To je dieťa Patrika…
Tento príbeh sa odohral celkom nedávno, v útulnom byte na štvrtom poschodí paneláku v bratislavskej časti Dúbravka. Žila tam mladá dôchodkyňa, pracujúca ešte na pol úväzok, osamelá žena menom Božena.
Jej život plynul pokojne, v kolobehu dní, ktoré boli jeden ako druhý: dôchodok, práca, kamarátky, návštevy u vnúčat v Nitre a pomoc starej mame, ktorá bývala na druhom konci Bratislavy.
Aj ten deň bol úplne obyčajný.
Ráno Božena zavolala mame, pýtala sa, ako sa cíti.
Áno, deň ako každý iný. Mala voľno v súkromnej ambulancii slúžila každý tretí deň na recepcii. Dnes mala v pláne tradičné varenie a návštevu mamy, čo patrilo do každodenného rituálu. Pravdupovediac, už jej to pritom liezlo na nervy, nezriedka si povzdychla alebo pretočila oči.
Iba dva dvorce k mame žiadne trápenie. Ani varenie nebolo problém, veď z boršču zo včera i mamkinej bábovky by pokojne vydržala aj dva dni. Len ten piaty poschod bez výťahu… preklínala ho v duchu často.
A navyše tie nekonečné mamine sťažnosti a referáty o bolestiach raz tu, inokedy tam, podrobné diagnostiky, ktoré tisíckrát prekonzultovala s lekármi, susedkami a sledovala Márie Lubyovej v popoludňajšom programe RTVS.
Rady od dcéry Boženy však vždy spochybnila, veď čo ona môže vedieť, hoci Božena strávila za operačným stolom zdravotnej sestry v nemocnici celé štyri desaťročia.
Čo ty tomu rozumieš? Ty už dávno len zápisy vedieš!
A ešte aj do obchodu treba… Aspoň si tam po ceste k mame odskočí. Postavila v predsieni vrece s odpadkami, natiahla sa ku zrkadlu a trochu sa prikrášlila. Na ženu po šesťdesiatke mala Božena stále mladistvý vzhľad len tenké vrásky okolo očí, sympatická tvár, krátky popolavý účes, veľké náušnice. Až na troška spadnuté líca si nemala čo vyčítať.
Ržaný chlieb mamke doniesť a maslo, napadlo jej, keď si robila kontúru pier, keď vtom niekto zazvonil pri dverách.
Mali na vchode domofón, tak ju to prekvapilo. Možno teta Soňa zo šiesteho poschodia, tú občas volala na kávu
Božena prešla so špirálou v ruke ku dverám, otvorila.
Pred nimi stála mladá dievčina, s ryšavými vlasmi stiahnutými do chvosta, v pásikovom tričku, tmavej mikine a rifliach, na chrbte ruksak. To si Božena všimla až neskôr v tej chvíli videla len napätú tvár dievčiny a malého bábätka v hnedom perinke v jej náručí.
Úzke oči, napnuté líca, hlboký nádych o krok sa priblížila a podala uzlíček s krátkym:
Toto je pre vás!
Božena vzala dieťa akoby automaticky špirála v ruke. Keď pocítila ťarchu, sklonila zrak pane Bože, veď je to dieťa!
A keď zodvihla oči, dievčina už schádzala dole schodmi.
Božena vyšla na chodbu, dosiaľ nechápajúc, na čo jej to dali?
To je dieťa Patrika, mne treba študovať… nohy dievčiny klopali o schody.
Dole tresli dvere. A ticho…
Božena ešte postála, dúfajúc, že sa dievčina vráti. Potom sa vrátila do predsiene, pozrela na odpadky a pomyslela si: Treba potom nezabudnúť na smeti, keď pôjdem k mame.
V predsieni stál aj neznámy balík. Ani si nevšimla, kedy ho dievča položilo.
Pane na nebi! To je živé dieťa! A čože to povedala? Dieťa Patrika?
Povedala určite Patrika?
Božena, držíac bábätko, prešla do obývačky a sadla na gauč. Áno, bolo to jasné Patrika.
Ale jakého Patrika?
Jej syn bol jediný volal sa Šimon. Rodinu mal, dve deti, žili v Nitre, zatiaľ čo Božena ostala v Bratislave. Manžel Jozef jej zomrel pred piatimi rokmi.
Tomu nerozumiem… Na rukách sa jej dieťa pohlo. Božena ho položila, rozbalila perinku: béžový bavlnený overal, milučké drobné bábätko s cumlíkom v tvare žabky. Nemohlo mať viac ako mesiac.
