Toto mi už len chýbalo…
Zuzana žila sama. S manželom nemali deti. Najprv dúfali, snažili sa, potom sa rozhodli adoptovať dieťa z detského domova. Rozhodla sa ona, manžela to až tak netrápilo. On bol spokojný. Asi príliš dlho sa pripravovala na tento vážny krok, váhala, premýšľala, ale čas neúprosne plynul a po štyridsiatke sa tejto myšlienky vzdala. Pravdupovediac, bála sa.
Manžel bol nadšený turista, chodieval na výlety s batohom a stanom, pri ohni spieval. Treba uznať, že dobre hral na gitaru. Spoločenský, rád mal okolo seba ľudí.
V mladosti sa Zuzane takýto život páčil. Ale s vekom začala byť unavená. Unavovalo ju tráviť každý víkend chodením po horách, vracať sa v nedeľu večer domov umytá a v pondelok ísť do práce so štípancom od komárov, opálenou tvárňou a neupravenými nechtami. Chcela si voľno vychutnať – poležať si, dať si teplú sprchu, namiesto umývania v studenej rieke alebo špinavom jazierku. Použiť normálnu toaletu, nie vystavovať zadok komárom.
Aj z dojmov sa človek unaví, keď ich je priveľa. Často ju začala bolieť chrbát, kĺby od námahy. A tak prestala chodiť s manželom na výlety.
On ukázal solidaritu, párkrát tiež nešiel. Ale videla, že je smutný, nevydrží v kľude. Presvedčila ho teda, aby išiel bez nej. Zaradoval sa.
„Prečo si ho pustila samého? Pamätaj si moje slová, nejaká ho určite uloví. Nič, časom by sa upokojil,“ okričela na ňu kamarátka.
„Keby ho chcela uloviť, urobila by to už dávno.“
„Mýliš sa. Muž nie je žena, v každom veku má cenu,“ pokyvovala hlavou kamarátka.
„A čo? Navrhuješ, aby som išla s ním, aby mi nezvádzal? Napriek bolesti? To teda nie. Ak by chcel, zradí ma aj doma. Na to nemusí ísť na turistiku. Okrem toho, máme už ustálenú partiu.“
„No, no,“ povedala kamarátka.
Manžel ju už viac nevolal. Chodil sám. Postupne sa od seba vzdialili. Nemali spoločné témy, ani spomienky. Ale nič zvláštne si u neho nevšimla.
Až raz sa vrátil domov zasnený, roztržitý.
„Kam ste tentoraz išli?“ opýtala sa ho, zatiaľ čo zohrievala polievku.
„Po starom trase, tam, kde si už bola. Prišli noví ľudia.“
„A fotky? Čo si nafotil, ukážeš?“ Skúsila ho rozhýriť, rozprávať.
„Povedal som, išli sme po starom trase.“ Manžel sklopil oči, zrel do taniera.
Zuzana tvarila, že mu verí. Cítila, že sa stalo to, čo predpovedala kamarátka.
Manžel mlčal tri dni, potom povedal:
„Prepáč. Zamiloval som sa. Silno. Myslel som, že sa mi to nemôže stať,“ vyznal sa so sklopeným pohľadom.
„Až tak zrazu?“ prekvapilo ju.
„V posledných výletoch chodila s nami. Neviem si bez nej predstaviť život.“
„Je mladá?“
Manžel mlčal.
„Chápem. A čo teraz? Odišiel by si k nej?“ Zuzana sa snažila udržať dôstojnosť, neprepadnúť hysterii, nekričať a nevyčítať.
„Ona sa tiež rozvádza. Má syna. Nemá kde bývať, sem ju nemôžem priviesť. Vymenme si byt.“ Prvýkrát počas rozhovoru na ňu pozdvihol oči.
„Prečo nevymení ona svoj byt?“
„To je byt jej muža. Ak nesúhlasíš, tak ja… Neviem…“ Vstal a nervózne začal kráčať po izbe.
Byt kúpili počas manželstva. Samozrejme, všetko v nej vzbúrilo proti manželovmu návrhu. Dlho premýšľala, ale nakoniec súhlasila, pod podmienkou, že si sama vyberie možnosť. Bolelo ju vidieť, ako sa manžel zaradoval.
„Nie, vedela som, že si hlúpa, ale nie až tak,“ povedala kamarátka a pokrútila prstom pri spánku.
„Máš pravdu. Ale je tam dieťa. To za nič nemôže. Nie som príšera. Načo by som sama potrebovala veľký byt?“
Zuzane sa podarilo získať jednizbový byt – svetlý, v tej istej štvrti, blízko práce, čerstvo po rekonštrukcii. O manželovom byte sa nezaujímala. Načo?
Ostala sama, v jednizbovom byte, bez muža a detí. Nič, zvykne si.
Raz večer jej zazvonil telefón. Brat. Volal veľmi zriedka, presnejšie povedané, len raz – keď zomrel otec.
Zuzana prišla študovať do veľkého mesta z malej dediny. Bývala na internáte, potom sa vydala… V očiach príbuzných bola „bohatá“. Býva v meste, má vlastný byt. Samozrejme, bohatá. Všetci očakávali drahé darčeky. Najprv často navštevovala rodinu, ale výčitky v očiach príbuzných, dokonca aj matky, reči o bohatstve ju unavovali. Ako im vysvetliť, že byt nie je bohatstvo, ale nutnosť, a že život v meste je drahý?
Pre rodičov bol mladší syn svetlom v okne. Vyrastie, neopustí ich, bude im oporou na staré kolená. Všetky rozhovory a nádeje sa točili len okolo neho. Syn, dedič. Zuzana sa cítila ako odpadlík, cudzinec. Prestože bol starší, ona bola tá „menej dôležitá“. Prestala chodiť domov. Neskôr sa manžel vrhol na turistiku a už nemala čas.
Otec zomrel asi pred desiatimi rokmi. To bol poslednýkrát, čo bola v dedine.
Nič dobré od tohto hovoru nečakala.
„Miro? Čo sa stalo?“ opýtala sa brata, pripravená na zlú správu. „Mama…?“
„Nie, žije. Ale je veľmi chorá. Takmer nevychádza z domu. Nič nezvládne. Chápeš, vek. Prišla by si?“
„Teraz nemôžem. Možno o mesiac.“
Bola rada, že s mamou je všetko v poriadku.
„Vieš…“ Brat váhal. „Eva ma opustila,“ konečne povedal. „PovedZuzana zhlboka nadýchla, odložila telefón a pozerala sa z okna na tmavnúce nebo, pričom si uvedomila, že život jej znovu postavil do cesty niekoho, s kým si už dávno pre všetko povedala.
