– Toto nebudem jesť, – svokra znechutene pozrela na tanier s kapustovou polievkou.
– Čo je to? – Elena sa zaškerila a začala ovoniavať, akoby na stôl položili vedro s odpadkami.
– Kapustnica, – s úsmevom vysvetlila jej nevesta Svetlana. Odkryla pokrievku z malej keramickej nádoby a začala nalievať jasný, sýty vývar. – Je to potešenie variť zo zeleniny z vlastnej záhradky.
– Nevidím v tom žiadny rozdiel, – odfrkla svokra. – Len to zaberá kopu času a energie stále byť na záhrade!
– Jasné, – dobrosrdečne sa zasmiala Svetlana. – Keď je to tvoje hobby, je to len radosť.
– To teda hovoríš, keď je to “tvoje”. A nie vnútené, – povedala Elena a napla pery. – A pre koho si toho toľko navarila?
– Pre nás. Veď je to len na párkrát.
– Nebudem jesť túto vodu, – dôrazne svokra zamávala rukami a ustúpila od stola. – Nerozoznám, čo tam vôbec je! – Elena sa obrátila na Svetlanu s grimasou a zakryla si ústa rukou, rýchlo odvrátiac sa od stola.
Svetlana previnilo prevrátila oči a povzdychla si.
Ona a syn Eleny, Michal, sa zoznámili pred rokom a pol, hneď si padli do oka a o mesiac neskôr sa vzali bez veľkej oslavy.
Ušetrené peniaze investovali do spoločného sna – domu na vidieku, ktorý s láskou začali zveľaďovať.
Za ten čas videla Svetlana Elenu len štyrikrát. Rovnako aj Michal. A to trikrát Svetlana sama presvedčila muža, aby išli navštíviť jeho matku počas sviatkov.
Elena od začiatku považovala synovo manželstvo za nerozvážne. Ale nemala nad dospelým a nezávislým mužom moc, a tak musela čakať na rozpad podľa nej prirodzený a logický.
Ktorý však neprichádzal, a to ju znervózňovalo.
Elena úprimne nerozumela, čo Michal vidí v tejto “jednoduchej dievčine”, a prečo ho Svetlana zaujala.
Bol výrazným mladým mužom a okolo neho sa vždy krútili oveľa krajšie a hodnotnejšie ženy.
Elena bola mestská žena do špiku kostí, a tak vychovala aj syna. A teraz jej materinská intuícia našepkávala, že Michal už má dosť vidieckeho života a stačí len malé postrčenie, aby sa všetko vrátilo späť.
A po takejto skúsenosti si určite nájde vhodnú partnerku, s ktorou bude mať Elena skutočne priateľský vzťah.
Preto sa rozhodla nenechať sa zaskočiť a zabránila tomu, aby jej manipulátor Svetlany udržal syna pomocou dieťaťa!
Plán bol jednoduchý: Elena zavolala neveste a nasilu sa pozvala na návštevu, pretože na novostavbu nebola pozvaná.
Svetlana jej pripomenula, že to navrhla už dvakrát. Avšak svokra vždy dala výhovorku, že je zaneprázdnená. Elena to odbila a vyjadrila ochotu navštíviť syna.
Dva dni nato stála v priestrannej, svetlej obývačke a nemohla skryť svoje rozhorčenie.
Syn, ako aj ona so svojím zosnulým manželom, zbožňovali polievky!
V ich domácnosti sa podávalo len to, čo sa dalo hneď rozpoznať.
Ako mohol Michal dovoliť, aby jeho žena tak rýchlo nad ním prevzala?
Naozaj ho očarovala?
Elene sa urobilo nevoľno. Roztriasla sa.
Myšlienku, že Svetlana udržuje Michala vďaka svojmu zručnému milostnému životu, odmietla.
Zručnosti a Svetlana?
Nezlučiteľné!
Jasné, to je zaiste očarenie!
Ako inak vysvetliť, že syn vôbec je túto polievku?
