To je dieťa Juraja…
Nestalo sa to tak dávno odohralo sa to v útulnom byte na štvrtom poschodí deväťposchodového paneláku na košickom sídlisku. Tam bývala mladá, pracujúca dôchodkyňa, osamelá pani menom Ingrid.
Jej život bol pokojný, nič nenaznačovalo nejaké výnimočné či dramatické zmeny. Všetko bolo stále: dôchodok, práca, kamarátky, výjazdy k vnúčatám a pomoc starej mame, ktorá žila už sama v inom byte. Ani ten deň sa ničím nelíšil.
Zrána Ingrid zavolala mame, opýtala sa, ako sa cíti. Áno, obyčajný deň voľno. Na dôchodku robila v recepcii súkromnej ambulancie, služba bola každý štvrtý deň, prijímala telefonáty zákazníkov a viedla záznamy.
A dnes? Čo dnes? No predsa navariť a zájsť k starej mame denný rituál, ktorý sa už dávno začal trošku zunovať. Chodenie dva vchody to nič nie je, varenie tiež. Mama má ešte včerajší kapustový prívarok a čerstvú štrúdľu. Ach, len ten piaty poschod sťažka bez výťahu…
A aj tie mamine nekonečné sťažnosti. Počúvať podrobné rozprávanie o bolestiach či pichaní tu a tam bolo únavné. Tie sťažnosti nechceli riešenie medicínske diagnózy boli mamou dávno prekrútené a zmixované so skúsenosťami susediek alebo rádami z televízie.
Keď Ingrid niečo poradila, bolo to automaticky zle vraj je neznalá, nevyzná sa v tej správnej medicíne a netuší, o čo v maminých bolestiach ide. Hoci Ingrid pracovala štyridsať rokov ako operačná sestra na kramárskej klinike.
Čo ty môžeš vedieť! Aký skalpel kedy podať!
Aj do obchodu bolo treba zájsť po ceste k mame. Odložila tašku s odpadom pri dverách, pristúpila k zrkadlu, trošku sa ešte upravila. Na svoj vek vyzerala veľmi mlado len drobné vrásky okolo očí. Sympatická tvár, krátky popolavý účes a výrazné náušnice. Trošku spadnuté líčka, no inak by jej šesťdesiatku tipoval málokto.
Musím kúpiť mame ražný chlieb a maslo, pomyslela pri natieraní pier, keď niekto zazvonil pri dverách.
Vchod bol na čip a domový telefón. Kto to takto býva? Azda susedka teta Žofia? Občas ju volala na kávu. Ingrid otvorila, ešte s rúžom v ruke.
Pred dverami stála štíhla dievčina s plavými vlasmi v cope, v pásikovom tričku a tmavej mikine, s batohom na pleciach. Ingrid si neskôr vybavila podrobnosti. No v tej chvíli vnímala len tvár dievčaťa a bábätko v hnedo-krémovej perinke.
Dievčina stála tesne, tvár napätá, vystrela ruky a stručne povedala:
To je pre vás!
Ingrid dieťa prijala akoby automaticky stále mala v ruke rúž. Cítila váhu, pozrela dolu… Pane Bože, veď to je naozaj dieťa!
Keď zdvihla hlavu, dievčina už schádzala po schodoch.
Ingrid vybehla na chodbu za ňou, ešte nechápala. Načo jej dali dieťa?
To je dieťa Juraja, ja musím na štúdium nohy dievčaťa už klopkali na schodisku.
Dole zaštrngotali dvere. A bolo po všetkom
Ingrid ešte postála na chodbe, vyčkávala, či sa dievčina nevráti. Potom vošla späť do predsiene, pozrela na svoju tašku s odpadom, blesklo jej hlavou: Nezabudnúť smeti, keď pôjdem k mame.
Na chodbe bol aj nejaký cudzí balík. Ani si nevšimla, kedy ho dievčina položila.
Ach, Bože môj! To je živé bábätko! A čo to vlastne hovorila? Dieťa Juraja? Skutočne povedala Juraja?
