Tri nové kľúče
Prečo si taká bledá? Zasa držíš nejaké tie tvoje diéty? ozýva sa hlas svokry po celej predsieni, ešte ani neodzdravila.
Stojím pri sporáku v starom župane, miešam ovsenú kašu a myslím na to, že konečne dnes patrí sobota mne. Celá. Od ôsmej rána do neskorej noci. Gabo odišiel na ryby so susedom Mirom z vedľajšieho vchodu, vraj príde na večeru. Ja už mám v hlave naplánovaný deň: najskôr raňajky v tichu, potom prechádzka popri parku, potom kniha pod dekou nikam sa neponáhľať. Takéto dni sú vzácne. Takmer sa nestávajú.
A predsa.
Obraciam sa. Valéria Šimková už vchádza do kuchyne, cestou si dáva dole kabát a hádže ho na operadlo stoličky bez toho, aby sa naň čo i len pozrela. Kabát skĺzol na zem. Nevšimla si.
Dobrý deň, pani Šimková, poviem. Hlas mám rovný. Už som si zvykla.
No, no, dobrý deň. Kde je Gabo?
Išiel na ryby.
Zastaví sa v strede kuchyne a pozrie na mňa pohľadom, ako keby som práve povedala niečo neuveriteľné.
Ako to že na ryby? Nič mi nevravel!
Asi vás zabudol upozorniť, zamumlám, obrátená k sporáku.
V kaši to bublá. Znížim plameň. Vonku je sivé októbrové nebo, bezvetrie, a ja som ešte pred polhodinou rozmýšľala, že sa pôjdem prejsť, že vzduch musí voňať lístím a tichom. Teraz sa pozerám na kašu a viem, že deň už nie je môj.
Valéria Šimková zdvihne kabát zo zeme, zavesí ho na háčik v predsieni a vráti sa. Sadne si za stôl, vytiahne z tašky veľké vrecko a položí ho na obrus.
Upiekla som pirohy. S kapustou. Gabo má rád s kapustou.
Ďakujem.
Aspoň ochutnaj, netvár sa, že dopredu vieš, že ti to nebude chutiť.
Netvárim sa nijako. Len idem po lyžicu kaše, nalievam ju do taniera. Ruky mám pokojné, vo vnútri, pod rebrami, cítim niečo napäté ako pružina, ale navonok pokoj. Sedem rokov tréningu.
Sadni si, najeme sa spolu, povie. Slová sú automatické, slušnosť vydýchnutá rutinou.
Ja som už jedla. Len čaj si dám.
Zapnem varnú kanvicu. Sadnem si oproti nej so svojou kašou. Valéria Šimková upiera pohľad na môj tanier.
Toto máš ako komplet raňajky? Kašu vo vode?
V mlieku.
Aj tak. Gabo aspoň dostal praženicu pred rybačkou?
Neviem, pani Šimková. Odchádzal o šiestej, spala som.
Pokýva hlavou. Ten pohyb poznám naspamäť. Znamená: typická žena, spí, kým muž hladný odchádza z domu.
Jem kašu a cez okno sledujem holuba, ktorý cupitá po parapete, vyzobáva neviditeľné smietky. Má svoj svet.
Mala by si už vymeniť záclony, hodnotí kuchyňu Valéria Šimková. Tie sú už šedé, akési.
Mne sa páčia.
Tebe sa páčia. Ale Gabo vravel, že by aj on rád nové.
Gabo nikdy nič také nevravel. Teda mne nie. Možno jej áno. Možno v takej debate, o ktorej nikdy nebudem vedieť, pretože reč je o mne a o našom byte, bezo mňa.
Kanvica zapípa. Urobím čaj. Položím jej šálku, cukor, lyžičku.
Vďaka, povie. Mieša. Zavolaj Gabovi, daj mu vedieť, že som tu.
Je na rybách. Tam nemá signál.
Akože nemá? To aké miesto?
Také miesto. On vravel.
Pokrčí pery. Odpije čaj. Pozrie na pirohy.
Podaj mi tácku, nech to dám normálne.
Prinášam tácku, stávam vedľa nej. Vykladá pirohy, riadnym spôsobom, do radu. Vo vzduchu vonia kapusta a cesto. V inom dni, s inou náladou by som si možno jeden vzala.
Teraz len pozerám.
Povedz mi, začne, bez toho, aby odtrhla pohľad od pirohov, vy spolu vôbec rozprávate?
Rozprávame.
Mne voláva každý deň. Hovorí mi, že je unavený, že doma nevládze byť pokoj.
Odložím lyžicu.