No-no. Malinký drobček! pohladila dieťa, začmuchalo sa a znovu zaspalo.
Božena predpokladala, že odpovede sú v taške. Tam však boli len dve fľašky, dojčenská výživa, balík plienok a trochu oblečenia.
Stále niekde vnútri čakala, že zazvoní, dievča sa vráti, zoberie dieťa, ospravedlní sa a deň sa znovu obráti na obyčajný: smeti, obchod, mama…
Božena si dokončila mejkap, chodila k oknu, vyzerala dievčinu.
Kde len môže byť? To je absurdné!
O chvíľu sa dieťa začalo prehadzovať. Božena sa ho hanbila vyzliecť či nakŕmiť nebolo jej! Má na to právo? Ale keď už, musela rozbehnúť staré zručnosti. Prezliekla ju, pod overalom mali polodupačky, košieľku.
Strach zodpovednosti na ňu dopadol až teraz. Dievčatko jej podhodili!
Patrik… Patrik…
Šimon, jej syn, bol ako mladý huncút, veľa dievčat striedal, mnoho ráz mu dohovárala. To však bolo dávno, pred sobášom. Teraz mal dobrú rodinu i prácu, deťom sa darilo. Teraz by na také niečo nesiahol…
Ty si môj drobček. Tak, pekne prezlečieme…
Čo s tou malou? Mama ju naozaj nechala napospas?
Božena stále nechápala, ale ruky nezabudli: plienku vymeniť zvládla, zobrala dieťa na ruky, šla do kuchyne, pripraviť mlieko.
Vtom zazvonil mobil.
Prečo si nedvihla hneď? volala mama.
Bola som zaneprázdnená…
Si už v obchode?
Ešte nie.
Vieš čo by som chcela? Tie hrušky z minulého razu, nie tie posledné. Tie predposledné, vieš?
Dobre, spomeniem si.
S tenkou špicou a tmavým bokom, také šťavnaté…
Dieťa na rukách Boženy plakalo.
Hej, mama, musím ísť…
Čo tak vrčíš? To televízor?
Áno, áno, vypínam. Musím už bežať, chlieb rozoberú!
Božena položila hovor, pohladkala dieťa, čítala návod na krabici mlieka.
Nie, toto takto nemôže zostať!
Šimon!
Koniec mája… To znamená Počítala mesiace.
Áno, v auguste bol na konferencii v Poprade. Mohol sa predstaviť ako Patrik? Jeho by však tak hlboko klamať… Ale čo keď len taký zálet? Navonok pôsobí ako poriadny chlap, ale kto vie, čo v skutočnosti…
Nakvapkala mlieko na ruku priveľmi horúce, pustila studenú vodu.
Ľavá ruka jej tŕpla. Odkedy nedržala bábätko, odvykla už… Zvláda to ešte? Má voľakde zavolať? Na 112? Ale čo ak je to naozaj Šimonovo dieťa?
Pozrela na dieťa, na jej tváričke bolo čosi povedome… Veď jej neter Svätozára má rovnaký nos!
Ale ak by to bola pravda… Bol by škandál, nevesta by mu to nikdy neodpustila… Deti… Ani predstaviť to nechcela.
Bábätko spokojným sachnutím vypilo pol fľaše a zadriemalo. Božena sa pristihla, že sa kochá také malebné dieťatko! Chýbalo jej to…
Keď dieťa zaspalo, opatrne ho položila, naťukala číslo syna vypnutý.
No jasné…
Rozhodla sa počkať. Nechcela syna podraziť. Možno sa dievčina spamätá a vráti sa. Vyzerala obyčajne, študentka, žiadna zúfalá matka.
Mame o tom radšej nepovedala. Nechcela počúvať dlhé reči, úvahy a strašenia.
Zavolala staršiemu vnukovi, Lukášovi ten prezradil, že otec odišiel robiť niečo s potrubím pri Komárne, kde ani signál nie je. Vraj sa vráti až pozajtra, mamke večer voláva.
Ach, Luky, mohli ste mi to dať vedieť… zafrflala Božena.
Chápala však, že syn jej už nemá dôvod všetko hlásiť. No teraz, v tejto situácii, jej tak chýbal…
Ešte zavolala neveste Daniele, poprosila, nech večer Šimon určite zavolá.
Stalo sa niečo? spýtala sa nevesta.
Nie, len veľmi ho potrebujem počuť! Prosím…
Vyhovela.