Ingrid s dojčaťom vošla do izby, sadla si na gauč. Áno, dievčina povedala Juraja.
Juraj? Ktorý Juraj?
Ingrid mala iba jedného syna volal sa Leoš. Výborný manžel, dve deti, býva s rodinou v Bratislave; Ingrid tu v Košiciach. Jej muž Viktor zomrel pred piatimi rokmi.
Nechápala. Vtom sa dieťa na rukách pohlo. Och!
Oprela dieťatko na pohovku, rozbalila perinku: béžový overal, milunké bábätko s dudlíkom v tvare žabky, mohol mať sotva mesiac.
No-no, maličký, pohladila ho, bábätko spokojne cmúľalo dudlík a opäť zaspalo.
Ingrid si pomyslela, že odpoveď bude možno v balíku. Otvorila ho dve fľaše, krabica dojčenskej výživy, balík plienok a bielizeň na prebaľovanie.
Stále čakala že zazvoní, dievčina sa vráti, ospravedlní sa, vezme si späť bábätko a deň pôjde svojím tempom: smeti, obchod, mama
Dokončila si mejkap, priebežne hľadela von oknom, či sa dievčina neobjaví.
Kde je? A čo je to za nezmysel?
Po chvíli sa dieťatko rozplakalo. Ingrid stála nad ním trochu neisto. To nie je jej dieťa, má vôbec právo ho prebaľovať, kŕmiť? Svoje urobila opäť a opäť nakúkala von oknom. Čakala.
Bolo však treba vyzliecť overal, dať nové plienky. Prišli obavy zodpovednosť jej začala doliehať. Práve teraz si začala uvedomovať dieťa jej niekto zveril, skrátka ho tu nechal!
Juraj… Juraj…
Syn Leoš vždy býval veselý, v mladosti mal rád spoločnosť dievčat. Neraz ho Ingrid napomínala, keď privádzal domov stále iné. Ale to bolo dávno, predtým než sa oženil. Zdalo sa jej, že je teraz spokojný, hoci s rodinnými a pracovnými záležitosťami bojoval, ale komu sa v dnešnej dobe žije bez problémov? Nedávno splatili hypotéku, zaobstarali si nové auto, deti už väčšie…
No, moja, neplač, prezlečieme ťa, chlácholila Ingrid, vymenila plienku, obliekla bábätko, vzala na ruky a šla do kuchyne pripraviť mlieko.
Vtom zazvonil telefón. Požmurkala, odpovedala jednou rukou.
Prečo tak dlho nedvíhaš? volala mama.
Veď nič. Čo potrebuješ, mamka?
Už si v obchode?
Ešte nie.
Vieš, čo by som si priala?
Hovor, nech viem pripraviť.
Hrušky. Ale nie tie posledné, tie predposledné! a nasledovala ďalšia prednáška o svojich preferenciách…
Bábätko v rukách spotkalo, mrzelo. Ingrid trpezlivo odkladala slúchadlo a venovala sa dievčatku. Mala by niečo s tým urobiť!
Leoš!
Koniec mája. Teda… Ingrid počítala mesiace. V auguste bol v Žiline na služobke. Povedal meno Juraj? Mohol klamať?
Ak to bol len letný románik, prečo nie? Možno mama sama podvedome cítila, že jej syn nie je až taký dokonalý, ako by si priala. Ale teraz… Možno si iba vymýšľa.
Otestovala teplotu mlieka na ruke, mala bábätko na ľavej ruke, pravej ruke už slabla už tak s maličkými nebola zžitá. Predtým zvládala aj 9 kíl dieťaťa!
Mala zavolať na 112? Spôsobovali jej to pochybnosti.
A ak je to naozaj Leošovo dieťa? Starostlivo sa zadívala na dievčatko. Áno, trochu sa podobá na jej vnučku Simonku.
Čo potom? Bol by škandál, jeho žena by mu nič také neodpustila.
