Tri nite. Tri osudy
Čo povedala? Vierka, nerozumela som, čo hovorila? Anna Viktória sa naklonila dopredu k svojej kamarátke Viera Pavlovičovej.
Viera sa pustila do podrobného vysvetľovania o čom sa rozprávali tá mama a asi sedemročné dievčatko, ktoré pred chvíľou prešli okolo nich.
Vraj v škole majú nejakého lajdáka, a ona mu povedala…
Viera hovorila nahlas, cez celú ulicu. Anna počúvala sústredene, neprerušovala ju. Potom sa ohliadla, pohľadom našla to dievčatko a prikývla jej na rozlúčku.
Dobré, čistučké dievča. No, ale až príliš mudruje! skonštatovala Anna.
Prečo? prekvapene sa spýtala Anna Viktória a chytila kamarátku pod pazuchu, ťahala ju vpred, lebo semafor už dlho svietil na zeleno a autá poslušne čakali, kedy tieto dve staré dámy prejdú cez cestu.
Čo si hovorila, Anči? spýtala sa Viera a rýchlo kráčala vpred, až sa taštička zatriasla v jej ruke.
Pýtam sa, prečo si myslíš, že je zamotaná? znovu zakričala Anna.
Ale nič… jednoducho.
Anna Viktória sa niekedy vyhýba vysvetleniam, možno z lenivosti, možno si myslí, že je to každému jasné.
Dievča vzalo na seba povinnosť napomínať lajdáka a vychovávať ho? Robí mu poznámky a skúša ho polepšiť? Takto to nejde, deti moje! To sa takto nerieši…
Anna vrtí hlavou v súlade so svojimi myšlienkami, Viera si len povzdychne. Niekedy je táto kamarátka na nevydržanie, keď nič nedopovie. No bez Anny by bol tento svet, ktorý sa tak zmenil, pestrý a hlučný, ešte oveľa komplikovanejší.
Anna Viktória a Viera Pavlovičová sú susedky. Majú netypické byty každý s vlastným vchodom priamo na ulicu, bez schodov, bez výťahov. Bývajú v jednom z pôvodných domov bývalého šľachtického majera v Bratislave. Kedysi tam sídlil husársky kapitán, neskôr dom prevzal významný kultúrny činiteľ, ktorý po dohode s manželkou zariadil v hlavnej budove gymnázium a v prístavbách zriadil umelecké dielne. Všetko sa s časom menilo, dielne sa premenili na malé byty. Väčšina susedov sa už dávno presťahovala do nových bytoviek, no Viera, Anna a ich priateľka Tatiana stále držia svoje kúty, aj keď im do schránok často vhadzujú ponuky na odkúpenie bytov, výmenu či sľuby pomoci pri sťahovaní.
Sídla firiem, súkromné agentúry, podnikatelia všetkým sa tento kúsok Bratislavy na Panenskej veľmi pozdáva. Historické centrum, všade dookola galérie, neďaleko Blumentál, kúsok odtiaľ vidno dokonca aj vežu Dómu sv. Martina. No ženy, krehké a už krehké, sa nepohnú. Tu prežili celý život, tu ho aj dožijú.
Zájdeme za Táňou? kráča rozhodne Viera a nesie v rukách krabicu s koláčom. Oslávime.
Čo? žmúri Anna na kamarátku. Má nepríjemný pocit, hanbí sa, bojí sa, že Viera už stratí trpezlivosť a jedného dňa ju nechá samú. Veď hluchota je na obtiaž…
Ale nie, Viera sa pristaví, nahne k jej tvári a pekne zreteľne artikuluje:
Aha, pravdaže, Tatiana nás dnes pozývala Pamätám sa!
Tatiana je už ležiaca stará pani, dnes oslavuje narodeniny svojej dcéry. Lidka už dávno nie je mladá, ledva stíha svoju prácu vo firme, domov príde len zriedka. Dohodli sa pritom, že oslávia cez víkend, potom to preložili. Tatiana sa na dcéru nehnevá.
Sama som si na vine, hovorí, keď si konečne sadnú za skromne pripravený stôl. A nič mi o mojej dievčine nehovorte! zdvihne prst, ale nikto to nemal v úmysle. Lidka je jedna z nás.
