Vala Horvátová si opatrným, trochu roztresklým pohybom polozila servietku pod vázu s kvetmi a znovu pohladela na hodinky. Menej ako hodinka do príchodu hostí, a dôchodkyňa sa ešte stále nemohla urobiť na posledný šok. Šesťdesiatka je významný vek pre každého, a Vala si priala, aby všetko prebehol ako slávnosť z veľkej škatule.
– Lívičko, ty si už skončíš? – kričala smerom k kuchyne, kde sa dolá balenie pokrív znievalo.
– Ano maminko, ešte chvíľu! – ozvala sa dcéra. – Skús radšej Jura prekonať, on sa má ísť pre nápoje.
Vala si vzdialene pripomenula, že Juraj a ona spoločne na jednej streši žijú už desať rokov, ale návyk Jurajovho zvyku označovať každú ‘teraz-teraz’ ešte nezažre. Teraz sedel pred počítačom a hltal niečo v očiach, kým jeho ‘teraz’ sa nezjavilo nič.
– Jurko, kúpil si už nápoje, no? – Vala sa snažila, aby hlas nezdával počuť netrpelivosť, ale síce.
– Áno, dojdem, on je on, – Juraj sa ani neozrel od korne.
– Hostia prídu z minúty na minútu.
– Už bude, maminko.
Keď Vala vyšla z miestnosti, zorvala zuby. Skor tzvi ako stále. Ak by nie Lívička, deti by jej Juraja vkročil do bezvýchodku. Spoločne žijú už desať rokov, a nič sa nezjaví. Obieca miestiť byto, ale odvtedy neukázali vraždav. Stretli aspoň Juraja a Máriku – dcéra Vala sa vždy kreslila s Maričkou, ktorá bola batohová radost.
– Babo, máme tortu? – ako by刹ni s ňou myšlienky, dvenástroletá Marina zjavila v chodbe.
– Máme, slnko, máme. Juro kúpi nápoje a tortu.
Marina sa zrazu zamračila:
– A ty si si spomenie? Včera mi aj plávanie skúmal, keď som sa malas kúpať. No on to príde.
Vala si ňu doušala:
– Nežmurkaním si, poviem mu. Teraz si oblieč to, čo sme ti kúpili včera.
Keď Marina odišla, Vala sa vrátila k Jurajovi:
– Jurko, netreba zabudnúť na tortu. Hoď si to od Útulného roha v Slivkoch.
– Uhno, pamätá, pamätá, – Juraj len zatrahotal. – Najskôr nápoje, potom torta. Všetko bude ako v kultúrnom kongrese!
Desať minút po Jurajovom odchode sa Vala vrátila na obývačku. Všetko má byť ideálne. Dnes bude nie len rodina, ale aj bývali pedagógi. Tri roky odpracovala vo škole, výučba jazyka a kultúry. Jej štúdium mali v rešpektu, hoci už päť rokov prišla na dôchodok.
– Maminko, neplač vie, – Lívička ju prebrala za plece. – Všetko bude dobre.
– A nič nie je, – Vala zavrhla paniku. – Ale chceme som, aby všetko mal ich pravidlá.
Dcéra smutne orezentá frazu:
– Bude, mam, si ty najlepšia žena.
Zvonček na dvere zazrel. Prvý dorazbol bila smanželom – Karol a Dana.
– Válo, želáme ti všetci! – Dana ju obezrela a keksa z veľkého prístroja. – Teraz si premeni všetku šesťdesiatku!
Za Karol a Danu dorazovali aj iní hostia. Prišli dve exučiteľky, ich susedovici Anna Vargová s manžom, strýko z dediny. Všetko sa vyplnilo radosťou a výkriku. A Juraj sa predozišiel.
– Lívička, zavolaj Jurajovi, – Vala si šepkala od dcéry, keď už hostia začali sedať. – Niečo sa teraz zdržiav.
Lívička vytiahla mobil, ale vrátila sa so smolivým úsmevom:
– Ešte ide, mama. Povedal, že v obchode dlhá fronta.
Vala len zas zasemkla. Tyto ‘fronty’ Juraj vždy využil na sprievod so kamarátom alebo len na stríhatie si Bradavku.
– Nu, nebudeme dumať, – Vala sa snažila byť veselá. – Pôjde na slávnostné občerstvenie!
Hostia som sa nafukovali na Valin svojho úrad. Kuchyňa bola pripravená na každého. Tu bolo Olivje, získaná ryba, šľuchy ako v horách a čo cez vecina.
Klikni, klikni. Juraj sa ešte nevrátil. Lívička opakovala telefóny, každykráv z toho viac a viac zchlstená. Vala videla svoju dcéru a usilovne sa snažila upokojiť hostí s príbuznými.
– Pamätáte, každý, ako sme v Bratislave ideali? – Tón Kušnierskú vysmolila. – Ešte v tých rokoch, keď ich více dali vôľne.
– Kedy to bolo, keď si s tou učiteľkou niečo rozohrala?
– Met, – Dana sa zasmiala. – Karol ešte na to vyhrazuje!
Všetky sa smiali, ale Vala si zase nevedela vymyslieť svoju starostlivú. Osobne na dvere zazrel zvonec:
– Napokon! – sviatostná Lívička strojila otvoriť.
Z koridora sa ozvalo tišké mužské hovor, a potom Lívička vrátila, s pohľadom, ktorý dala počuť, že niečo teraz zle.
Vala sa poďakovala, prechovala sa do chodby a na Vala stál muž s tortou:
– Dobrý deň, bude z útulného roha.
Vala ochrnula. Čo sa s Jurajom stalo?
– Veľký dôležitý deň, – Vala uznala. – Koľko musím vyplatiť?