Nevládze byť pokoj? nie je to otázka, len ozvena.
No, sama vieš. Medzi vami je napätie. Ja to cítim.
Cítite, hoci ste tu raz za dva týždne.
Som matka. To vycítiš.
Vstávam, odnášam tanier do drezu. Stojím chvíľu pri okne, hľadím na dvor. Vonku venčí chlapík malého ryšavého psa, ťahá ho k kríkom, chlapík ide pokojne, ruky v bunde. Pokojná scéna. Veľmi pokojná.
Irina! volá Valéria Šimková.
Áno?
Nehneváš sa?
Otočím sa. Ten pohľad poznám. Nie je v ňom ľútosť. Je v ňom očakávanie, že poviem: Nie, všetko v poriadku. Aby mohla pokračovať.
Nehnevám, poviem.
Prikývne, spokojná. Vezme šálku.
Vidíš. Ja ti nechcem zle. Chcem, aby ste mali normálne doma.
Viem.
Mám štyridsaťosem rokov. Gabo má päťdesiatjeden. Jeho mama sedemdesiattri. Sme svoji sedem rokov. Druhé manželstvo pre oboch. Myslela som si, že po druhý raz má človek viac rozumu. Vie, čo chce a čo nechce. Ukázalo sa, že to je vždy len o ľuďoch.
Valéria Šimková dopije, vstane.
Ukáž, čo máš v chladničke.
Načo?
Už kráča k chladničke.
Pozriem, čo navarím Gabovi na večeru. Ryby, to býva hladný.
Pani Šimková
Čo?
Mlčím. Potom poviem:
Postarám sa o večeru sama.
Zostane stáť, rukou na kľučke, očami na mne, mierne prekvapená.
Irina, však pomôcť chcem.
Viem. Ale zvládnem to.
Ty furt takto. Vidím, ako žijete. Gabo schudol.
Gabo si vyberá, čo bude jesť.
On je chlap, sám si nenavarí.
Nebýva sám.
Hľadíme si do očí. Ona s chladničkou za chrbtom, ja pri dreze. Dva metre starého linolea, čo sme kedysi s Gabom vyberali spoločne pred svadbou. Ja vyberala, on prikývol. Teraz mi hovorí, že by sme už mohli vymeniť, lebo po rohoch sa zdvíha.
Dobre, povie napokon. Ako chceš.
Pribere si kabelku. Chvíľu si myslím, že odíde a vnútri cítim, ako sa vo mne uvoľní niečo napnuté.
Posadím sa, počkám Gabka, povie.
Pružina znova stisnutá.
Príde až večer.
Nevadi. Mám čas.
Vytiahne vlnu a ihlice, usadí sa pohodlne, ako by nemala v úmysle nikam ísť.
Dívam sa na cieľavedomé pohyby, na klbko, na jej kabát hodený späť cez stoličku.
Potom si mlčky vezmem šálku, nalejem si čaj a idem do izby.
Sadnem si na gauč, zastrčím nohy pod seba a dívam sa na stenu. Na nej krajinomaľba v rámiku, ktorú som pred troma rokmi kúpila na trhu: riečka, lúka, stará vŕba nad vodou. Pokojný obraz. Veľmi ho mám rada.
Z kuchyne sa šíri cvakanie ihlíc.
Napíšem kamarátke Táni: Zasa je tu. Za minútu odpoveď: Bez varovania? Napíšem: Veď má kľúče. Príde mi smajlík s privretými očami a veta: Iri, dokedy ešte. Porozprávaš sa s ním konečne normálne?
Odložím mobil.
Rozprávala som. Nie raz. Prvýkrát asi dva roky po svadbe, keď som pochopila, že Valéria Šimková sem nechodí za nami ale za Gabom, do bytu, ktorý býval jeho. Povedala som: Gabo, treba upozorniť. On: ona je mama, je na to zvyknutá. Ja: ale je to aj môj domov. On: tak čo, nech chodí. Ja: aspoň nech zavolá. On: preháňaš.
Druhý raz, keď prišla a prerovnala mi všetky dózy s korením v poličke. Vraj je to tak praktickejšie. Prišla som domov, stáť som vedela len päť minút v kuchyni, hľadala v sebe, prečo ma to tak zrazu zabolelo. Pretože to bola moja polička, moje korenia, ja som vedela, kde čo mám. Teraz už nie.
Gabo len povedal: naspäť si ich môžeš prerovnať. Ja: nejde o koreniny. On: o čo potom. Vysvetliť som nevedela, alebo už nechcela.
