– Žartuješ? – užasol Nikolas, – ako je to možné? Veď máš len dvadsaťjeden rokov! Prečo si mi to nepovedala skôr?!
Iveta sa pritisla k manželovi a oddane mu hľadela do očí:
– Bála som sa, že ma prestaneš milovať a odmietneš svadbu…
– A teraz? Na čo sa spoliehaš teraz?!
***
Stretli sa náhodou. Iveta nakúpila kopu vecí v obchode a vyšla na ulicu s dvoma obrovskými taškami. Vonku bolo šmykľavo. Dievča sa pošmyklo na schodoch a určite by padla, keby ju niekto silnými rukami nezachytil takmer vo vzduchu.
– Opatrne, – začula vedľa seba jemný mužský hlas, – držte sa ma…
Keď už pevne stála na nohách, Iveta zdvihla zrak na svojho záchrancu:
– Veľmi pekne ďakujem…
– Prečo ste sa tak zaťažili? – s úsmevom sa spýtal neznámy muž, – a v takomto počasí?
– Čakám rodičov na návštevu, – odpovedala jednoducho Iveta, – prídu sa pozrieť, ako žijem v meste. Takže…
– Chápem. A máte to ďaleko? Možno by som vás mohol odviezť?
– Ale, prosím vás. To je nepríjemné. Už ste mi tak pomohli. Zvládnem to sama. Pomalou chôdzou. Tam je môj dom – úplne blízko.
Iveta, opatrne krotiac, šla určeným smerom. Muž sa vydal svojou cestou…
Celý deň sa pokúšal sústrediť na prácu, ale márne: stále si spomínal na tú nádhernú neznámu. Takto ju v mysli pomenovával.
„Aký milý tvor, – myslel si, – otvorený pohľad, minimum mejkapu, zdalo by sa, že ani rúž nemala. A ten jemný rumenec… Taký nežný, sotva viditeľný… A jej hlas… ako bystrá riečka… Nie, musím ju nájsť. Povedala, že býva celkom blízko…
Nikolas nebol práve dámskym mužom, skôr naopak: k ženám bol vždy veľmi obozretný a stále očakával nejakú zradu.
Dôvodom bola jeho nešťastná prvá láska, ktorá skončila obyčajnou zradou. Od piateho ročníka bol Nikolas zamilovaný do spolužiačky, ktorá ho pri jeho odchode do vojska sľúbila čakať, ale po pol roku sa vydala za syna nejakého podnikateľa.
Keď sa Nikolas vrátil, bez chvíľky hanby mu povedala:
– Nikolas, neprežívaj to tak. Ak ti to pomôže, vedz: stále ťa milujem. Ale milovať a vydať sa sú dve odlišné veci. Čo mi môžeš ponúknuť? Život v prenajatom byte alebo, ešte lepšie – na internáte? S večne prázdnou peňaženkou? Nie. Chcem žiť normálne. Dúfam, že ma chápeš…
Nikolas všetko pochopil. Trpel dlho. Dokonca začal piť. Ale potom sa dal dokopy, našiel si prácu, začal externé štúdium na vysokej škole…
A teraz, ako tridsaťročný, osamelý, pomerne úspešný muž, sníva o dievčine, ktorú videl len raz v živote. A to len na sekundu.
Pretože v jeho srdci sa po dlhých rokoch niečo prebudilo. Konečne to cinklo. A on ani nepoznal jej meno…
Dva týždne Nikolas trávil čas v tom istom obchode. Čakal na krásnu neznámu. A ona prišla.
Večer po práci Iveta vošla, aby si niečo kúpila na večeru… Bola veľmi zaskočená, keď sa k nej nejaký muž doslova vrhol a povedal:
– Konečne som vás našiel!
Zrazu ho spoznala, usmiala sa:
– A prečo ste ma hľadali?
– Zabudli sme sa predstaviť! Som Nikolas, a vy?