Bábätko papkalo, spokojne prehĺtalo a prižmurovalo očká rozkošou. Ingrid sa zahľadela, dojímalo ju to. Asi jej tie malinké bytosti naozaj chýbali.
Keď dievčatko zaspalo, Ingrid ju jemne položila na pohovku, pobrala sa do kuchyne a volala syna. Linka bola nedostupná.
No teda…
Rozhodla sa ešte neponáhľať. Nechcela synovi zhoršiť vzťahy v rodine a stále dúfala, že sa dievčina spamätá a vráti. Nevyzerala ako nejaká stratená existencie, ale ako bežná mladá študentka.
Avšak mame o tom hovoriť nehodlala. Nechcela znášať jej pochmúrne predpovede a úzkostlivé napomenutia.
Zavolala vnukovi Stankovi, dozvedela sa, že Leoš odcestoval na opravu plynovodu kdesi na ukrajinskom pohraničí (tam, kde signál ledva chytí), príde až pozajtra. Ale každý večer volá domov a darí sa mu dobre.
Ach, Stanko, mohli by ste aj mne dávať vedieť! hundrala Ingrid.
Chápala, že syn má práce dosť, nechcel ju zaťažovať každým pohybom. Ale v tejto situácii by tak veľmi potrebovala hovoriť s ním!
Zavolala neveste Silvii, poprosila, nech Leoš určite večer zavolá.
Niečo sa stalo? vyzvedala Silvia.
Nie, len veľmi čakám jeho hovor. Prosím, Silvi…
Silvia sľúbila.
Mamka, ja dnes neprídem, vyvrtla som si členok! klamala Ingridínej mame po telefóne, Ale ešte máš môj boršč, chlieb ti tiež ostal, vydržíš…
Mama nariekala, pýtala sa, aj hrozila, že príde ona no piaty poschod bez výťahu, to by nedala. O pár minút volala znovu a znovu.
Ingrid si potom vydýchla, prezliekla biele nohavice za domáce šaty, sadla k spiacemu dieťaťu a uvažovala.
Akoby mala zatemnený rozum, keď bábätko prijala. Mohla ho predsa nechať pred dverami? Neviem…
Čo jej bráni zavolať políciu a dozvedieť sa, komu dieťa patrí?
Po prvé mala strach o syna, ak by v tom naozaj mal prsty. Po druhé teraz ísť po úradoch, vysvetľovať. Po tretie cítila ľútosť k tej dievčine. V jej očiach bol pohľad matky, ktorá sa rozhodla v zúfalstve.
Ale musela sa s niekým poradiť. Kto iný, ako dávna kamarátka?
Vierka, nebudeš veriť, mne tu nechali dieťa!
Vierka nezačala panikáriť, argumentovala pokojne ako Poirot, sľúbila, že večer príde.
Hlavne pokoj! Zistíme, čo a ako. Možno volala políciu.
Nie ešte. Najskôr treba nájsť Juraja.
Preboha, akého Juraja?
Otca dieťaťa! Nemáte v paneláku nejakého Juraja?
Odkiaľ mám vedieť? Viac než sto bytov, deväť poschodí! Možno si pomýlila vchod?
Aj to je možné. Ale možno Leoš skús ho ešte kontaktovať.
Ingrid strávila celý deň starostlivosťou o dieťa. Listovala internet, kontrolovala intervaly kŕmenia, objavila rady na kúpanie, masáž, spievanie uspávaniek všetko skúšala.
Ako noha? A zajtra neprídeš? volala jej mama.
Bola si však istá, že zajtra sa všetko vyrieši.
Vierka po príchode podvečer začala vyšetrovanie preskúmala veci dievčaťa, šla po susedoch. O dieťati nič nepovedala, klamala o tajomnom liste pre Juraja…
Mám to! radostne tresla dverami.
Ticho, dieťa práve usnulo!
Ale také malé deti spia dobre, nakukla dnu: a dievčatko sa prebudilo, plakalo.
Vierka našla v pravom vchode na šiestom poschodí Juraja, ktorý by teoreticky mohol byť otcom.