Tretí raz, keď v mojej neprítomnosti prišla a vydrhla celý byt. Vyzerá to zvláštne kto sa hnevá, keď mu niekto uprace? Ale ja áno. Pretože to znamenalo, že môže prísť bez môjho vedomia. Vošla do našej spálne. Videla moje veci, moje knihy pri posteli, papuče pri posteli. Možno si niečo myslela svoje.
Gabo vtedy: no snaha bola. Ja: viem. On: tak v čom je problém? Ja: v kľúčoch. On: to je môj byt. Ja: aj ja tu žijem. On: nechápem, čo chceš.
To som si zapamätala, možno najviac. Ja nechápem, čo chceš po siedmich rokoch.
Sedím na gauči a počujem z kuchyne, ako Valéria Šimková vstáva, púšťa vodu, niečo umýva, otvára chladničku, šuští vreckom.
Vstanem, idem do kuchyne.
Stojí pri doske, krája cibuľu.
Čo robíte? pýtam sa.
Dám variť boršč. Gabo má rád boršč.
Pani Šimková. Prosím, neberte moje suroviny.
Irina, to je len boršč. Čo už.
Rozhodujem ja, čo varím vo svojej kuchyni.
Položí nôž, dlhšie sa díva na mňa.
Vo svojej, zopakuje.
Áno.
No teda. Vracia sa ku krájaniu, akoby som nič nepovedala.
Vezmem jej dosku z rúk. Cibuľa ostáva na stole, nedokrájaná.
Prosím, nerobte to.
Stojíme veľmi blízko. Vidím jej vrásky na čele, zovreté pery, ostrosť v očiach.
Ty mi zakazuješ variť?
Žiadam, aby ste rešpektovali, že toto je aj môj domov.
Gaboho byt. On tu žila od narodenia.
Už dávno nie je dieťa. A ja tu bývam sedem rokov.
Odoberie mi dosku bez násilia, ale rázne. Položí nazad na stôl.
Porozprávam sa s Gabom, povie.
Porozprávajte.
Správaš sa neslušne.
Žiadam rešpektovať môj priestor.
Aký priestor! Dneska zo všetkého robíte otázku priestoru.
Odchádzam k oknu. Holub je preč. Muž so psom tiež. Dvor prázdny, mokrý, po asfalte sa kúlia ryšavé listy.
Irina, volá už mäkšie. Nezúfaj. Chcem to najlepšie.
Viem.
Gabo bez domácej stravy chradne. Ty robíš, nemáš čas.
Nájdeme si čas.
No, dobre. Tak nech aj ja pomôžem.
Znova krája, starostlivo nereaguje na to, čo nechce počuť.
Odchádzam do spálne, zatváram za sebou. Sedím na posteli. Z kuchyne je počuť čvachtanie, cinkanie hrncov. Varí boršč.
Vezmem knihu. Otvorím, čítam jednu stať, znova a zas tú istú. Slová sa nerozkladajú do významu. Zatvorím knihu.
Zavolám Táni.
Varí boršč, poviem.
Vo vašej kuchyni.
V mojej kuchyni.
Iri.
Áno.
Musíš s Gabom hovoriť dnes. Dnes, nie zajtra, nie inokedy.
Hovorila som už veľakrát.
Nie, stále len naznačuješ. Naznačovanie nie je rozhovor.
Mlčím. Táňa má pravdu. Pozná ma dvadsať rokov, vie o mne viac ako ja sama často. Hovorila mi to už pred tromi rokmi: Nemlč, hovor priamo. Ale priamo sa bojím. Nie Gabka. Ale toho, že bude sklamaný. Je pohodlný, neznáša hádky, radšej prehliada všetko, čo ich môže vyvolať.
Tomu sa hovorí infantilita. Táňa to hovorila rovno. Dlho som nedokázala. Príliš tvrdé slovo. Teraz som už zvykla.
Budem hovoriť, poviem.
Sľubuješ?
Sľubujem.
Dobre. Keď povieš, ozvi sa.
Odložím mobil, ľahnem si a dívam sa do stropu. Z kuchyne vonia boršč. Vôňa je naozaj dobrá cvikla, kapusta, koreniny. V inom živote by som sa potešila.
Ležím a myslím na to, že mám štyridsaťosem. Robím ako účtovníčka v menšej firme, päť dní v týždni, aj tak si nájdem čas na varenie. Mám svoj život, svoje návyky, predstavy o tom, ako má vyzerať sobota. O boršči som nikdy neprosila. Nikdy som nežiadala, aby mi niekto rozhodoval, kde budem mať koreniny.
Strop je biely, s malou trhlinou pri lište. Tú už poznám naspamäť.