Elena sa zamračene podívala na nevestu.
Hrá sa na neviniatka, ale manžela pomaly pripravuje o život.
– Ale prečo je nejasné, čo je to? – Svetlana, neoceniac herecký talent svokry, vzala druhý tanier, nabrala kapustnicu a obrátila sa priamo na Elenu. – Je to očividné. To je kapusta. To je cibuľa. Tu je mrkva. A toto je cvikla. Tú nastrúham na strúhadle. Podľa receptu mojej babičky. Ach, a zemiaky sa mi teraz nepodarilo nabrať, ale nabudúce ich určite pochytám. A potom pridať trochu svojej zelene zo záhradky a kyslej smotany!
– Sama si jedz tie otruby! – svokra zlostne rozhadzovala rukami.
– Mimochodom, by sa vám vo vašom veku hodilo! Otruby pomáhajú regulovať činnosť čriev a zlepšujú ich mikroflóru. A keď je mikroflóra spokojná, je spokojný aj majiteľ!
Elena sčervenala od toľkej nevhodnosti nevesty, no bez komentára pokračovala:
– A Michala prečo nútiš jesť to?
Svetlana zmätene žmurkala.
– No zdá sa, že on to sám je.
– Čo má chudák robiť, keď doma už nič iné nie je?
– No pripraviť si sám, čo má rád? Objednať si donášku? Ísť k susedke? Navštíviť maminku? – s úsmevom vymenovávala Svetlana možnosti.
Na posledných slovách Elena ešte viac sčervenela.
– Neprovokuj ma! Mohla by si prejaviť rešpekt a zistiť u mňa, čo má Michal rád.
– Elena, veď som sa ho opýtala. Už je veľký. Vďaka, naučili ho rozprávať. Hovorí, že mu všetko chutí.
– No klame ti! Jasné, že? Nechce ťa na začiatku sklamať. No teraz dusí!
– Oh! – Svetlanine oči sa rozšírili a so smútkom v tvári povedala: – Tak, polievka je uvarená, nebudeme ju predsa vylievať. Budeme sa musieť dusiť. Ale vy syna určite podporíte?
– Čože?! – zízala svokra na Svetlanu.
– Nie? Škoda. Myslím, že váš syn by ocenil vašu solidaritu.
– Ty…
– Svetlana! Sme späť! – zaznel šťastný hlas Michala z predsiene.
A do obývačky, hlasno štekajúc, vletelo biele, chlpaté obláčik.
– A-ááá! – zajačala Elena a skryla sa za Svetlanin chrbát.
– Nebojte sa, to je Lara. Nehryzie. A je veľmi dobre vychovaná, – Svetlana zdvihla ruku hore, pes prestal poskakovať, zdvihol hlavu a sadol si na jej povel. – Moje dievčatko, aké si šikovné.
– Prečo dovolíte susedským psom vchádzať do domu? – v šoku zašepkala Elena.
– Prečo by susedským? Je naša. A v dome, pretože je domácim miláčikom. Žije s nami.
– V dome?! Ale to je proti hygienickým zásadám! – zanietene zvolala svokra. – A Michal nemá rád psov!
– Nie, mami, psy nemáš rada ty. Ahoj, – povedal Michal, vstupujuč do obývačky. – Prišla si práve k obedu.
– Dobrý deň, synu! – Elena ostala na mieste, čakajúc na bozk na líce, ale Michal matku len letmo objal, zatiaľ čo Svetlana dostala nežný bozk na pery.
– No čo, pôjdeme sa naobedovať? – hostiteľ ňuchal a prekvapene sa usmial.
– Rada by som, Michal, ale nemám na to.
– Akože nemáš?
– Takto len pre svine pripravené jedlo. Mimochodom, spomínal si, že ste si ich zadovážili. To bude len puch! Horšie, než v meste z áut.
Michal nechápavo pozrel na matku, potom na Svetlanu, potom na už upravený stôl.
