O svojom živote som sa vydala už trikrát, pričom som sa zakaždým snažila stať dokonalou manželkou: teraz sa bojím, že na sklonku života zostanem sama.
Trikrát som spojila svoj osud manželskými zväzkami a zakaždým som vynaložila všetky sily a city, aby som sa stala vzornou manželkou – starostlivou, trpezlivou, pripravenou obetovať sa pre blízkych. No všetky tri pokusy vybudovať šťastie sa skončili trpkým sklamaním a teraz ma mučí strach: čo ak budem starobu znášať v prázdnote a samote?
Môj prvý manžel, Ján, mi pri odchode vrhol do tváre kruté slová: „Už mi lezieš na nervy.“ Ja, naše deti, moja starostlivosť, moje úsilia. „Si nudná,“ povedal s pohŕdaním. „Jediné, čo vieš, je variť kapustnicu.“ Vtedy som verila, že práve v tomto spočíva ženské šťastie: byť gazdinou, matkou, oporou pre muža. Nechápala som, ako ho udržať, čo urobiť, aby zostal. A tak som zostala sama – s dvoma malými deťmi, zmätená a rozdrvená.
Druhý manžel, Peter, vošiel do môjho života, keď som dúfala, že všetko bude iné. Poučila som sa z chýb: snažila som sa byť múdrejšia, menej náročná, viac odpúšťajúca. No osud znovu zasadil ranu: peniaze katastrofálne chýbali, obaja sme sa drali v práci, a potom som ochorela. Nie smrteľne, ale dostatočne vážne na to, aby som potrebovala oporu. Vtedy sa prejavila jeho pravá povaha. Nekričal ani nevyvádzal – jednoducho si zbalil veci a odišiel k inej. Chorá žena, tri deti – načo taký náklad? Rozplynul sa v mojom živote ako tma v noci, nechal ma bojovať samú.
Tretí manžel, Miroslav, bol pre mňa skutočnou skúškou. Keď sme sa stretli v malom mestečku na východe Slovenska, bol nikým – zlomeným, strateným človekom bez cieľa. Doslova som ho vytiahla z priepasti: pomohla som mu postaviť sa na nohy, dávala som polovicu svojho platu, podporovala jeho sny. Ťahala som ho vpred ako ťahač bárku proti prúdu, neľutujúc sa. On však pre mňa neurobil nič – žiadne dobré gesto, ani kvapku vďačnosti. Ale presviedčala som sa: muž je hlavou rodiny a ja ho musím podporovať, aj keď to znamená, že všetko ťahám sama. Nedávno sa na mňa pozrel chladnými očami a vyhlásil: „Zanedbala si sa. Si stará, neudržiavaná.“
Má iba o tri roky menej než ja, no považuje sa za mladého, plného síl, zatiaľ čo ja som podľa neho takmer ruina, nehodná pozornosti. A to hovorí človek, ktorého som roky živila, kŕmila, dvíhala z kolien! Zachvátila ma zúrivosť. Už som nemohla ďalej trpieť: prestala som mu dávať peniaze a okamžite ma nazval lakomou, pripomenul všetky moje „nedostatky“, akoby som mu bola niečo dlžná do konca života. Jeho slová rezali ako nože, no otvorili mi oči: nechcem už žiť pre toho, kto ma neocení.
A teraz stojím na rázcestí, vo svojich štyridsiatich s rozbitým srdcom a prázdnymi rukami. Tolik rokov som do tých vzťahov vkladala dušu, toľko síl som venovala na to, aby som ich zlepšila, a čo nakoniec? Prázdnota. Bojím sa dokonca premýšľať o budúcnosti. Komu teraz chýbam? Veď staršie ženy nemilujú – alebo sa mýlim? Tieto myšlienky ma trápia ako studený vietor v jesennej noci a neviem, kde nájsť odpoveď. Trikrát som sa snažila vybudovať rodinu, trikrát som sa popálila, a teraz strach zo samoty čoraz hlasnejšie klope na moje dvere. Je to naozaj všetko, čo mi je súdené? Zostanem sama, sledovať, ako život plynie mimo?”