Asi po dvoch hodinách vyjdem zo spálne. Opláchnem sa, upravím. V zrkadle obyčajná tvár, len oči unavené. Nie bledá, ako ma privítala Valéria Šimková. Proste normálna.
V kuchyni už nachystané. Tri taniere, tri lyžice, chlieb, pirohy na tácke.
Sadni si, najeme sa, boršč už hotový.
Ďakujem. Najem sa neskôr.
Vychladne.
Zohrejem.
Díva sa na mňa, v očiach neschovávaná urážka.
Iri, čo nie je v poriadku?
Všetko je v poriadku.
Nie je. Celý deň v izbe, na mňa normálne sa nepozrieš. Čo som ti urobila?
Chvíľu mlčím, potom poviem:
Pani Šimková, buďme úprimné.
Tak poďme na to.
Prichádzate vždy bez ohlásenia. Každý raz. Prídete podľa svojho, lebo máte kľúče. Ja to cítim. Keď sa vraciam, v duchu si vravím možno už je tu. Alebo už bola.
A čo. Veď som svoj človek.
Ste svoj človek pre Gabka. Pre mňa ste svokra. To je trošku niečo iné.
Vystrie sa.
Iné? Veď sme rodina.
Rodina spolu rozpráva. Rodina sa upozorní. Rodina sa spýta, či je vhodné prísť.
Mám sa pýtať dovolenie od nevesty?
To slovo dovolenie vždy sa objaví presne v takýchto debatách. Akoby požiadavka na rešpekt bola niečo ponižujúce.
Zavoláte, poviete: Irinka, môžem prísť v sobotu? Nie je to ponižujúce, je to slušné.
Ja idem za synom!
Ktorý nie je doma.
Ale si tu ty.
Áno. Ja tu bývam. A chcem vedieť, kto mi príde do domu.
Valéria Šimková vstane. Bez slova uprace svoj tanier, vezme si svoju tašku, oblieka kabát. Ruky sa jej mierne trasú z urážky, nie zo slabosti.
Tak dobre, povie. Dobre.
Pani Šimková, nechcem sa hádať.
Počujem.
Úprimne chcem, aby to medzi nami bolo normálne.
Pre teba normálne znamená volať a pýtať povolenie.
Volanie a vopred sa ohlásiť, presne tak.
Zapne si kabát, vezme vrecko s pár pirohami.
Boršč je na sporáku, ostatné môžeš vyhodiť.
Dvere ticho zatvorí. Nezabuchne. To vždy bolí najviac.
Ostávam sama v kuchyni. Boršč naozaj na sporáku v tom najväčšom hrnci, ktorý vytiahla z najspodnejšej poličky. Netušila som, že vie, kde ho mám. Sama som ho používala málo.
Nalejem si tanier boršča. Jem mlčky, dívam sa von oknom. Je naozaj dobrý. To nebudem popierať.
Umyjem riad, dám hrniec na bok. Pirohy prikryjem tanierom, nech neobchnú.
Sadačka za stôl, napíšem Táni: Porozprávala som sa.
Táňa: A?
Ja: Odišla urazená.
Táňa: Je to jej právo. Spravila si dobre.
Znova premýšľam do večera ešte čas. Gabo príde, uvidí boršč a pirohy, a budem vysvetľovať. Zase vysvetľovať. Asi prvé, čo urobí, že zavolá mame, ani sa neprezlečie. Rozhovor pôjde presne, ako som si už stokrát prehrala v hlave. On: Prečo si to spravila. Ja: Ako čo. On: Chcela len pomôcť. Ja: Viem. On: Tak čo ti vadí?
Vezmem knihu, idem do obývačky. Teraz už slová dávajú zmysel. Ticho pomáha.
Gabo sa vráti okolo siedmej. Počujem šramot pri dverách, rachotí kľúčmi, norí sa do predsiene, búcha niečím hádam rybárska taška potom ide do kuchyne.
No, boršč! zvolá. Mama bola tu?
Prídem za ním.
Bola. Najedz sa, zohrejem ti.
On už vyzliekal bundu, vešal ju, pohľadom do sporáka žiaril očakávaním. Gabo je kus chlapa, trocha ustatý, s dobrou okrúhlou tvárou a zvykom tešiť sa, kým všetko ide dobre, a mračiť sa, keď sa niečo pokazí. Sedem rokov ho poznám. Viem, ako drží lyžicu, ako večer pred spaním číta správy, že vždy o pol deviatej volá mame a že jej nikdy nepovie nič, čo by ju ranilo.
Zohrejem boršč. Položím pred neho. Už sedí, potiera si ruky. Zbadá pirohy, rozžiari sa.