Chlapcove krčné svaly sa napäli, pohľad sa znova vrátil k matke, ale už bez tej ľahkosti, ktorú mal pred chvíľou.
– Popravde, už som zabudol na všetky tie záležitosti, – s trpkým úsmevom odvetil Michal.
– Aké záležitosti, synu? Veď sú to naše chute! Pravidlá! Tradície, predsa! Nikdy si sa nesťažoval!
– Ja? Keď som bol malý, bál som sa nahnevať otca. Keď som dospel, nechcel som sa hádať s tebou.
– Čo to len hovoríš?! – neveriac vlastným ušiam vykríkla Elena, čo vyprovokovalo Laru k ďalšiemu kriku. – Fuj! – žena dupla nohou, vyhrážajúc sa psovi, ktorého Svetlana držala. – Svetlana má, samozrejme, svoje preferencie, – Elena šľahla pohľadom na Svetlanu, – ale čo ty za handru si, keď necháš, aby si po tebe tak šlapali?! Rád sa trápiš s pomyjami? Dal si jej z domu urobiť zvieraciu farmu. Ty si doma pán alebo čo?!
– Ja som, – smutne odpovedal Michal.
– Tak sa správaj ako pán! – s uľavením a pocitom splnenej povinnosti vyfúkala napätie Elena.
– Kde máš batožinu? – opýtal sa matky Michal.
– V predsieni! – okamžite sa posťažovala. – A ja som stále hladná po ceste.
– Skvelé. Poďakuj Svetlane za pozvanie.
– Čo?..
– Poďakuj Svetlane za poslednú snahu nadviazať vzťahy a ospravedlň sa.
– Ale ona…
– Mami!
– Ďakujeeeem a prepaaačiii! – zlostne zasyčala Elena.
Svetlana jej zdržanlivo prikývla.
– Poď.
– Kam?
– Na miesto, kde je všetko podľa tvojho vkusu, tvoje pravidlá, tvoje tradície.
– Ale, Michal, veď som!.. – snažila sa matka aspoň trochu ovplyvniť syna, ale Michal ju prerušil:
– To vy s otcom nemáte radi polievky, zvieratá, vidiek. Naše názory nezáležali. Ale otec mi dal kedysi skvelú radu: “Ak sa ti naše nepáči, vytvor si svoje.” Ja som si ho vytvoril, mami. Ale tu sú moje chute, moje pravidlá, moje tradície. A pani domu je moja žena. Nepáči sa ti? Stále máš svoje.
– Synu! To ona ťa postavila proti mne! – Elena okamžite prešla na kňučanie. – Očarovala ťa! – dodala hrôzostrašným šepotom.
Michal nevydržal, vzal matku za ruku, vyviedol ju do predsiene, chytil jej cestovnú tašku, otvoril dvere, vo veľkom tichu ju doviezol ku bráne a povedal:
– Svetlana, mimochodom, bola na tvojej strane. Má dobré vzťahy s rodinou. Neverila mi, že môže byť tak, ako u nás. Na kuchyni pre teba bolo prichystané iné jedlo. Ale kapustnica bola lakmusovým papierikom. Odhalila ťa kompletne, – Michal otvoril vchodové dvere: – Taxi na teba čaká.
– Ty… Ale… Kedy si to stihol zavolať?! – zamumlala Elena, stále v šoku z drsnej otvorenosti syna.
– Povedal som Svetlane, aby počkala. Neodchádzala ho hneď. A mal som pravdu.
– Ty! No ty! – rozhorčila sa Elena.
– Ja, mami, som pán. Ako si aj chcela, – Michal dal znamenie taxikárovi, položil matkinu tašku na zem a bez čakania, kým si sadne do auta, vracal sa ku svojej bráne a zavrel dvere.
– Očarenie, – definitívne diagnostikovala synovu situáciu Elena a už sediac v taxíku, začala v telefóne hľadať spôsoby, ako to celé odstrániť. Niečo predsa musí byť, čo jej syna vráti!
