! zavolala.
Prosím?
O dvadsať minút je večera.
Dobre.
Po dvadsiatich minútach nevyšiel. Po štyridsiatich tiež nie. Zaklopala na komoru.
Studená večera.
Päť minút.
Ani po piatich neprišiel.
Zjedla sama. Upratala. Umývala riad. On vyšiel z komory o pol jedenástej. Prázdny stôl.
Stratilo sa mi pojem o čase…
Viem.
Zohrejem si?
Zohrej si sám.
Odišla do spálne. Chytila knihu. Čítala či len predstierala.
Prišiel. Bez pohľadu naňho sa opýtala:
Jozef, si šťastný?
Dlhá pauza.
No… asi.
Si si istý?
Milu, aké zvláštne otázky.
Obyčajná.
Položil sa k nej. Mlčal. Potom:
Keď dokončím komoru, pustím sa do balkóna. Musím ho zatepliť, až potom bude byt úplne hotový.
Zatvorila knihu.
Vieš, že si práve odpovedal na moju otázku?
Ako?
Spýtala som sa, či si šťastný. Ty si začal o balkóne.
Na odpoveď nemal slov. Mlčky ležal.
Dobrú noc, povedala Milena.
Dobrú noc.
Nezhasla hneď svetlo. Pozerala do stropu, počúvala jeho dych, a myslela na to, že v inom živote by teraz hovorili. O seriáli. O tom, že jej mama dnes povedala niečo vtipné. O tom, že v ich obľúbenom podniku zmenili menu. Prosto hovorili.
No tu bolo ticho. Ideálne ako strop.
Práve na tento rozhovor myslela ráno, keď položila šálku na parapet. Slovo dosť sa rodilo dlho. Len potrebovalo ten podnet, aby vyšlo von.
Veci balila systematicky, bez sĺz. Brala iba svoje: pár kníh, kozmetiku, oblečenie, lampu s textilným tienidlom. Občiansky, doklady, nabíjačku. Malý kaktus Fero, čo doniesla z práce, lebo doma nemali ani rastlinku. Jozef proti Ferovi nič nemal. Kaktus nezanecháva stopy.
Stál vo dverách spálne, sledoval ju pri balení.
Milu.
Čo?
Porozprávame sa?
O čom?
No predsa… Budeš odchádzať.
Áno.
Kvôli šálke?
Prosím ťa, Jozef. Ty to vieš dobre.
Neviem. Naozaj nie.
Zastala. Pozrela naňho. Stál v dverách, vysoký, už bez vodováhy vyzeral stratený. Naozaj. Už dávno v ňom nevidela takú zmätenosť.
Jozef, povedala. Bývame tu tri roky.
Áno.
Nemali sme ani jednu normálnu večeru s kamarátmi. Ani jednu. Tri roky.
Lebo byt ešte nie…
Pretože nikdy nebude hotový. Vieš to?
Mlčal.
Vždy niečo nájdeš, čo treba spraviť lepšie. Taký si. To nie je zlé, len ja v tom nemôžem žiť. Už nevládzem žiť na stavenisku.
Už čoskoro…
Nie, povedala jemne, no pevne. Nie čoskoro. Nie je to o čase, o ďalšom vydržaní. Tri roky som bola hosťom vo vlastnom dome. Chodila som potichu, aby som nepoškrabala podlahu. Stávala šálku na podložky. Upratovala lampu. Nevolala kamarátky, lebo tebe bolo trápne za nedokončený byt. Ja…
Zalapala po dychu.
Ja chcem žiť. Normálne žiť. Aj so škvrnami od kávy na parapete a škrabancom na podlahe. S hosťami v nedeľu. S tvojou starou bundou na stoličke. Tak, ako býva v živom dome. My ho nemáme.
Dlho mlčal. Potom ticho:
Kam ideš?
K mame. Zatiaľ.
Na dlho?
Neviem.
Zapla zips na taške. Vzala Fera. Prešla okolo, obliekla si kabát, obula tenisky, pozorne, aby nepoškrabala dokonalý parket.
Milu, zavolal jej.
Čo?
Ja… Netušil som, že je to až také.