S kapustou! Iri, ty si mala?
Mala.
Sú dobré?
Sú.
On je. Ja sedím oproti s čajom. Rozpráva o rybačke, o tom, že Miro chytil parádneho pleskáča, jemu veľmi nebrali, ale vzduch na brehu bol nádherný dýchal by si celý deň. Počúvam, prikyvujem, čakám.
Mama bola rozladená? spýta sa medzi sústami.
Trochu, odvrátim.
Rozprávala si sa s ňou?
Áno. Gabo, musíme sa porozprávať.
Odloží lyžicu. Pozrie na mňa. Hneď je iný. O niečo viac uzavretý.
O čom?
O kľúčoch.
Pauza.
Iri.
Gabo. Prosím ťa, vezmi jej kľúče späť.
Je to mama.
Viem. Práve preto by mala vždy včas zavolať. Je to slušné, rešpektujúce k našej rodine.
Chodí nás navštevovať.
Prichádza bez zavolania, keď nie sme doma, ide do spálne, prestavuje veci, varí jedlá, o ktoré som neprosila.
Tak navarila. Čo zlé na tom.
Gabo. Vyčkám. Počúvaj mňa, nie mamu. Ja sa necítim vo svojom dome ako doma. Stále myslím, že môže prísť. Každý vstup do kuchyne očakávam, čo preložila. To je zle.
Odvalí sa na stoličke dozadu, prekríži si ruky.
Preháňaš.
Zatvorím na sekundu oči.
Vždy takto povieš.
Lebo to robíš pri všetkom. Mama prišla, pomohla, ale ty…
Čo ja?
Urobíš z toho drámu.
Gabo. Prišla s kľúčmi, bez varovania, do nášho bytu. Prestaviť moje veci, variť v mojej kuchyni bez môjho súhlasu. To nie je dráma. To je systém.
Systém, zopakuje ticho. Čo teda chceš? Mám povedať mame, nech nechodí?
Nech len volá vopred.
Je stará, je na to navyknutá…
Má sedemdesiattri, nie deväťdesiat. Vie, čo je slušnosť.
Chceš zobrať kľúče?
Prosím o to. Nežiadam, prosím.
Vstane, ide k drezu, naleje si vodu. Hľadí von.
Irina, veď chápeš, ona je sama. Otec umrel dávno. Nemá nikoho len mňa.
Chápem.
Kľúče sú pre ňu… istota. Že nie je sama.
Dajú sa byť v kontakte aj inak. Volania, pozvania. Kľúč od cudzieho bytu nie je liek na samotu. Je to spôsob mať kontrolu.
Cudzieho bytu… Čiže cudzieho.
Myslím NAŠEHO, nie jej.
Je to môj byt.
To on hovorí vždy ako posledný tromf, keď nič iné už nemá.
Áno, pošepkám. Tvoj.
Ticho.
Nezoberiem jej kľúče, povie.
Dobre.
Dobre? Nečakal to.
Dobre. Aspoň viem, ako si sa rozhodol.
Irina, nehraj to tak studeno.
Nie som studená. Len som pochopila.
Čo?
Vstaňem, vezmem si šálku.
Že si si vybral.
Nič som nevybral! Len nechcem ublížiť mame.
To viem. Dlhé roky nechceš robiť mame zle. Mne môžeš.
Nikto ti neubližuje.
Gabo. Zastanem vo dverách. Nikdy si sa jej nespýtal, aké to je žiť v dome, kde môže hocikto s kľúčom vstúpiť. Lebo vieš odpoveď. A hodiť ju za hlavu.
Idem do izby. On neide za mnou.
Sedím na gauči a počujem, že v kuchyni chodí, potom telefonuje Mami, nerob si hlavu… Irina taká… veď vieš… jasné, môžeš prísť kedykoľvek…
Jasné, kedykoľvek.
Sedím a počúvam. Vo vnútri je ticho. Nie je to bolesť. Len ticho. Ako keď zhasne svetlo.
Neskôr príde.
Irina.
Áno?
Neskúšaj to.
Čo?
Ticho.
Sadne si. Nepohnem sa. Len pozerám na ruky.
Volal si jej?
No jasné. Ukludnil som ju.
Je urazená?
Trochu.
Jasné…
Iri. Vezme moju ruku. Chápem, že ti je ťažko. Ale nemohla by si… aspoň trochu… byť mäkšia?
Mäkká.
Je stará. Sama. Má obavy.
