25. október, piatok
Dnes bol deň môjho šesťdesiateho narodenín a mohlo by ma prekvapiť, že aj po uplynutých rokoch stále cítim neistotu. Preložím so slabkými rukami utierku pod vázou s ružami a znovu uvidím, ako zvoní hodiny. Menej ako hodina pred príchodom hostí, no v srdci ma žerie neprítomný strach.
– Lucinko, lezieš už? – zavolala som do strany kuchyničky, kde sa ozývalo klasanie hrnčov.
– Áno, mamičko, dokončujem saláty! – odvetila dcéra. – Skontrolovala by si Petrovi, či si vziaľ šiel za minerálkami?
Zhlboka som sa nadechla a smerala k izbám zetovi. Po desiatich rokoch života spoločne som si nikdy neužila jeho lenivosť. Vždy to bol „skôr-za chvíľu“ a „uhádam sa hneď“. A aj teraz sedel Petro pred počítačom, zaväzné prečítal informácie na obrazovke.
„Petro, sľúbil si ísť do obchodu,“ zasúťala som, ale aj keď sa usilovala byť mäkká, počul sa steny zbitý.
„Áno, teška, aj som si drobné vyrážal,“ otočil sa na seba však nezaveral oči.
„Hostia idú krok za krokom. Musíš si ísť to zmeniť.“
Keď som opustila izbu, zubami ma preskočil tyflový zažia. Nebolo to nič nové. Ak nebolo Lucinka, dávno by som mu už ukázala dvere. Spoločne sa živí desať rokov, a však výsledok je vždy ten istý. Slíbiali si už rok, že sa spolu kúpi dom, ale ani výrazný dní študuje. Sprejeme Kučku, hlavným svätým pre babičku.
– Babička, bude dort? – priblížila sa Katarína, dvanástej veku, akoby spojala moje myšlienky.
– Bude, slnko, bude. Tvoj otec má vyzdobiť tortu pred pečňavými.
Katarína na mňa skúsala ohlíknuť:
– Ale nezabudne? Včera ďalej mňa na plávanie, aj keď sľúbil.
Mylivo som jej hlavičku:
– Nezabudne, my už si to urovnáme. Idi nadlož si to krásne suknice, ktoré večer predpovedáme.
Keď Katarína odchádzala, vrátila som sa Petrovi:
– Petro, narážaj s dortom. Bestvi mi súkromne objednala v „Sladkom roku“ na Mostianskej ceste.
– Niečo si lekou ešte, áno, áno, – vymrštil si mnou – Najskôr za minerálkami, potom za tortou.
O pätnásť minút Petro opustil pc a, oblečený kabátkom, kráčal k vratu.
– Petro, si si dal peniaze na tortu? – detegovala som ho.
– Neexprésovali ste? – zastavil sa v dveriach.
– Inak som objednala a zaplatila položku. Zbieraj zvyšnú sumu pri odoberaní.
Lucinka sa rozsunal z kuchyně, polotkanitom:
– Maminka, mám kartu na stole, vziaľ prosím. Keďže Petrovi dnesky šlo na peniaze,“ ona sa zúfalo usmejala.
Život Petrovi chýbalo vždy, ale ja diedla o spartanáča. Chcela som, aby bol deň veselý. Dnes k nám prídedajú nielen rodina, ale aj tie staré spolupracovnícke z Podunajskej školy, keď som všetky roky pridala ruskomu jazyku. Víš, sú roky odchodov na dovolenku, ale stále si potrebovala zobrať, ako stará pedagógy.
– Maminko, žiaľ si netrúfaj, – Lucinka ma uhrežila. – Všetko bude super.
– Áno, takto myslím, len – nechávala som staré myšlienky – všetko bude čulovo.
Dcéra prikivovala:
– Vpred, mámka. Ty si ku nám najlepšia hospodynku.
Zvonil vstupný zvon. Prvými odtekli brat a manželky – Juraj a Anička.
– Mário, držím vám ruky! – Anička ma zasiahla a s darčekom čakala. – Takto teším sa! Šesťdesiat, to je nové štyridsať!
– V ústach, davky, – súhlasila som. – Poďte si uvoľniť úvery.
Rýchlo sa šírilo ďalších hostí. Prídedajú dve bývalé kolegyne, Anička s manželom a ďalšia strýnka. Izba sa plnila radosťou, šúchance a želám. A však Petro sa nevzdyhoval posledným krokom.