Vedel si, povedala. Len si to nepripúšťal.
Za ňou dvere klikli potichu. Presne ako všetko v ich byte.
Zostal tam.
Jozef ešte chvíľu stál na chodbe, potom prešiel do obývačky a sadol na pohovku. Tú pohovku vyberal dva mesiace, presne podľa látky. Látka kvalitná, nešúcha sa a nezachytáva prach. Sadol na ňu v tej ideálnej obývačke a pozeral okolo.
Byt bol krásny. Úprimne krásny. Svetlé steny, presný odtieň. Parkety bez jedinej medzery. Strop bez zlomu, police od podlahy po strop, všetko ako na rysovacej doske. Svetlo ideálne rozptýlené, nikde tieň navyše. Balkón bez medzier. Kachličky v kúpeľni na milimeter.
Díval sa na to a vnútri niečo… Nie pýcha. Niečo podobné nevoľnosti, len vyššie ako v bruchu.
Na policiach knihy, ktoré nevzala. Pozeral na chrbáty a premýšľal, kedy naposledy videl Milenu čítať len tak, nie pred spaním, nie ako útek, ale skrátka pre radosť. Dávno.
Išiel do kuchyne. Šálka stála na parapete. Pozrel na miesto, kam ju kládla. Nič. Škvrna žiadna. Čaj dávno vychladol.
Umyl šálku. Postál. Potom išiel do spálne. Ľahol si rovno v šatách, čo predtým nikdy nerobil. Pozeral strop. Bol dokonalý.
Ležal hodinu, možno dve. Čas strácal zmysel. Potom sa postavil, išiel do komory. Vedrá s farbami, balíky sieťoviny, penetrácie, náradie na políčkach, všetko starostlivo zoradené. Našiel tam malý kúsok dlažby, ktorý nosil na porovnanie. Prevrátil v ruke. Položil späť.
V komore bolo všetko len on navyše.
Večer zohrial čo našiel v chladničke, zjedol bez chuti, umyl tanier. Byt bol totálne tichý. Predtým vždy niečo robil, všade šramot. Teraz nič. Len dokonalé ticho v dokonalých izbách.
Zapol televízor, skúšal pozerať film. Po dvadsiatich minútach vypol.
Potom vzal mobil a dlho pozeral na jej meno v kontaktoch. Nezavolal.
Premýšľal. Nie ako ju vrátiť. O tom, čo povedala. O hosťoch, lampe, o tom, že bola u neho hosťom tri roky. To slovo ho zabodlo. Hosť. Doma.
Spomenul si na Patrika. Ako mu klamal o údajnej prerábke v spálni. Prečo? Nebol si ochotný priznať si pravdu. Hovoril sám sebe byt nie je pripravený. Ale to už rok neplatilo. Pripravený bol. Len nebol ten vysnený. Nie ten, čo sľúbil sám sebe.
Chcel dokonalý byt. Robil ho. Ale hotový nikdy nebude, dokonalosť nie je cieľ, je to horizont čím bližšie, tým je ďalej.
Milena to už vedela. On nie.
Alebo nechcel.
Prešiel sa po byte, zažínal svetlá v každej izbe. Zastavil sa pri poličkách.
Všetko zoradené, podľa výšky, dekorácie presne na svojom mieste. Jeho princíp: žiadny chaos, všetko funkčné i estetické.
V strede tretej police stálo malé sklenené srdiečko hnedo-oranžové, neforemné, ako ručne robené. Milena ho kúpila dávno na trhu. Vtedy povedal: Načo to? Len sa na to usadí prach. Ona: Páči sa mi. Neodvetil. Srdiečko zostalo, bol to kompromis.
Teraz ho vzal do ruky. Ohrial sa oň.
Premýšľal o tom tri dni. Tri dni chodil po byte, nič nerobil, zle spal, zle jedol. V práci sa pomýlil v rozpočte na zákazke, musel opravovať. Kolega: Jozef, si v pohode? Odpovedal: Áno, v pohode.
Štvrtý deň napísal Milene správu.
Milu, môžeme sa porozprávať?
Odpovedala až po hodine: Môžem.