Gabo, poviem. Šesť rokov som bola mäkká. Trpezlivá, láskavá. Vravela som: nič sa nedeje, chce dobro. Hovorila som: veď dobre… dobre, dobre. A sme tu. Chodí bez zavolania, varí v mojej kuchyni, rozpráva že u nás nie je pokoj. A ty jej povieš: jasné, príď kedykoľvek.
Dá preč ruku.
Ty nechceš ustúpiť.
Už odmietam ustupovať stále len ja.
Tak čo? Rozvod?
Slovo povie ľahko, akoby čakal, že sa zľaknem a poviem to nie, nikdy.
Nič nepoviem.
Iri. Pýtam sa.
Počula som.
A?
Neodpoviem ti na otázku položenú ako hrozbu.
Nepohrozil som.
Položil si ju tak, že chcem, aby debata skončila. Aby sa nič nemuselo meniť.
On vstane. Ide k oknu.
Ty všetko komplikovaníš.
Možno.
Kvôli kľúčom.
Nie kvôli kľúčom. Ale kvôli všetkému za nimi. Len ty o tom nechceš hovoriť.
Hovorím.
Nie. Opakuješ: je stará, nemá nikoho, preháňaš. To nie je debata, to je vysvetlenie, prečo mám mlčať.
Ticho.
Neviem, čo odo mňa chceš.
Po siedmich rokoch. Zas.
Vstaňem, vezmem si kabelku, kľúče. Navlečiem kabát.
Kam ideš? spýta sa.
Prejdem sa.
Irina…
Potrebujem vzduch.
Odídem. Dole na schodoch cítiť vôňu večere z iného bytu. Vyjdem do dvora.
Vonku tma. Pod lampami čierne od vlhkosti listy. Zamierim k parku lavičky, cestičky, tichučko.
Kráčam a myslím. Nie na Gabka, nie na Valériu Šimkovú. Na seba. Som uprostred októbra, v tme a pravdu povediac sa mi domov nechce. Nový pocit. Kedykoľvek predtým nechcelo sa mi hádať, nechcelo rozprávať, nechcelo pozerať na Gabkovo zatvárajúce sa čelo. Ale domov chýbal vždy. Lebo domov je domov.
Teraz mi tam nechýba.
Zastavím sa pri lavičke, nesadám je mokrá. Len stojím, dívam sa na stromy. Sú tmavé, tiché, všetko je im jedno.
Napíšem Táni: On jej povedal: Príď, keď chceš.
Za pol minúty volá.
Hovor, povie.
Rozprávam stručne, bez omáčky. Táňa počúva, nekomentuje. Nakoniec len mlčí.
Irina, poviem ti, čo si myslím. Nahneváš sa, ale poviem.
Hovor.
Ty bývaš v jeho byte. Kým je jeho, budeš len hosťka. Dobrá, na roky, ale hosťka.
Viem to.
Nie, neviem. Vedela by si, už by si niečo spravila. On jej kľúče nikdy nezoberie. Kľúče nie sú o matke. Sú o tom, že byt je jeho. Ty si cudzia. Ak by aj, má sa kam vrátiť. Ty nie.
Mlčím.
Irina?
Počujem.
Čo chceš robiť?
Neviem, poviem. Ešte neviem.
Dobre. Netreba sa ponáhľať. Premysli si.
Odložím mobil. Ešte chvíľu stojím. Potom kráčam späť, ale nedržím sa domova. Odbočím cez iný dvor, na ulicu so zopár obchodmi. Domáce potreby sú otvorené do deviatej. Vojdem.
Cítiť gumu a kov. Regály s náradím, farby. Idem pomedzi a vlastne neviem, čo hľadám. Potom si všimnem zámky. Regál s dverovými zámkami, valcami, kľúčenkami. Beriem do ruky jeden balík, obraciam, vraciam späť.
Vezmem druhý. Dobrý zámok, v balení sú tri kľúče. Pozerám na cenovku 25 eur, slovenské eurá.
Stojím tri minúty, predavač si nevšíma.
Nakoniec idem ku kase so zámkom.
Doma sedí Gabo v izbe, pozerá televízor. Keď vojdeme, otočí sa.
Kde si bola?
Prechádzala som sa.
Dlho.
Áno.
Položím vrecko z obchodu na stoličku. Nalejem vodu, vypijem. Vrecko schovám pod drez.
Gabo vojde do kuchyne.
Čo si kúpila?
Drobnosti.
Prikývne. Naleje si čaj. Postaví sa k oknu.
Irina, premýšľal som, kým si bola preč.
A?
Chápem, že ti to vadí, fakt. Ale mama no, je taká. Nezmení sa. Vieš to.
Viem.
Takže sme dospelí, nie? Prijmime to. Nech chodí. Zase bude boršč, pirohy. Úsmev.