Viera pohladí roztrasenú ruku susedky. Malá, suchá dlaň, ešte za vojny ňou trhala burinu na dvore, keď si naša trojica zakladala záhon, hoci dvor bol ešte plný ruín po bombardovaní. Keď bolo najťažšie, mamky pracovali v nemocnici, deti sa o seba postarali, ako vedeli. Keď prišli z práce, doniesli chleba, niekedy trochu masla, ale to malo zvláštnu chuť. Nebolo na výber, všade bolo zle. Ale oni mali svoj záhon! Semienka im daroval krsný otec, sused Procházka. Žil v spoločnom byte, večne spriadal spory, no naše dievčatá mal rád. Vravel, že sú živé a skutočné, a mladistvá zvedavosť v nich bola snáď najsilnejšia.
Poďte sem! kývol si Vierku. Tu máte semienka. Zasaďte si, nech máte radosť.
Najskôr neverili, ale podarilo sa vyrástli dva kapustné hlávky, uhorky sa tiahnuli po zemi, a aj petržlen skúsili. Petržlen síce nevyšiel. Procházka ich za to dobre vyhrešil.
Potom sa upokojil, doniesol im krajec suchého chleba, nakázal, aby si poutierali nosy.
Keď sa to všetko skončí, vojna bude za nami, otcovia sa vrátia, založíme takú záhradu, že všetci budú závidieť! sľuboval.
Nestihol. Odišiel krátko pred koncom vojny. Všetci sme plakali, keď odnášali jeho telo. Otcovia sa už nevrátili. Záhradu robili bez nich…
Teraz už len Tatiana, stará a v invalidnom vozíku, Viera ju drží za ruku, Anna krája ochutnávku. Na stole ešte likér z brusníc, ktorý Tatiana miluje. Pripíjajú si na zdravie Lidky, na Tatianine nohy, ktoré doslúžili pred piatimi rokmi, aj za zimu, aby nebola veľmi zlá.
Tatiana neostala bez pohybu pre chorobu, ale kvôli nešťastnej náhode v zime šla po chodníku, šmykla sa a spadla. Úder nebol silný, no ráno už nohami pohybovať nemohla. V panike, celá spotená, nedokázala zavolať lekára, telefón bol ďaleko. Sil nemala. Vekom skrátka pribúdol rozmer starena, ktorý sa nedá obísť ani liekmi…
V ten deň Viera na ulici kŕmila holuby, Anna špala v posteli dlhšie, bola vtedy najväčšia spáčka na okolí… Tatiana dlho nenašla odvahu volať na pomoc, ležala a mrzla. V byte bola zima, október všetko teplo vyžral cez malú kuchynskú vetračku.
Kamarátky sa začali báť. Kde je Tatiana? Nehrala rádio, nepočula zvuk gramofónu Spala? Nemožné! Tatiana vždy vstávala načas, mala v tele vnútorné hodinky.
Začali búchať na dvere, najprv Viera s Annou, potom privolali vrátnika. Ten nakoniec prebil staré dvere svojim ramenom vošli Viera s Annou za ním.
Tatiana! Kde si? Hovor hneď, čo sa stalo! kričala Anna. Bola celá rozrušená, práve jej začalo poriadne šumieť v hlave.
Našli ležiacu Tatianu, všetko pochopili, vrátnikovi poďakovali a poslali ho preč. Viera už mala v rukách čistú posteľnú bielizeň a začala kamarátku prezliekať, umývať. Veď tiež opatrovala ochrnutého muža, ktorý pred smrťou prežil roky na lôžku. Pochovala ho nie so žiaľom, ale aj s úľavou.
Už sa netrápi, povedala na pohrebe. Konečne má pokoj.
Prečo by práve ten neustále hašterivý muž mal ísť do neba, to ženy nechápali, ale hádať sa nemali chuť.
Tatianu zobrali do nemocnice, vyšetrenia boli kruté. Celú noc preplakala, presviedčala spolupacientky, že je to kvôli jej hriechu.
No teda, za čo by vás Boh trestal? pýtali sa.
Za čo? V devätnástich mala dieťa z veľkej lásky s chlapcom z paralelnej triedy. Najprv sa stretávali, potom si raz dovolili viac Keď to zistila, matka ju vyfackala a hnala do nemocnice, možno sa to ešte dá odstrániť. No už sa to nedalo. Tatiana ušla do dediny k tete. Tam porodila Lidku, dva roky žila v družstve. Matka ju chodila navštevovať a pomaly si vnučku privykala. Otec? Odmietol všetko, veď študoval, chcel kariéru, diplomatické cesty Tatiana a Lidka len prekážali!