Mama, vyvrtla som si členok, dnes neprídem potom klamala Božena matke, ale boršč ti zostal, chlieb tiež máš…
Mama vzdychala, vypočúvala ju, hrozila sa, že príde ona, volala ešte päť ráz.
Po tom telefonáte sa Božena uvoľnila, vymenila nohavice za domáce šaty a sadla k dieťaťu, premýšľajúc už s rozvahou.
Prečo hneď nezavolá políciu, neodovzdá dieťa? V prvom rade zo strachu o syna čo ak je to aj naozaj jeho dieťa, oklamal dievča, dal si iné meno? Nechcelo sa jej tiež vysvetľovať polície, chodiť po úradoch. No a napokon… v pohľade tej dievčiny bolo niečo, čo jej nedalo pokoja: zúfalstvo, vzdor a odhodlanie naraz.
Ale s niekým sa veru poradiť treba. Ak nie s dávnou priateľkou, s kým potom?
Vierka, neveríš, čo sa mi stalo… Doniesli mi dieťa…
Vierka nezostala v šoku, začala analyzovať ako Poirot, sľúbila, že po práci príde.
Neboj, Božka, zvládneme! Hlavne pokoj.
Nemám hneď volať na políciu?
Počkaj chvíľu. Treba nám toho Patrika vypátrať.
Ježiši, Vierka, akého Patrika?
Otca. Máte v baráku nejakých Patrikov?
Viac ako päťdesiat bytov… Môže byť, možno dievčina pomýlila poschodie.
Aj to sa môže stať. Možno syn zašantročil. Zavolaj mu.
Zvyšok dňa prešiel v opatere o dievčatko. Božena vygooglila intervaly na kŕmenie, objavila tipy na masírovanie, kúpala ju, natierala krémikom, spievala uspávanky.
Ako členok? Zajtra neprídeš? volala mama.
Ale Božena bola presvedčená, že zajtra už bude po všetkom.
Vierka došla po práci, prezrela veci a šla k susedom, vypytovala sa na list pre Patrika a…
Mám! buchla dverami.
Ticho, práve zaspala…
Takéto idú spať aj cez dupot! Ale počúvaj: Patrik býva na šiestom, v práve tom vchode, presne typ!
Myslíš, že dievča zle trafilo byt?
Som si istá! Poďme!
A čo ak nás vysmeje?
Ale no! Pravdu chceš zistiť či nie?
Chcela.
Dieťa zobrali so sebou, výťahom nešli, potichu zaklopali.
Kto je tam? ozval sa starší hlas.
Patrika hľadáme odpovedala Vierka.
Otvorila im malá krivá babička, priveľmi zvedavo sa pozrela a zavolala do bytu:
Paťo! Zase niekto pre teba…
Vierka vošla smelo, Božena zostala na chodbe.
Z izby vyšiel mladý muž trocha spotený, krátky, bradatý.
Dobrý, vy ste kvôli notebooku?
Notebooku? Nie, my iné… Viete, Božene zostalo dnes dieťa, údajne vaše.
Nastalo trápne ticho.
Dieťa? prekvapene očibal oči To nie je moje.
V baráku iného Patrika nemáme, naliehala Vierka.
Nemám deti, stále nechápal.
To by ste museli dokázať. Možno vám doručila byt dieťa omylom…
Počkať, vysvetlím, zapojila sa Božena, ja som zo štvrtého, dnes mi neznáma dievčina nechala malú, tvrdila, že je to dieťa Patrika, a utiekla. Myslíme si, že omylom trafila poschodie.
A prečo ja? ukázal na seba.
Nechcete priznať dieťa, hej? hnevala sa Vierka.
Aké dieťa?! nechápal stále.
Poďte aspoň pozrieť, mávala Vierka.
Ste si istá, že ste v lete nechodili s nejakou dievčinou? spýtala sa ešte Božena.
Nikdy. Mne na internete stačí.
Asi sme si vás s niekým pomýlili, ospravedlnila sa Božena.
Odišli, hoci mladý muž ponúkol pomoc:
Som bloger a IT-čkár, môžem spraviť post, že hľadáme matku alebo otca, aj s fotkou…
Nie, ďakujeme, odmietla Božena, stále ochromená strachom, že možno syn…
Keď sa syn neozýval, volala neveste:
Prepáč, zabudla som, dnes toho bolo veľa… Stanka má plávanie, Luky zas potrebuje nové tričko na futbal… A ešte mi aj Šimon práve volal. Dnes som mala ozaj deň!
Keby len vedela, aký deň má ona!