Som si istá, že si poplietla poschodie hovorila Vierka Poďme!
Kde? pýtala sa Ingrid.
Zisťovať. Ku Jurajovi.
A čo ak sa nás zbaví?
Inak to nezistíš…
Dojčatko uspali, išli potichu po schodoch, nechceli použiť výťah. Zvonenie.
Kto je tam?
Hľadáme Juraja, odpovedala Vierka cez dvere.
Otvorila malá starenka, napasovala na nich prísny pohľad a šla dozadu.
Juraj! Zase ťa hľadajú…
Prišiel mladík, trochu strapatý, postavy neveľkej, brada, vyzeral unavene.
Dobrý deň. Pre tablet ste?
Nie, kvôli inému. Viete, Ingridovi niekto podstrčil dieťa, údajne vaše.
Juraj sklenene pozeral z jednej na druhú.
Dieťa? To nie je moje!
Ale v paneláku ste jediný Juraj trvala na svojom Vierka.
Ale ja nemám deti, nechápal.
To ešte treba dokázať, kamarát. Možno došlo k zámene v číslach bytov…
Ingrid prebrala slovo: vysvetľovala, že jej dal niekto ráno bábätko, povedal, že je Juraja a ušiel. Žiadneho Juraja vo svojom okolí nemá.
A ja s tým čo? nechápal mladík.
Nechcete dieťa priznať?
Ale aké dieťa? krútil hlavou Juraj.
No veď, skúsila Vierka zmierlivo nemali ste náhodou priateľku na konci minulého leta?
Vzťahy? Hocičo, ale žiadnu ženskú nie. Stačí mi internet.
S kým si nás teda niekto pomýlil… uzavrela Ingrid, Prepáčte, asi chyba.
Ingrid potiahla Vierku z chodby, začali schádzať dolu.
Juraj ich zastavil:
Možno môžem pomôcť. Robím online, som bloger a ITčkár. Môžem dať výzvu na Facebook či niekam, nájde sa matka alebo otec…
Nie, nie! krútila Ingrid rukami, jej stále v hlave vírili myšlienky na syna.
Škoda, povedal Juraj. Ale ak budete potrebovať, ozvite sa, som stále doma.
No pozri, moderný týpek, smiala sa Vierka, ani do roboty nemusí chodiť. Myslíš, že klame?
Nie. Vyzerá čestne. Sediaci génius informatíky.
Leoš večer nevolal, stále nedostupný. Ingrid zavolala neveste:
Och, prepáč, mamka! Pozabudla som. Simonke bazén, Stankovi problém potrebuje dres na zajtra do futbalu, zháňala som, ledva som stihla telefonát s Leošom. Bol to taký bláznivý deň!
Keby vedela, aký má dnes deň ona…!
Ráno zavolám políciu!
No keď si ľahla, zavrela oči, v hlave mala len obraz dievčiny: beznádej, strach, nádej zároveň. Čo čaká malú, ak ju odovzdá policií?
Noc bola krutá. Ingrid sa budila na každý pohyb či zvuk dieťaťa, hojdala ju v náručí, robila mlieko. Nad ránom konečne obidve zaspali.
Zobudil ju telefonát mamy.
Ako noha? Prídeš?
Prídem…
Nezabudni hrušky, a ešte…
Nakoniec, kočíkať deti patrí k životu. Previazala si šál na seba ako veľkú šatku, jemne prezliekla dievčatko do peknej, čistučkej košieľky. Vybrali sa do obchodu.
Vlastne sa jej páčilo, že po obchode chodí nie sama len ten piaty poschod…
Čo to je? hľadela mama.
Nie čo, ale kto. Podržíš nákup? podala tašky, vošla do izby a s úľavou odložila bábätko na gauč.
Odkiaľ?
Nadi Semanová poprosila postrážiť vnučku. Idem len na hodinku, ona je v kaderníctve.
A ten členok?
Už prešlo.
Obe sa kochali bábätkom. Dnes neboli reči o bolestiach.
Pozri, akú silu má v rúčke!
A ako sa volá?