– Volám sa Iveta, – dievča zvedavo hľadelo na vzrušeného muža, – a čo teraz, Nikolas?
– Ďalej? Čaká nás skvelá večera v reštaurácii! Súhlasíte?
– Neviem, je to také nečakané…
– Súhlaste, Iveta! – prehováral ju muž, – mám vám toho toľko čo povedať…
Povedal jej o všetkom. O prvej láske, o rokoch samoty, o tom, ako je šťastný, že ju stretol, a považuje to za dar osudu…
Iveta ho počúvala s veľkým záujmom… Tento muž, taký dojímavý a trochu naivný, jej bol stále viac sympatický…
Stali sa z nich milenci. Prakticky každý deň sa stretávali. A čím častejšie, tým viac na sebe lipli. Bolo im spolu dobre aj napriek tomu, že Iveta bola dievčaťom cudným, a Nikolasovi sa nedovolila priblížiť.
Najprv ho to prekvapovalo, potom ho to začalo nadchýnať. Teraz si bol úplne istý, že Iveta mu bola predurčená osudom a čakala len na neho!
Predstavil Ivetu svojej matke. Iveta vzala Nikolasa na vidiek k svojim rodičom.
Tam sa Nikolasovi veľmi páčilo. Jednoduchý spôsob života, jednoduché vzťahy. Pohostinní hostitelia.
Práve tam, v prítomnosti rodičov, Nikolas Ivetu požiadal o ruku…
Na registrácii boli prítomní len najbližší, pretože Iveta nechcela veľkú oslavu, ale snívala o skutočnej svadobnej ceste. Nikolas súhlasil. Kúpil lístky. Odišli mali za mesiac po svadbe.
A teraz už druhý týždeň mladomanželia žili spolu. Nikolas nemohol uveriť svojmu šťastiu. Každý deň po práci letel domov ako na krídlach…
Jedného večera sa Nikolasovi zdalo, že Iveta niečo trápi.
– Čo je s tebou, láska moja? – starostlivo sa opýtal, – si zdravá? Všetko v poriadku?
– Musíme sa porozprávať, – ticho odpovedala mladá manželka…
– Hovorme, počúvam ťa.
– Neviem, ako to prijmeš, – začala Iveta a ťažko hľadala slová.
– Prijmem to normálne, – Nikolas videl, že manželka je veľmi nervózna a pokúšal sa jej upokojiť, – čokoľvek by sa stalo. Veď vieš, ako ťa milujem…
– Chápem, že som to mala povedať skôr… Ale nedokázala som to…
– Iveta, neťahaj to, – Nikolas sa začínal napínať, – prestala si ma milovať?
– Nie, samozrejme. Iba… Prepáč… Mám deti… Dve…
– Čo? Žartuješ? – užasol Nikolas, – ako je to možné?
– Nežartujem…
– Ale veď máš len dvadsaťjeden rokov! Kedy si to stihla? A prečo si mi to nepovedala skôr?!
Iveta sa pritisla k manželovi a oddane mu hľadela do očí:
– Bála som sa, že ma prestaneš milovať a odmietneš svadbu…
– A teraz? Na čo sa spoliehaš teraz?!
– Neviem. Dúfam, že ma pochopíš a odpustíš mi…
– Odpustíš?! Ja?! – Nikolas stále nedokázal uveriť tomu, čo počul…
– Rozumieš, aj ja som v živote zažila smutnú príhodu, podobne ako ty. Veľmi sme sa milovali navzájom. Keď sa dozvedel, že som tehotná, opustil ma. Zľakol sa. Mala som len sedemnásť. Keď sa syn narodil, spamätal sa a ospravedlnil sa mi. Odpustila som mu. Začali sme spolu žiť. O rok sa narodila dcéra. A on, kým som bola tehotná, si našiel inú. Až keď mala Aňka šesť mesiacov, opustil ma znova. Teraz už s dvomi deťmi.