Zajtra zavolám políciu!
Ale keď si ľahla, ten pohľad zúfalej dievčiny ju stále strašil. Čo s ňou a s dievčatkom urobia úradníci?
Noc bola ťažká, budila sa pri každom pohybe dieťaťa, chodila s malou po izbe, miešala mlieko. Až skoro ráno usnuli obe.
Zobudila ju mamin telefonát.
Prídeš? spýtala sa mama.
Pozerala z okna na dieťa.
Prídem…
Nezabudni na hrušky…
Deti potrebujú aj na vzduch. Zviazala si šatku, vzala dieťa, obliekla nové, pekné oblečenie a vyrazili do obchodu.
Cítila sa dobre už nie sama. Len ten piaty poschod…
Čo to je? vytreštila mama oči.
Nie čo, ale kto. Tu máš nákup, podala tašku a išla položiť dieťa, sama odpadnúc na gauč.
Odkiaľ…?
Nadina vnučka, poprosila ma postrážiť ju, kaderníčka mala dlhý rad, iba na hodinku.
A čo noha?
Už je to lepšie…
Obe sa dali pozerať na bábätko. Zabudla sa na mamine diagnózy, ostali len slová obdivu.
No pozri len, ako chytá prst! A ako vlastne sa volá?
Nepýtala som sa. Len na chvíľku ju mám.
No teda! Ako môžeš bez mena dieťa vziať?
Božena cestou rozmýšľala seriózne nad menom. Načo? Netuší. Ale túžila uhádnuť, ako dievčinu matka pomenovala?
A doma SMS: syn je dostupný! Sadla na gauč s dievčatkom a hneď volala.
Čože, mama? Veď ja som ženatý! šokovane vyhŕkol syn, keď mu všetko vyrozprávala.
Veď to dieťa doniesli ku mne… čo ak si vtedy povedal, že si Patrik?
Mama, ja som Šimon, sama si ma tak pomenovala. Zavolaj ihneď na políciu.
Nie, zvládnem to… Ešte sme sa prešli, kúpila som jej čerstvú zmes… ešte chvíľu…
Mama! Volaj! Už mám strach…
Ale no… len mi to napadlo, a ona je taká… no, úžasná. Teraz ešte sa hnevaj na mňa, že by som si zobrala Peťovho syna na byt…
To by bola už len paráda!
Nerob si starosti. Vyriešim to. Pomáha mi Vierka.
Ale Božena neurobila nič. Dievčinko plakalo, bolo ho treba nakŕmiť a prezliecť. Toľko práce! Keď všetko zvládne, zavolá Vierke a…
Och, aj tak bude musieť dieťa odovzdať. Ktovie kde skončí. Možno na infekčnom… Poznala nemocnice, že by nikde dievčaťu nebolo lepšie ako u nej. Ale… Zajtra má službu. A je to vlastne už trestné, neohlásiť nič…
Vzdychla si a pustila sa do starostlivosti o bábätko.
Obe zaspali po poslednom kŕmení dievčatko na jej ruke, ona spokojná.
Vyškriabala ruku spod dieťaťa, keď v tom… zazvonili.
Otvorila dvere, spočiatku nechápala.
Kde je? Kam ste ju dali? Prečo ste mi nič nepovedali?
Na prahu stála tá zúfalá matka, rozcuchané vlasy, v tielku a šortkách, bosá, očividne vyplašená.
Prečo ste mi nepovedali hneď? vyhŕkla.
Neviem… Možno preto, že ste tak rýchlo utiekli.
Ale vy viete, kde je, však? Viete? pohľad jej kričal prosbu.
Božena zatiahla dnu.
Poďte…
Dievčina vošla, očakávala adresu, kde dcéru hľadať, dívala sa Božene do očí.
Je tu napäto povedala Božena.
Kde? Potrebujem to presne vedieť!
Presne na posteli, spí.
Božena mávla rukou, zaviedla ju do izby. Keď dievča dcéru uvidelo, spadla pri posteli na kolená a rozplakala sa. Potom ju Božena pozviechala, dala vodu a čaj, nasilu ponúkla čokoládu.
Najedzte sa, musíte byť silná.
Až postupne, medzi vzlykmi, vyšlo najavo. Dievča sa volá Zuzana, bábätko Lucka.
Príbeh bežný láska na internáte, sľuby od bratislavského Patrika, študenta farmácie, s ktorým bola raz v byte číslo dvadsaťjeden. Prv bola láskavý, dokonca plánoval so Zuzanou dieťa, sľuboval, že jeho mama pomôže.