Zavolal jej. Zdvihla na druhý zvonček.
Ahoj, povedal.
Ahoj.
Ako sa máš?
Dobre. U mamy je fajn.
Pauza. Počul jej dych, ale nevedel, ako začať. Nikdy to nevedel. Ona vždy vedela.
Milu, rozmýšľal som tieto dni.
Tuším.
Tušíš, čo poviem?
Asi áno.
Vieš, uvedomujem si, že som asi niečo dôležité prepásol. Nie prepásol, skôr… zaváhal vyberal som nesprávne.
Mlčala.
Hovorila si o hosťoch, lampe. Na všetko si spomínam. Pravdu som nevidel. Alebo nechcel.
Prečo mi to hovoríš?
Lebo chcem, aby si sa vrátila.
Dlhá pauza.
Jozef…
Neprosím ťa hneď. Len to myslím úprimne. Chcem to skúsiť inak. Netuším, či to pôjde. Ale chcem to skúsiť.
Dlho nič. Počul, ako prenáša niečo po kuchyni šálku na parapet, na stôl, je to jedno.
Chápeš, že povedať skúsim nestačí? spýtala sa nakoniec.
Chápem.
Chápeš, že sa nevrátim, ak bude všetko po starom?
Chápem.
Nemyslím. Nehnevaj sa, len úprimne podľa mňa si teraz len vyplašený, hovoríš správne slová. Ale človek sa nemôže len tak rozhodnúť byť iný. Nie je to kladivo pribitie do steny.
Ja viem, že to nie je kladivo.
Tak čo konkrétne navrhuješ?
Chvíľu mlčal.
Navrhujem, aby sme sa najprv stretli. Pokojne, nie cez telefón.
Dobre, povedala po chvíli. Stretnime sa.
Stretli sa v kaviarni, na neutrálnom teréne, nie doma. Obyčajná kaviareň s trochu rozheganými stoličkami a tabuľou s menu. Milena prišla vo svojej béžovej bunde, pôsobila unavene, ale pokojne.
Kávu si dali. Jozef pozeral na Milenu a uvedomil si, že už dávno ju nevnímal len tak bez myšlienok na škáry alebo uhly.
Ako mama?
Lepšie. Nakúpila si kvety, sadí priesady. Potešilo ju, že som prišla bývať.
Teší ma to.
Ticho.
Jozef, pochop jedno. Nejako zvlášť mi nevadí tvoja precíznosť. Je to dobré. Ale ty si zamenil ciele. Domov je prostriedok na život, nie zmysel. A ty si z domu spravil cieľ.
Áno, prikývol.
Hovoríš to len preto, že to tak mám počuť, alebo vieš, o čom hovorím?
Viem.
Odkiaľ to mám vedieť?
Vzal šálku. Chvíľu ju držal, opatrne položil.
Neviete to, povedal úprimne. Ani ja.
Ale viem, že toto už tak ďalej nejde. Kým si neodišla, zdalo sa mi, že to je iba trocha napäté. Keď si odišla, pochopil som ostala len krásna škrupina.
Milena sa naňho zahľadela.
Krásna škrupina, zašepkala.
Áno.
Dobre, že už to vidíš.
Vrátiš sa?
Dlho pozerala von. Za oknom pršalo, ľudia sa ponáhľali, pred susedným obchodom vo vetre kývali červené tulipány.
Skúsim, povedala napokon. Ale mám podmienky.
Povedz.
Prvé: najbližší mesiac žiaden prerábkový materiál. Žiadne klince, žiadne vzorky, žiadne katalógy. Len žiť.
Súhlasím.
Druhé: v nedeľu pozveme Evu s Františkom a Patrika, ak by mohol. Pripravíme stôl, jeme, rozprávame sa, v týchto izbách, takých aké sú.
Prikývol.
Tretie: Ak opäť budeš dramatizovať škrabanec, poviem ti to. A musíš počúvať.
Dobre.
Vieš, že to nie sú len slová? Že to bude ťažké?
Viem, prikývol úprimne. Pre mňa veľmi. Ale chcem to skúsiť.