Gabo, poviem. Ja to neprijmem.
Úsmev spadne.
Potom neviem, čo ti povedať.
Netreba slová. Treba skutky.
Aké?
Porozprávaj sa s mamou vážne. Nevysvetľuj jej, aby sa cítila lepšie, vysvetli pravidlá. Žiadne vchádzanie bez upozornenia, bez pýtania kuchyne.
Bude urazená.
Asi áno.
Je stará.
Počuješ, čo hovoríš? Kto je starý, môže si robiť čo chce?
Takto som to nemyslel.
Tak ako?
Položí šálku a dlhšie ma pozoruje.
Iri, keď ti je tak zle, možno Možno by si mohla porozmýšľať, či má zmysel byť tu.
Či má?
Keď sa necítiš dobre.
Niečo vo mne zamrzlo. Nezastavilo, len zamrzlo. Ako voda pred ľadom.
Navrhuješ, aby som odišla? pýtam sa.
Hovorím, aby si rozmýšľala.
Dobre, poviem. Rozmýšľam.
Pôjdem do spálne s čajom. Ľahnem si. Necítim túžbu čítať, len ležím, počujem televízor v druhej izbe. Potom Gabo vypne, ide do kúpeľne, vráti sa, ľahne.
Spíš?
Nie.
Iri, nehnevaj sa tak.
Oh, nehnevám. Rozmýšľam.
Nad čím?
Nad tým, čo si povedal.
Vzdychne, otočí sa na bok, zaspí rýchlo, ako vždy.
Ležím a pozerám do tmy. Ani trhlinu pri lište nevidieť, ale viem presne, kde je.
Ráno Gabo vstáva o ôsmej, naraňajkuje sa, ide s Mirom na chatu. Vraj príde večer. Prikývnem. Odchádza.
Vypijem kávu, posedím. Potom vytiahnem vrecko z domáceho pod drezom, položím ho na stôl. Dlho sa naň dívam.
Vezmem mobil a napíšem Viktorovi, susedovi spod nás je šikovný, opravuje veci pre všelikoho v dome.
Pán Viktor, máte čas dnes? Potrebovala by som vymeniť zámok na dverách.
Odpíše za desať minút: Môžem okolo dvanástej. Zámok váš alebo mám kúpiť?
Mám, napíšem.
Zavolajte, keď budete doma.
Odložím mobil. Dopijem kávu, umyjem šálku, postavím sa k oknu. Na parapete holub. Možno ten istý, možno nie.
Viktor príde na obed. Vysoký, trošku zhrbený, s kufríkom na náradie.
Dobrý deň, pani Irina. Kde je zámok?
Ukážem mu.
Dobrá voľba, uzná. Nemecký, alebo aspoň býval nemecký. Do polhodiny máte nový.
Odsuniem sa do kuchyne, počujem, ako mení zámok. Demontuje starý, skúša nový, brble si popod nos.
Urobím si čaj a myslím na to, čo práve robím. Mením zámok v byte, ktorý nie je môj. Sú pri ňom tri nové kľúče. Žiadny navyše, čo by mal niekto iný.
Hotovo! zavolá Viktor z predsiene.
Idem za ním.
Tu, tri kľúče. Podá mi ich. Vyskúšajte.
Vsuniem. Otočím. Zámok ide hladko.
Výborný, poviem.
Kvalita. Starý zachcete?
Nechajte, nie.
Zaplatím mu, poďakujem. Odíde. Zavriem novú zámku, stojím.
Zavolám Táni.
Vymenila som zámok.
Ticho.
Vie o tom?
Nie.
Kedy príde?
Večer.
Irina, vieš, že toto už nie je len o kľúčoch.
Viem.
Chceš to naozaj?
Chcem, aby ku mne už neprichádzali bez môjho vedomia.
Je to jeho byt.
Viem. Preto rozmýšľam, čo ďalej.
Táňa zase mlčí.
Už rozmýšľaš nad ďalším krokom.
Áno.
Nad rozvodom.
Áno.
Dobre, vyvrkne. Budeš potrebovať právnika. Mám kontakt. Zapíš si.
Zapíšem si.
Táni… Nie je mi to strašné. Čo je zvláštne, však? Malo by, ale nie je.
Nie je zvláštne. V sebe si to už dávno rozhodla. Len teraz to dovoľuješ nahlas.
Možno. Stojím v predsieni toho nášho, jeho, môjho bytu, v ruke tri nové kľúče, dívam sa na nové dvere.
Gabo sa vráti okolo šiestej. Počuť chôdzu na schodoch. Šuští kľúčmi v zámke.