Keď mala Lidka dva a pol roka, matka ich vzala späť do mestského bytu. Viera a Anna boli báječné tety, Lidka prechádzala medzi bytom iba za asistencie tých šiestich očí: babka, Viera, Anna.
Zdalo sa zvláštne, že zrazu je Tatiana mama, no ostala nenápadná a vďačne unavená ako vždy.
Tatiana vyštudovala diaľkovo, vychovávala Lidku. Matka zomrela, keď mala Lidka deväť.
A potom do ich tlačiarne prišla zahraničná delegácia. Očarujúci Francúz. Nikto mu v láske neprekážal, ani oddelenie, ani Tatiane nevysvetľovali, čo sa môže. Láska je mocná…
Viera a Anna len oči otvárali, keď Pierre prichádzal s darčekmi. Mal dokonca vilu pri Paríži! Pozval Tatianu k sebe.
A Lidka? hneď spýtala sa Viera.
Najskôr ostane tu, potom ju zavolám. Tatiana sa bránila. V hlave jej už znel svadobný pochod.
Keď prišla domov, Lidka sa jej vážne spýtala, kde má lístok.
Ty tu ešte ostávaš. Taká cesta je pre teba zatiaľ náročná. Ja sa vrátim a potom ťa vezmem, s…
V tom Lidka rozbila vázu od Pierra, potom šálky, tanieriky… V ten deň akoby ju niekto zabil, priznala Vierke. Ako by mi stisli hrdlo, nerozumiem, neviem sa nadýchnuť, srdce mi búši…
Tvoja mama sa vráti. A potom musíš sama zvážiť, či jej odpustíš, povedala Viera. Každá to má inak, nevysvetľujem maminy činy. Proste my mamy niekedy túžime po krajšom živote, slabosť…
Aj Viera ju mala. Raz ju na ulici okradli pri kúpe novej kožušinovej čiapky, doma našla len handry. Aj ona chcela krásu
Tatiana odišla. Lidka ju neodvádzala na stanicu, ani neodpisovala na listy. Tatiana po pol roku prišla, už neskoro dospievajúca dcéra ju nenávidela, všetko vyhodila.
A vydala si sa aspoň? spýtala sa Anna.
Nie. Pierreova rodina nechcela nevlastné dieťa. Keď to Pierre prijal, zbalila som sa a prišla domov… Myslíš, že mi Lidka odpustí?
Raz, keď aj ona zažije lásku a bolesť, snáď áno, povedala Anna. Ale ja ťa neospravedlňujem. Bola to hlúposť.
Viera aj Anna boli vtedy už vydaté, mali synov. Nedokázali si predstaviť odísť od nich ani na dva dni…
Za to Tatiana považovala svoje postihnutie za trest.
Lidka najala opatrovateľku. Bola však grobiánska, raz ju poliala vriacou vodou. Tatiana kričala, opatrovateľka ušla. Na krik pribehla Viera so záložným kľúčom. Zachránila ju.
Choď s tými peniazmi, zašepkala Viera na otázky Tatiany o plate. Radšej kupuj ovocie…
Prečo sa hanbiť? Veď spolu chodili do kúpeľov, vedeli o sebe všetko… Preto jedna druhej nikdy nebrala peniaze!
Viera pomáhala Tanii, potom venčila Annu, ktorá sa v meste strácala, hrozilo, že zablúdi pod auto. Viera jej vždy vzala pažu a viedla ju cez Staré Mesto na nábrežie, kde milovali lavičky pod lipami. Obzvlášť radi robili deň lipového čaju. V ten deň sa stretli pri Anne, s porcelánovými šálkami, do čaju lipové kvety. Každá doniesla špecialitu. Chlapci rozveseľovali inak vážnu atmosféru, takže z talianskeho receptu často vzišlo slovenské jedlo.
Popíjali čaj, sledovali záhradu pod oknami, baletili kvietky vánkom, rozprávali. Tatiana o Paríži, Viera o maliaroch z galérie, Anna bola tichá, už vtedy takmer nič nepočula.