Milena sa naňho ešte raz zadívala pozorne a potom len ticho: Tak teda dobre.
Domov išli pešo, hoci drobne pršalo. Kráčali vedľa seba nie za ruku, ale blízko. Milena niesla Fera vo vrecku, Jozef jej tašku. Pod domom zastala, pozrela hore, na piaty poschodie.
Pekný dom, poznamenala.
Áno, povedal.
Išli výťahom. Otvoril dvere. Vošla prvá. V obývačke postavila Fera na parapet, bez podložky.
Jozef sa díval na kaktus, na lakovaný parapet. Nepovedal nič.
Milena zamierila do kuchyne. Počul tečúcu vodu, štrngnutie varnej kanvice.
Šiel do obývačky, sadol si. Srdiečko stálo, mierne posunuté, nie tam, kde má byť podľa jeho pravidiel.
Neprerobil ho.
V nedeľu zavolali Eve. Konečne, zasmiala sa tak hlasno, až to musela cítiť aj Milena. Patrik nemohol, sľúbil však nabudúce. František priniesol víno, Eva tortu, Milena navarila guláš, ktorý tri roky sľubovala.
Stôl v obývačke. Jozef ukladal taniere a všimol si, že nie sú presne symetrické. Jeden napravil. Potom sa vedome zastavil. Nechal to.
Pri stole bolo veselo, trochu tesno. Eva narazila lakťom do pohára, víno kvaplo na obrus. Začal v Jozefovi tuhnúť nerv, pozrel na Milenu.
Milena naňho. Bez úzkosti. Len pozerala.
Vzal servítku, priklopil fľak. Nič sa nedeje.
Eva vydýchla. Milena sa jemne pousmiala.
Po večeri sedeli dlho, smiali sa, popíjali čaj. Keď hostia odišli, bolo po polnoci. Milena umývala riad, Jozef utieral. Mlčanie bolo iné, mäkké, pokojné.
Škvrna sa asi vypere, povedal o obruse.
Možno aj nie, odvetila ona.
To je jedno.
Pozrela naňho. Podala mu tanier.
Jozef, povedala.
Áno?
Dnes bolo dobre.
Áno. Dobre.
Ukončili riad, v obývačke zostali šálky, na obruse tmavá škvrna od vína. Srdiečko na poličke, Fero na parapete.
Jozef to všetko sledoval. Myslel na to, že škvrnu ešte ráno namočí, že kvetináč bez podložky zanechá kruh, že jedna šálka je nakrivo.
Potom si spomenul, že Milena sa dnes dva razy smiala. Jednu, keď Eva vravela o svojom kocúrovi, druhý keď František poplietol prípitok. Smiala sa ako kedysi, keď si ju zamiloval.
Odišla prvá do spálne. Zastala medzi dverami.
Ideš?
Hneď, prislúbil.
Ešte raz sa rozhliadol. Na škvrnu, na kaktus, na srdce.
Zhasol svetlo.
Ľahol si vedľa nej. Už čítala. Lampa s textilným tienidlom stála na stolíku, tlmené svetlo.
Pozeral do stropu.
Milu.
Mmm?
Počuješ ma, keď rozprávam o špárach a milimetroch?
Ona zložila knihu, pozrela naňho.
Počujem.
Na čo myslíš vtedy?
Na chvíľu premýšľala naozaj vážne.
Myslím, že si ďaleko. V tých chvíľach.
Áno, asi aj som, odvetil.
Vzala knihu späť.
Ležal tam a premýšľal, či to vyjde. Tri roky je dlhá doba. Niečo v nej sa zmenilo, aj v ňom. Ako prasklina v stene: môžeš ju zamaľovať, bude neviditeľná, ale materiál už nie je ten istý. Mal sa vyznať v materiáloch.
O tomto premýšľal, kým nezaspával. Krátko pred spaním mu ešte napadlo: zajtra ráno vezmem Fera a dám ho naspäť na podložku, inak mi zničí lak.
Otvoril oči.
Strop bol stále ten istý. Ideálny. Bez prasklín.
Vedľa seba počul Milenu otočiť stránku.
Zavrel oči. Fero neutečie. Počká do rána.