Pauza.
Zas.
Ešte raz.
Potom zvoní.
Pristúpim, neotvorím hneď. Sekundu počkám.
Irina, nejde mi zámok!
Viem. Vymenila som ho.
Ticho.
Prosím? jeho hlas je zrazu iný.
Vymenila som zámok, Gabo.
Irina. Otvoríš?
Otvorím. Stojí na prahu, s rybárskou taškou, ruksakom. Pozerá na mňa.
Ty si vymenila zámok.
Áno.
V MOJOM byte.
Áno.
Prečo?
Ustúpim stranou. Prejde, odloží veci, vyzlečie sa. Dlho vraví nič.
Irina.
Počúvam.
Vysvetli mi to, prosím.
Idem do kuchyne, on za mnou.
Vymenila som zámok. Už nebudú situácie, že mi niekto príde do domu bez môjho vedomia.
Je to môj dom.
Spomínal si to včera. Pamätám.
Irina! Ty vieš, čo si spravila? Vymenila si zámok v MOJOM byte. To je… Mohol by som argumentovať vlastníctvom!
Môžeš.
Kľúče od matkiných teraz nesedia!
Áno.
Myslela si na to, že mi to môže vadiť?
Myslela.
Tak prečo?
Lebo som to chcela.
Sadne si. Prvýkrát naozaj.
Myslíš to vážne?
Myslím.
Chceš rozvod.
Už to nie je otázka. Možno už chápe, čo sa stalo. Možno niečo v ňom preplo.
Áno.
Kvôli kľúčom?
Nie kvôli kľúčom. Sedem rokov riešim, že si si vždy vybral mamu. Že si mi povedal: prijmi to. Že si mi povedal: možno tu nemáš byť. Rozmýšľala som. Mal si pravdu. Nie v tom, v čom si chcel. Ale mal.
Pozerá na mňa dlho.
To nerobíš srandu.
Nerobím.
Irina. Počkaj. Poďme sa normálne porozprávať…
Sedem rokov sme sa rozprávali. Už nechcem.
Ale takto predsa… Jednoducho len…
Nebolo to len tak. Dlho som sa rozhodovala. Ty si to nevidel, lebo si nechcel.
Potrie si tvár. Vstane, prejde sa po kuchyni.
Čo teraz?
Treba ísť za právnikom, vyriešime, ako ďalej. Byt je tvoj, to rešpektujem. Veci svoje si zbalím. Potrebujem čas na bývanie.
Uvažovala si nad tým dlho.
Asi áno.
Sadne si. Pozrie do stola.
Mama… začne. Nepovie nič.
Zavolaj jej, poviem mu. Povedz. Máš na to právo.
Odídem do izby. Je tichá, už sa stmieva, lampa svieti do šera. Zbalím knihu do tašky. Vytiahnem pár vecí nespěchám, pomaly.
Za stenou jeho hlas, tlmený, hovorí s mamou. Neskúšam chápať.
Vonku október prechádza do noci, mesto žije mimo tohto bytu, na štvrtom poschodí. Autá, detský smiech, niekde práskla brána.
V ruke tri nové kľúče.
Jeden je môj. Prvý naozaj môj, po siedmich rokoch.
Mobil zavibruje. Táňa: Ako si na tom?
Premýšľam. Odpíšem: Ticho.
Ona: To je dobre. Ticho je začiatok.
Možno. Mobil dám bokom. Zajtra bude veľa vybavovania právnik, byt, všetko.
Ale teraz je ticho.
Na poličke v predsieni ležia tri kľúče. Vedľa Gabovho, čo už nesedí.
Gabo výde z izby, postojí vo dverách.
Iri, si si fakt istá?
Pozriem na jeho unavenú, okrúhlu tvár, zhrbené plecia, ruky v nohaviciach. Viem presne, aký je.
Áno. Som.
Prikývne, pomaly. Ako človek, čo prijíma, aj keď nesúhlasí.
Dobre, povie ticho. Dobre.
A to slovo zostane visieť medzi nami, vedľa nového zámku, troch kľúčov a kabáta na vešiaku. Neviem či je to zmierenie, únava, alebo ešte niečo tretieho, na čo ešte nemám slovo.
Vezmem tašku.
Prenocujem u Táni.
Dobre.
Otvorím dvere. Nový zámok cvikne jemne. Dobrá kvalita, ako povedal Viktor.
Irina ozve sa mi za chrbtom.
Otočím sa.
Zavoláš mi?
Pozriem na neho, dlho.
Áno, zavolám.
A kráčam dolu schodmi.