Keď Vala pridala tortu na stol, ospravedlnila sa pred oakami a vrátila na kuchyňa:
– Lívička, kam sa Juraj posunul?
– Neviem, mede. Telefón sa neregistruje už polovice.
Vala si sadla a snažila sa zosúsiť. Desať rokov Juraj ho odvtedy strávila nepredstaviteľnosťmi, ale ona strávila desať rokov tichým strpením pre Lívičku a Maričku. Ale dnes Juraj upietal svoj cieľ na nuly.
Vala si pozrela tortu – úžasný drobok s krémovým cibuľami a textom: „Želáme ti šesťdesiatky!“ – a snažila sa byť hneď tehotenská. Tu sa vrátila Marina:
– Babo, kam otec?
– Na neviem, slnko, ale máme tortu.
Marinčina tvár sa rozkvetla, ale kedy si vezme plát na tortu, Vala si počula z chodbe.
– Nu, zatiaľ, Vala, – séja on je, – prehovoril Juraj.
Nastal nepríjemný ticho. Vala zmrazi za výraz Lívičkinej tváre – pohľad bol plný bolesti a zraditeľnosti.
– Jurko, kam si šiel? – spýtal sa Lívička.
– Čo je problém, – minulo Juraj zatláčal sa na stole. – A tu je torta!
– Tortu privedúci na rohovej, – Vala hovorila chladnom zvyku. – Nezhral si to.
– Fakt, – Juraj si sadol k stolu. – Fakt, nič iné. Napni, maminko!
Hostia si všimli, že sa predstavenie už nejasne. Niektorí si už začali prishať. Tón Kušnierská si prebrala工作总结.
– Skúste ňich dárami, – Vala sa zrazu prihovorila, ale mala v očiach najskôr bolesť, potom rozhodnosť. – V desať rokov, čo mám Juraj so mňou, žiadna nezačali. Strpenie, lené pranie a len alors. Všetko pre Lívičku a Maričku. Ale dnes je môj deň, a pôjdem si dať si sám.
Vala sa vzhiala k Jurajovi:
– Jurko, s odozvou odštartujete. Máš rovnú 48 hodín, aby si si vziať kabel a hľadaj si iné domáce výhliadky.
– Čo? – Juraj vystrel. – Ty máš právo?
– Mám, – Vala remeš. – Táto nedemotivácia je moja, a tu žije iba tým, čo jej ona dovolí.
– Lívičko! – Juraj sa obrátil na manželku. – Poviem niečo svoj matke?
Lívička mlačila, bez slova.
– Maminko, – zchvilená Lívička povytiahla, – si si istá?
– Už, – Vala kivla. – Už to prechádzala som.
– Nor havľa, – Juraj cisárskym kútkom zasmetenú stolu. – To je len problém! Ja teraz odide, a ruka mi tu nič.
On si vstal, a ako by córne bitcoin, pošiel sa k dverám. V koridore zachytila vandalie a dvere zavrel.
Znova ticho, ktoré narušila Marina:
– A možno by som mal ich pridať?
Všetky sa smiąli, ale Vala si už snažila snažilo tortu. Nevedela presne, či je to správne, ale cítila, že s Jurajom sa musí ukončiť.
Hostia každým štafonom s poznámkou už dávajú doma. Akurát zostali s Vala, Lívička a Marina.
– Maminko, – Lívička prišla na kuchyňu. – Chcela som ti niečo povedať…
– Viem, – Vala ju políbila. – Všetko poznám.
– Nie, my nevieme, – Lívička ochrnula. – Už sme sa chteli rozvdať. Bolel som sa, že si budú proti. Že kážem – vydrž, vybrať.
Vala ju objala:
– Skraty, vždy vidím, ako sa máš. Marina aj všetko chápe. Potrebuješ šťastnú maminku, nie formalistickú večnú.
– Ale čo bude teraz? – Lívička utýchla.
– A teraz bude všetko dobre, – Vala ju políbila. – Sme s Maričkou.
V noci sa Juraj vrátil trochu čistejší a pomaly. Zamíňal si veci, každýkráv k rúce Lívička. Ale dcéra bola pevné. Desať rokov prázdnych neverností a vyhrazovania si robilo svoje – jej srdce už vôľu neostáva.
– Možno si môžem tvoj televízor, – zaburkala Juraj. – Ja si ho kúpil.
– Moje peniaze, – Lívička skladávala. – Odíď, Jurko. Tretiny keď.
Keď sa dvere za ním začali, Vala objala Lívičku:
– Znal, som mala ešte niečo povedať. Už mám ušetrila, viem, čo je dobre pre vás. A to, že bude najlepšia výhoda.
Lívička sa preháňala zo slzami:
– Som nezač.
– Som si, – Vala sa usmiala. – A niečo iné… teraz už budeme mať na vás s Maričkou miestnost. A pôjdeš si k nemu, keď si teraz už oakami. A čo, keby ste rád mali chlapca alebo dievča?
– Mam!
– Kých novozadie? V tvoje 35 už nie je neskoro. Ale vyberte si chlapca mŕtve z rovnomyslenie.
Lívička sa smiala:
– Ješte nepredstavíš!
– Raz budeš, – Vala pridala, – ale husta, aby dala šťastnú ženu.
Ostatné počty rokov si Lívička s Maričkou presťahovala do miniatúrneho bytu. Vala často prichádzala, pomáhala s kolateralou a radila, ako si spraviť priestor. A celý rok mal Kopanec – nový fyzikálny učiteľ, ktorý Vala občas videla. Prinesievl jeho romány a lístky do divadla.
„Sluchajú, ty si želal Čehov?“ smutne sa spýtal. „V Dramatiku práve je Červený sál…“
Vala sa usmiala a otvorila mu dvere:
„Vstup. Práve si robim čaj s tortou. Prídueš?“
