To čo mi ešte chýbalo…
Zuzana žila sama. Deti s manželom nemali. Najprv dúfali, snažili sa, potom sa rozhodli adoptovať dieťa z detského domova. Rozhodla sa ona, manžela to až tak netrápilo. On bol spokojný so všetkým. Asi Zuzana príliš dlho váhala, premýšľala, ale čas neúprosne plynul, a po štyridsiatke sa tejto myšlienky vzdala. Priznala si, že sa proste bála.
Manžel miloval turistiku, výlety s batohom a stanom, pesničky pri ohni. Treba uznať, že dobre hral na gitare. Bol spoločenský, rád chodil medzi ľudí.
V mladosti sa Zuzanej taký život páčil. S vekom však začala byť unavená. Unavovalo ju tráviť každý víkend chôdzou s ťažkým batohom, vracať sa v nedeľu večer domov, umyť sa a v pondelok ísť do práce so štípancom od komárov, ošahanou pokožkou a neupravenými nechtami. Chcela si voľné dni užívať, vyspať sa, dať si teplú sprchu namiesto umývania v studenej rieke alebo špinavom jazierku. Použiť normálnu toaletu, nie ponúkať svoje pozadí komárom.
Aj zážitky môžu unaviť, keď je ich priveľa. Čoraz častejšie ju boleli chrbát a kĺby od námahy. A tak prestala chodiť s manželom na výlety.
Najprv vyjadril solidaritu, aj on zotrval doma. Ale videla, ako smúti, ako sa nevie udržať na mieste. Presvedčila ho, nech ide bez nej. Radoval sa.
„Prečo si pustila chlapa samého? Spomenieš si na moje slová, nejaká mu podvedie. Mohol by si zvyknúť,” pokarhala ju kamarátka.
„V mladosti sa mu nepodviedla, teraz to už asi nestihne.”
„Mýliš sa. Muž nie je žena, cení sa v každom veku,” zavrtela hlavou kamarátka.
„A čo? Mám ísť s ním, aby ma nepodviedol? Napriek bolesti? To ani náhodou. Ak bude chcieť, podvedie aj doma. Na to nemusí ísť na turistiku. Okrem toho, máme svoju partiu.”
„No, no,” povedala kamarátka.
Manžel Zuzanu už nikdy nepozval. Chodil sám. Postupne sa od seba vzdialili. Nemali o čom rozprávať, žiadne spoločné zážitky. Ale nič zvláštne si na ňom nevšimla.
Až raz prišiel domov zamlklý, neprítomný.
„Kam ste teraz chodili?” opýtala sa, keď ohrievala polievku.
„Po starom trase, kde si už bola. Pridali sa noví ľudia.”
„A fotky? Ukážeš, čo si nafotil?” Skúšala ho rozhýbať, rozprávať.
„Povedal som, išli sme známou cestou,” zahľadel sa do taniera.
Zuzana tvárou, že uverila. Cítila, že sa stalo to, čo predpokladala kamarátka.
Manžel mlčal tri dni, potom sa rozhovoril.
„Prepáč. Zamiloval som sa. Silno. Nikdy by som neveril, že sa mi to stane,” nepozeral sa na ňu.
„Tak zrazu?” podivila sa.
„V niekoľkých výletoch s nami chodila. Bez nej si život neviem predstaviť.”
„Je mladá?”
Manžel mlčal.
„Chápem. Čo teraz? Odídeš za ňou?” Snažila sa udržať rozum, neprepuknúť v hysteriu, nezačať kričať a vyčítať.
„Ona sa tiež rozvádza. Má syna. Nemá kde bývať, sem ju neprivediem. Vymeníme byt.” Pozrel na ňu prvýkrát od začiatku rozhovoru.
„Prečo si nevy”To čo mi ešte chýbalo,” povedala Zuzana a zavesila, keď si uvedomila, že po toľkých rokoch osamelosti sa jej manžel náhle ozval práve vtedy, keď sa konečne naučila byť šťastná sama.
