**Denník**
To ty máš problémy, sestrička, toto nie je tvoj byt. Moja teta z maminej strany nikdy nemala deti, ale mala úžasný trojizbový byt v centre mesta a vážne zdravotné ťažkosti. Jej manžel bol zberateľ, tak jej dom pripomínal skôr múzeum.
Moja mladšia sestra, Zuzka, má lenivého muža a dve deti. Bývajú v prenajatej izbe na intráku. Keď sa Zuzka dozvedela o tetiných zdravotných problémoch, okamžite sa k nej ponáhľala, aby sa jej vyrozprávala o svojom ťažkom živote.
Musím povedať, že naša teta je veľmi nepríjemná osoba, ktorá nevyberá slová a dokáže dať človeku poriadnu lekciu. Niekoľko rokov ma s manželom pozývala k sebe (chcela, aby sme u nej bývali) a sľubovala, že nám odkáže svoj byt.
My sme mali vlastné bývanie, tak sme túto výhodnú ponuku odmietli. Len jej občas donesieme potraviny alebo lieky a ja jej upratujem. Robíme to zo záväzku, nie kvôli metrážu. Po návšteve u tety sa Zuzka s rodinou za pár dní nasťahovala k nej.
So sestrou sme sa nikdy nemali. Vždy mi závidela: mám pracovitého, milujúceho manžela, úžasného syna, dobrú prácu, vysoký plat a vlastný byt. Volala mi len vtedy, keď potrebovala požičať peniaze.
Ale má slabú pamäť, lebo dlhy nikdy nesplatila. Keď som otehotnela druhýkrát, nemala som na tetu čas, hoci manžel jej stále občas doniesol nejaké dobrôtky. Keď malo moje dieťa šesť mesiacov, vybrala som sa za tetou. Keď som prišla k dverám, počula som krik až neskôr som zistila, že to kričala Zuzka:
Kým nenapíšeš darovaciu zmluvu, nedostaneš žiadne jedlo! Vráť sa dovnútra a dnes večer ani nevystrkuj nos z búdy!
Zazvonila som. Keď ma Zuzka uvidelá, neplánovala ma vpustiť a začala byť nepríjemná: Ani sa nečuduj, že tu stojíš! Tento byt nebude tvoj!
Do bytu ma pustili, až keď som pohrozila políciou. Teta za ten čas, čo som ju nevidela, starne o desať rokov. Keď ma zbadala, z očí jej začali tiecť slzy.
Prečo plačeš? No tak, povedz jej, ako sa ti u nás dobre žije, a nech sa od nás odtiahne! Ani nám neprivedie to dieťa! kričala Zuzka. V tetinej izbe zostala len posteľ. Z jej spálne odstránili aj skriňu a všetky veci nahádzali na zem. V byte už neboli žiadne zberateľské predmety a teta nemala na sebe ani svoj ozdobný náhrdelník. Bolo mi jasné, že Zuzka s manželom žijú len z toho, čo predajú z tetinho majetku.
Povedala som, že musím na záchod, a odtiaľ som manželovi poslala SMS, že musíme tetu zachrániť. Potom som sa vrátila a začala jej rozprávať o všetkom, čo sa u nás za ten rok udialo. Keď som spomenula narodenie druhého dieťaťa, dodala som: Musíš ešte chvíľu počkať, a prisne som jej stiskla ruku. Teta pochopila a vďačne sa na mňa pozrela.
Zuzka sa snažila ma vyhnať, jej muž neustále chodil dnu a spýtal sa, či už nejdem, lebo dieťa určte plače po mame. Manžel prišiel presne o hodinu neskôr a s ním aj miestny policajt. Zuzka sa s otváraním neponáhľala. Neskôr som im povedala, že to prišiel manžel.
Policajt bol pre nich nepríjemným prekvapením. Zavolala som ho k tete a povedala: Pozrite, toto je obeť. Na vlastné uši som počula, ako jej nedávajú jesť. Predali všetok nábytok, zlato a vzácne veci z bytu. Tetin manžel bol zberateľ, mali tu veľa cenností.
Na Zuzkin krik sa policajtka spýtala tety: Chcete to nahlásiť?
Sestra dostala mierny trest, no jej muž šiel na dva roky do väzenia. Mama ju s deťmi prijala späť domov, aj keď ju predtým vyhodila. Naštvala sa na mňa a povedala, že od nej nič nedostanem, no teta mi z vďaky odkázala svoj byt.
S manželom tetu navštevujeme ako predtým a zamestnali sme pre ňu opatrovateľku. Ani si neviem predstaviť, čím všetkým prešla, kým bývala so Zuzkou!
**Poučenie:** Krv nie je voda, ale niekedy je lepšie dôverovať rozumu než rodinným zväzkom.