Po novom roku zmizol, bloknutý telefón.
Vedela jeho údaje, no dozvedela sa len, že Patrik prešiel na školu do Košíc, kontakty neboli.
Doma v malej dedine to bola katastrofa, macocha ešte pochopila, ale otec vyhnal: viac peniaze nedá.
Zostala sama na vysokoškolskom internáte. Pomohla jej teta, ale nie naveky.
Narodila sa jej Lucka v Bratislave. Už nemohla späť na internát, prenocovala dva týždne u kamarátky. Túžila dokončiť semester, prejsť na posledný ročník. Išla ako vodiaca hviezda.
Osud ale zasiahol priateľka požiadala o odchod, peniaze došli, dieťa pribudlo a ešte sa na sociálnych sieťach objavila fotka Patrika s inou.
Spomenula si len, ako Patrikova mama mala pomôcť. V tranze zobrala dcéru, utekala do bytu dvadsaťjeden.
Vložila dieťa do rúk pani v paneláku, utekala do autobusu, domov na internát, zabudla dýchať.
Celú noc plakala a ešte ráno Patrikovi napísala komentár, že si dcéru zoberie naspäť po skúškach. A tam zistila, že o dieťati nikto nevedel.
Vyľakaná sa rozbehla späť v čom bola, hľadala Lucku na nesprávnej adrese: Patrik totiž býval v rovnakom paneláku, len susedný vchod, dvadsiatka jednotka.
Ja som ale jeho mamu na fotkách videla. Úplne ako vy, rovnaký účes… Preboha, čo som to urobila! zalamovala rukami.
Vieš, ako sa hovorí: Najväčšia hlúposť je vzdať sa svojho majstrovstva. Kukla som na Lucku a nechápala, ako sa jej môže niekto vzdať. Je dobre, že si sa vrátila. Teraz čo? Pôjdeš s Luckou ku Patrikovej mame?
Nie… mykala hlavou Zuzana Nezvládla by som ďalšiu noc bez nej… pôjdem na internát. A snáď pôjdem za tetou. Otravovala som aj vás…
Ak mám byť úprimná, áno, poriadne som sa bála o Šimona. Má rodinu, hrozila som sa toho… A ešte sa ospravedlniť susedovi Patrikovi… Naberali sme!
Porozprávala, ako boli u suseda a vtipné zámeny.
Aj ja sa hanbím, osobne mu pôjdem povedať, že všetko je v poriadku!
Kdeže teraz! Si ešte ubolená, Zuzka. Zostaň aspoň deň u mňa. Som sama, syn ma furt nahovára, nech vezmem podnájomníčku. Aspoň mesiac, kým spravíš skúšky.
Nemám na nájom, nebojte… vydržím na internáte aj s Luckou, pôjdem, ak bude treba, do chodby. Exameny zvládnem, potom… k tete. Veď ma nevyhodí…
Ostaň, Zuzka. Aspoň na tento mesiac. Kedy máš skúšku?
Pozajtra, ale…
Zuzana oddychovala v kresle, zatiaľ čo Božena chystala posteľ, prikrývky, jedlo.
Zajtra pracujem. Lucku nakŕmiš, zatiaľ sa uč. Máš v chladničke zásoby, zmes čerstvú. Aj kojenie zvládneš, nie?
Zuzana už zaspala. Vedľa nej, na posteli, drobné dievčatko.
Vierka, čau… nie, nie je to Šimonovo. Volal mi. Ani Patrik… Počúvaj! Je tu. Spí. Všetko dobre dopadlo… Teba volám, že som neurobila chybu! Aké šťastie, že som nezavolala políciu!
Mlieko sa nestratilo. Skúšky Zuzana zvládla výborne. K Boženej mame teraz chodila častejšie práve Zuzana. Piata bez výťahu…
A svete div sa: mamka počúvala jej rady a bez výhovoriek ich plnila.
Ona má najnovšie poznatky! Šikovné dievča!
Po skúškach už Zuzana mohla na prax, Božena jej vybavila služby v záchranke. Zuzana často žiadala rady, medicínu mala ozaj rada.
A sused Patrik? Zrazu pochopil, že babka potrebuje ozajstnú liečbu: injekcie už pichala Zuzana.
Na jeseň sa napokon Zuzana aj s Luckou presťahovala o dve poschodia vyššie, aby starala o babku Patrika, trochu o svoje zlomené srdce, a pomaly, svojím rukopisom, si do čistého prepisovala nový životný príbeh…
