„Zdá sa, že už Ivan Jozefovič nezvláda to, čo predtým,“ povedala Zuzana manželovi, pripravujúc zemiakový šalát.
„Ako si na to prišla?“ prekvapene odpovedal Ján.
„Ved’ nevedel dnes ráno zdvihnúť Aničku, aby dala hviezdu na vianočný stromček. A predtým…“ Zuzana si povzdychla.
„Veď otec je ešte čulý, človeče, len sa možno trochu unavil,“ namietol Ján.
„Nie, Janko, roky si vyberajú svoje. Odteraz ty budeš chodiť tvojim rodičom raz za týždeň pre nákupy, bez reční,“ upravila si Zuzana vlasy a vzala misu so šalátom. „Poďme už k stolu.“
Ivan Jozefovič všetko počul. Zastavil sa, aby rozsvietil svetlo v kúpeľni, a nechtiac zachytil rozhovor syna s nevestou.
Na Silvestra mala rodina Kováčovcov tradíciu: všetci sa zhromaždili v dome rodičov na rodinnú večeru, aby spolu strávili obľúbený zimný sviatok. Ani tento rok nebol výnimkou. Najstarší syn prišiel s rodinou prvý. Nevesta pomáhala pripravovať stôl, vnúčatá v obývačke veselo ozdobovali stromček.
Ivan Jozefovič pustil vodu a posadil sa na okraj vane.
„Má pravdu Zuzana, presne tak to je. Odkedy som šiel do dôchodku, prišlo to pocit zbytočnosti a všetko sa začalo rúcať. Taká lenivosť ma pohltila, všetko ma omrzelo, až by človek plakal.“
„Ivan Jozefovič, všetko v poriadku?“ ticho sa opýtala Zuzana, pristúpivši ku kúpeľni.
„Áno, áno, už idem,“ odpovedal.
Pred dverami stál malý Miško a poskakoval.
„Vstupuj rýchlo!“ Dedo pustil vnuka dnu.
Pri stole bol Ivan Jozefovič čoraz smutnejší. Len mechanicky zdvihal pohárik na prípitky, sotva si pripíjal.
„Oco, si nejaký smutný? Veď je sviatok, treba sa tešiť, nebojíš sa, že si chorý?“ opýtal sa Ján, keď sa rodina chystala odísť. Stáli v chodbe a Zuzana manžela nenápadne postrkovala, aby sa rozprával.
„Nie, v poriadku, synček. Privezte vnúčatá cez prázdniny. Neplánujete niekam ísť?“ pokúsil sa o úsmev otec.
„Veď máme prerábku, Ivan Jozefovič, nepojedeme. Aj vy potrebujete oddych, deti pošleme k mojim rodičom, už sme sa dohodli,“ vložila sa do rozhovoru Zuzana.
„No dobre, ak tak, nech sa aj svokorci potešia,“ vzdychol si otec.
Zuzana niečo ticho šepkala manželovi.
„Do nedele, rodičia, prídem, donesiem potraviny,“ povedal Ján a zamieril ku dverám.
Mama prekvapene rozpínala rukami:
„Aké potraviny, synček? Obchody sú nablízku, zeleniny mám dosť, ak treba, otec zbehne.“
„Načo chodiť, Alžbeta Pavlovna? Ján všetko donesie. Bez výťahu na piaty poschod nosiť nemusíte, oddychujte,“ trvala na svojom Zuzana.
Syn s rodinou odišiel, ale mama ešte dlho brblala:
„To by chýbalo, vnúčatá nedáme, ani do obchodu chodiť nemáme, čo jej to zas napadlo?“
„Zuzana je veľmi dobrá, Alžbeta, stará sa o nás, neber si to k srdcu,“ povedal Ivan Jozefovič.
„Veď nemáme deväťdesiat, aby sme potrebovali opateru, ale takto to vyzerá, že nás odpisujú a ani vnúčatá nedajú.“
„Privezú ti ich, časom privezú. Však si počula, že teraz pojdú k svokorcom.“
Mama stíchla.
„A možno vlastne nemá pravdu, že je taká chladná k Zuzane. Ona sa snaží najviac, chodí často, pomáha, vždy s úsmevom, vždy taktná. Druhá nevesta len príde na jedlo a berie si zaváraniny. A o zaťovi ani nehovorím.“
„A čo si taký smutný, Ivan?“ obrátila sa na manžela Alžbeta Pavlovna.
„Len som sa unavil,“ mávol rukou.
„Aha, chápem, tak oddychuj, zapnem ti televízor,“ povedala.
Ivan Jozefovič ležalV ten deň, keď Anička s Miškom veselo behali po dvore a Ivan Jozefovič sa smial pri pohľade na nich, uvedomil si, že život mu ešte stále má čo ponúknuť, ak len neverí vlastným pochybnostiam.