Počas vojny Anna takmer ohluchla po výbuchu, od vtedy sa uši stále zhoršovali. Aj na závode spoznala svojho budúceho muža. Bol starší, mal jazvy, no ona ho milovala.
Prečo by si mala byť so mnou, keď raz nájdeš niekoho mladého? hanbil sa. Po svadbe až do rána kontroloval, či sa mu to sníva. Ona sedela nad ním, pozerala na neho, nebála sa jeho jaziev, milovala jeho šediny…
Ivan bol jediná Annina láska. Odišiel náhle, nemal ešte ani päťdesiatpäť. Anna stála nad ním, slzy mu padali na líce, utierala ich, bála sa, že ho spália. Susedky ju odviedli, syn Štefan išiel k nim na chvíľu bývať.
Lidka, keď videla Annino zúfalstvo, pochopila, ako ju mama vlastne bolí. Začala odpúšťať. Pomaly, ale priťahovala sa späť k Tatiane.
Vierin manžel sa priateľkám vôbec nepáčil. Bol vypočítavý, sľuboval, no skutky chýbali. Aj Viera si to uvedomovala, ale bála sa, že po nej už nikto nesiahne, lebo ona nie je pekná. Nikdy neopustila rodinu, lebo syn Miško otca zbožňoval. Potom však Viera rozkvitla od novej lásky. Milenec však nemal šancu Viera by sa nikdy nerozviedla. Ten vzťah trval do dospelosti Miška, potom Andrej ochrnul po mozgovej príhode. Viera sa oňho začala starať, obviňovala sa, a jeho milenec odišiel navždy.
Roky ubiehali, susedky starli, dom zostával. Lipy vonia každé leto, v škole na Panenskej rástli nové talenty. Aj tri dámy chodievali na koncerty, počúvali začínajúcich hudobníkov.
Tatiana na vozíku, v bordovom šate s bielym čipkovaným golierikom, Viera rovná a elegantná, Anna viac pre spoločnosť, už horšie počula, no mala pokoj na tvári, vždy decentne oblečená.
A všetky tri v čipkovaných rukavičkách pamiatka na Tatianinu parížsku minulosť…
Prestaneš sa už konečne obviňovať, Tatiana! rozkrajuje Viera koláč. Lidka už dávno všetko pochopila, má vlastnú rodinu, pozná lásku. Pierra si môže neznášať, a právom, ale teba miluje.
Áno, mladosť je krutá a neústupná, pritakáva Anna. Neskôr prídu odtiene, prídu ospravedlnenia. Lidka to časom prežila, a dnes vie, že každá žena túži po niečom peknom.
Dopĺňali samovar, síce elektrický, no stále symbol domova, rodiny. V ňom sa zrkadlili spomienky na mamy a staré časy. Bol ich pokladom.
Za oknom zasa pršal dážď, lístie sa šuchtalo v kaluži, chryzantémy pred domom už odchádzali. Jeseň vonia vo vzduchu, ale ešte daruje teplo.
Pred domom zastalo auto. Niekto zaklopal, Viera otvorila a postrčila Lidku dnu. Dala mame veľkú kyticu georgín tmavofialové so žltými stredmi. Lidka sedí, plače, lebo stále neverí, že jej mama dávno odpustila, že ona musí odpustiť už len sebe. No v očiach jej svitá radosť dnes sa jej tiež narodila dcérka, malý ryšavý uzlíček v ružovej perinke. To je šťastie!
Ak by ste dnes nazreli cez okno oblúkového domčeka za bývalým šľachtickým majerom v Bratislave, uvidíte tri milé starenky. Smejú sa, pijú čaj, spomínajú a čakajú… na deti, vnúčatá, pravnúčatá všetkých, ktorí dávajú ich životu zmysel. Čas plynie, možno odídu, no chcú byť ešte s blízkymi, objať ich. To je to najcennejšie, čo človek môže v živote dostať.
Dnes, keď som večer sedel pri šálke lipového čaju a počúval smiech týchto dám, uvedomil som si, že najväčší poklad života nie je úspech, ale láskavosť a schopnosť odpúšťať. A že minulosť aj cez bolesť nakoniec ušije pevné priateľstvá a daruje silnejšie rodiny. Táto lekcia bude so mnou navždy.