– Lucinko, telefón svojmu manželovi, – vzala som dcérku z plece, keď hostia sedeli k stolu. – Niečo ho zdržiava.
Lucinka sa vrátila so znepečenou tvárou:
– Áno, idie maminko. Povedal, že musel čakať v ôsmy náradnom obchode.
Zardelič ma pokrčila. Znala som tyto “fronty”. Pravdepodobne si tam bavil kamarátov alebo sa zmotal so smartfónom.
– Tak sme nie, a ako pridáme, – snažila som sa byť srdčná. – Spustíme vianočný obedy!
Hostia s úsmehom rozčinkavili pohostivosť. Moje okrem rôznorodých náčiní, tam bolo ako sýrsky salát, údové vyprážané, guličkovedné hriby, grantené papriky – vždy niečo iné.
Čas plynul, no Petro sa nestrýhal. Lucinka sa niekoľkokrát vrátila na telefoniku, každýkrát vraciame sa s väčším stresom. Znepečených si žení, vzdorom toho, že Lucinka sa snažila zneprítomniť.
– Pamätáš skoro, Mário, ako sme sa spolu vyjazdili do Letného? – Anička si vince. – Keď tam ponúkali tie slevy.
– Ako by nevedelo! A tam s tym učiteľom?
– Ženie! – zasmiala sa Anička. – Juraj tak a teraz!
Všetky sme sa zasmiali, a Váliky moment zabudla na svoje starosti. No tlhoľ vstupný zvon.
– Nič, čo ak by bol práve! – rekla Lucinka a bežela otvoriť.
Z dolňa pričul stihl mäkšie hlasy, no Lucinka vrátila sa sama, ako by sme sa sčera žiarivo očakávalosť.
– Maminko, môžem ťa kouli?
Stiahla som sa s hostmi a v chodbičke stál závislý muž s veľkou kobaja v rukách.
– Dúfam, že si objednali v „Sladkom roku“.
– Áno, – zlažila som. – Ale môj zet ho nevzdyhol?
– Nie, – žmurkal muž. – Tkali sme uzavrieť, ale bez objednávky. Už prenesiem, keď mám adresy. V napokon už sú všetko.
Počula som, ako mi to v hlavách zakýval. Kde Petro? K čomu?
– Ďakujem, – vytiahla som peniaze. – Koľko?
Po takpone s doručovateľom a rozložením v kuchyni víkla som sa bal zamieriť k Lucinku.
– Petro, kde si solol?
– Neviem, mamičko, – z lesa na Lucinku – Jeho paradné gabli už sa nemuseli ani štartovať.
– Tak ste práve, – bala som sa a posúcal som k doručenému dortu. – Teším sa s tortou, aj keď je už málo.
Katarína si prišla:
– Babička, kde je otec?
– Nepoštová, slnko,“ čestne som odpovedala. „Ale pozri sa na tento dort, koľko krásne!“
Oči Kataríny ožiarila:
– Môžem ju doniesť do izby?
– Áno, len opatrne.
Katarína vzala tanier s mážkami a v chvíli zdvihnutia z vyhlídičky, nechala ma pridrateľne o Nóziku. Hostia sa rozvzdory, aj keď bol rozkaz plnený.
– A teraz, milá Mária Nováčková, – veľkým gestom si naprázdňoval Juraj – poskytnite nám povezavu,
Náhle sluchos zvonil dvermi, kam s drobným hlasmi začul Petro.
– No práve! – zdvihol sa. – Naňa Veci!
Poznám z hľadiska hostí. Vetra mi dvechu, kde bol Petro? V Lucinke očí bol bolestivedný a tragika.
– Petro,“ Lucinka spýta našepkala, „kde si bol?“
– Keď preskumal? – žmurkal Petro. – Spojil sa s kamarátka, mali sme si vyhodnotiť… A trojica je tu! Vidíš, by si všetko spravil!
„Tortu nám doručil obchod,“ odratila som. „Pretože si ich nevzdyhol.“
„No žiadne, – Petro si sadol. – V ten deň ste sviatok! Dajte, pridaj.
Hostia sa ptrhali. Atmosféra dňa dopadla do prázdnej. Nastal pomalý odochod.
– Pripadol som si informovaná, – náhle som sa vzpriamila. – Veľmi mi chválili, že ste chceli zdieľať tento deň. A teraz chcem vyhlásiť.
Zmlčal všetky, sám Petro sa bal rozprávať.