– A kde sú tvoje deti? To je strašné… Veď som bol u vás na dedine… Tvoji rodičia nič nepovedali. Tiež to tajili…
– Deti zatiaľ žijú u príbuzných. Nemajú vlastné deti, preto navrhli, aby som ich tam nechala.
– A rodičia? – nevzdával sa Nikolas, – ako je možné, že im chýbajú ich vnúčatá?
– Pravidelne ich navštevujú, ale neprajú si ich vziať k sebe. Tvrdia, že by to nezvládli.
– Jasné. Zvláštna rodina…
– Prečo si taký? Nechcela som, aby to tak dopadlo. Uvedom si, sama som sa ti nenútila. Sám si ma našiel…
– No áno…, – poznamenal Nikolas, – a tvoju nevinnosť si skvele zahrala… Dokonca som ti uveril v tvoju cudnosť…
– Jednoducho som sa bála, že sa k tebe príliš pripútam. Myslela som si: čo ak nám to nevyjde…
– A vyšlo nám to?
– Samozrejme! Veď sa milujeme!
– A môžeš to povedať po takej ohromnej lži? Mohla si mi to povedať stokrát pred svadbou! Ale nie! Teraz to hovoríš, keď sme už manželia!
– A čo sa zmenilo? To bolo jediné, čo som skrývala. Teraz si môj manžel a nechcem ťa viac klamať. A či prijmeš to, čo som povedala, závisí od tvojej lásky.
– Teda, ak súhlasím, aby som vychovával tvoje deti, to znamená, že ťa milujem. Ak odmietnem, tak nie?
– Ak odmietneš, zostanú u mojich príbuzných. To je všetko. Ak chceš, ani ich nebudem stretávať.
– Inými slovami, si pripravená vzdať sa vlastných detí kvôli mne?
– Áno.
– To je strašné! Skutočne to nechápeš?!
– Len som ťa veľmi milovala…
Nikolas už to viac nemohol počúvať. Chytil bundu a vybehol z bytu.
Dlho sa túlal po uliciach, snažil sa na nič nemyslieť. Pokúšal sa upokojiť.
Potom sa rozhodol ísť za matkou. Potreboval s niekým hovoriť…
– Neviem, čo ti mám povedať, synak, – zamyslene povedala matka po tom, ako si vypočula Nikolasa, – s týmto si musíš poradiť sám.
– O čom mám rozhodnúť, mama? Veď všetko viem dopredu: ak súhlasím – bude to zle pre mňa, ak odmietnem – o deti prídu matku a všetci budú nešťastní.
– Potom sa neponáhľaj k nijakým krokom. Zváž to. Aj keď… Neviem si predstaviť, ako budeš žiť s niekým, kto je schopný niečoho takého…
– Ani ja si to neviem predstaviť…
– Tak možno by ste sa mali rozviesť?
– Milujem ju, mama…
– Potom neviem…
Nikolas zostal s manželkou. Navrhol vziať deti k sebe, ale Iveta odmietla:
– Nechcem na teba nakladať takúto ťarchu, – tak pokojne povedala, – nech ostanú u príbuzných, a my ich budeme navštevovať.
– Ako? – unavene sa opýtal Nikolas, – asi už volajú tvoju tetu mamou.
– Nech tak je. Myslím si, že sa tam majú dobre a to je najdôležitejšie.
– Dobre, – odvetil Nikolas a k tejto téme sa viac nevracali.
Niekoľkokrát navštívili deti. Keď sledoval, ako sa manželka venuje deťom, Nikolas premýšľal:
– Zaujímalo by ma, čo sa stane, keď sa nám narodí dieťa. Čo ak sa mi niečo stane? A čo potom? Zavezie ho sem tiež?
O rok Nikolas podal žiadosť o rozvod…
Nedokázal tak žiť…
A láska kdesi zmizla…