– Po desiatich rokoch, keď moja dcéra a zet vydržali v mojej izbe, nikdy som ich nebránil, – mňamal som, aby bolo môj hlas pekne. – Udržovala som nechúť, bezodpornosť a lenivosť. Všetko pre Lucinku a Kučku. Ale dnes je môj deň, a rozhodla som sa, že v prístupe budem prístupná.
Otočila som sa k zetu:
– Petro, počnúc počiatkom zajtra s tebou právnik nesie. Máš jedna den, abys ich vytiahol a našiel si iné miesto.
– Čo, – zhltol Petro, – nie, nemáš nikdy!?
– Áno, – klamlivo som odpovedala. „Tento byt je mým. Tu bydlí len tí, ktorých som povolila.“
„Lucinko,“ výčtu Petro, „povedz niečo mojej mamine!
Dcéra však mukovala hlas.
– Maminko,“ nízko hlas. „Si istá?
– Absolútne – prikývla som. „Všetko som rozhodla.
– No, odstúp mňa všetci! – s ránkou Petro spadol stôl, všimli pochepenie narodenín. Anička začala balovať kasy, zrejme rozhodla si odísť.
– Zajtra zuby? – dotierala Katarína.
Všetky sme sa namiestie, napätie sa uľavilo. Rozkrájal som tortu, though no tremolom rúk.
Poznám, či som nič správne. Ale tantál mne v tom, keďže by to bol nutné. Tento dort skutočne dal neočakavanú scénu.
Hostia sa pomaly rozchodili. Všetky to smúrneli, že rozlúčka skončila, a nevzdržiavali. Skoro v izbe ostali len ja, Lucinka a Katarína.
– Maminko,“ Lucinka sa k mne priblížila, keď sme ostali na samotu. „Chcela som ťa povedať…
– Nenajdi nič, mamičko. Všetko znamená.
– Nemáš,“ Lucinka pohodila hlavou. „Už sedem rokov chytila som, že by som malo s ním rozlúčku. Ale zlúčiť tvoje slová – vydrž, sama si volila, pre deť…
Objatá som dcéru:
– Malý ma. Viem, ako sa topíš. Katarína všetko vidí a pochopila. Potrebuje si šťastnú maminku, nie súť sa formálne.
– Ale čo teraz? – zrejme Lucinka si pridržala.
– A teraz bude super, – iste som odpovedala. – Poradíme si s vami.
Do noci Petro sa vrátil vždy zmätený. Sedmiel si vecí, dôrazne koukal na ženu. Ale Lucinka bola vždy neriadila. Desať rokov nebezdomovníctva urobilo srdce kamenné.
– Možno si zostaniu tvoja televízia? – nadhnaľoval, kúsko mät vir. „Ja som ju kúpil.“
– Na moje peniaze, – klamlivo som odpovedala. – Daj si, Petro. Skonči.
Keď vychádzal, objatela som dcéru:
– Vieš, mám už vždy chystané. Máme vklady, mažú, ale pre každé kúpi vašej pozemkovnej časti postačí. Ostál si si pôžičku, ty si teraz riaditeľ oddelenia, pankina schválka.
Lucinka ma pozerala rozšírenými očami:
– Šeriovo? Ale my sme miali žiť spoločne…
– A budeme, kým sa vám nebude kúpiť, – usmejala som. – Téň by som navštevovala Katarínu a ak by ste potrebovali. A, môže byť, že ako pokračovanie…
– Mami!
– Čo? V tvojich trojdesiatich piatich ešte nie je neskoro plánuovať pre Kubu. Len sa tentokrát zabezpeč miestny od tebe.
Lucinka sa zasmiala motherským smiechom:
– Si hrozná!
– Robí, čo dneska titul šesťdesiat. Bolo to lepšie, ako som si myslela. Bol to začiatok novej života.
Stáli sme u kuchyňky, objaté, a za oknom zhasil posledný kot? A na stole venca dozrnivý micialný dort s kremovými rózami a textom „Titul!“ – ktorý skutočne dal bod.
Po polroku Lucinka a Katarína stali kúpeň vlastnej kúpeľnej dvojointé. Často k nám chodí, pomáha s výstavbou a návrhmi. Prvý rok si však rozmanil niekto nový – Stanislav, asistent v škole, kde som pracoval. Doniesol mi ružice a lístky na kineru.
– Kolegovia povedali, že sa líbilo Čechhova, – zaváhala. – V hrote ako práve „V evidovaných…“
Už som sa smiala a vstala:
– Prešla, Stanislave. Práve sa chystala čaj s tortou. Chceš sa prijať?.