Neviem. Veď ju mám len na hodinku…
Ešteže! Ako môžeš brať dieťa bez mena? pohoršovala sa mama.
Ingrid šla domov a v mysli skladačky ako len tú malú volajú? Prečo ju to zaujímalo?
Doma zrazu sms syn je dostupný! Srdce jej poskočilo, volala Leošovi.
Čo? Mamka, ja som predsa ženatý, vybuchol, keď si vypočul jej zmotaný príbeh.
Ale to dieťa dali práve mne, chápeš? Mohol si si hovoriť Juraj…
Ale ja som Leoš, sama si ma tak pomenovala! Volaj hneď na políciu, ak treba, ja zavolám.
Nie, nie, sama vybavím… Dala si zbohom obavám, mala ešte povinnosti dievčatko bolo hladné, bolo treba vymeniť plienku…
Budem všetko riešiť dnes, potom zavolám Vierke…
Kde skončí dievčatko? Snáď v detskej nemocnici. Kam? Ingrid poznala oddelenia, premietala, ktoré sú najlepšie, až začala veriť, že nikde by malej nebolo lepšie ako u nej.
Ale… Zajtra zas nastupuje do služby to je jedna vec. Druhá, to už je trestný čin držať cudzie dieťa bez oznámenia…
So vzdychom sa Ingrid pustila do starostlivosti o dieťa. Bola unavená, ale… tieto dni boli naplnené, krásne…
Zaspali súčasne dievčatko na vankúši, Ingrid s rukou okolo nej.
Vtom sa ozvalo tiché klopanie a Ingrid stuhla. Otvorila dvere.
Kde je? Kam ste ju dali? Prečo ste mi to nepovedali? vpredu stála tá istá rozrušená mladá mamička, dievča v tielku a šortkách, spotené, vystrašené.
Prečo ste mi nepovedali, že nie ste… začala, sotva sa nadýchla.
Asi preto, že som práve ja, odvetila Ingrid, A vy ste dosť rýchlo zmizli…
No, dobre. Vy predsa viete, kde je, že? Viete? v očiach sa jej zračila prosba, až zúfalstvo.
Ingrid urobila krok a pustila ju dnu.
Dievčina kráčala do izby, stále dúfala, že sa dozvie, kde je jej dieťa, aby ho mohla nájsť.
Je tu, povedala Ingrid napäto.
Kde? Potrebujem vedieť konkrétne!
V izbe. Spí.
Ingrid jej ukázala posteľ a dievčatko. Dievča si prisadlo na koberček pri posteli a rozplakalo sa. Ramená sa jej triasli, Ingrid ju musela dvíhať, dať jej vodu, kvapky, neskôr čaj.
Najedz sa. Tu je čokoláda. Aby si mi tu ešte neodpadla, Ingrid, veď bola zdravotníčka.
Postupne sa dievčina upokojila a povedala volá sa Júlia, dcérka je Eliška.
Príbeh bol jednoduchý a bežný. Júlia študovala záverečný ročník zdravotnej školy v tej istej, kde kedysi robila Ingrid praktika. Pochádzala z dediny za Rimavskou Sobotou.
Minulý rok sa zaľúbila do Juraja z Košíc. Prisľúbil, že si ju vezme a že jeho mama jej pomôže s bábätkom. Po Novom roku Juraj zmizol, mobil nedostupný. Júlia ho hľadala cez internet, nakoniec zistila, že je v Bratislave na inej škole, nik nemal kontakt.
Cestovala domov otec ju odvrhol, nevlastná mama ešte horšia. Peniaze mala len od tety. V podnájme nemohla s bábätkom bývať, študovala, učila sa. Osemnásťročná, sama na izbe.
Juraj občas odpisoval v správach, no na dieťa už vôbec nechcel myslieť.
Júlia porodila v Košickej nemocnici. Po návrate musela z bytu odísť, peniaze došli, na štátnice nemohla dieťa bolo stále pri nej, a zároveň sa na internete objavovali fotografie Juraja s novou dievčaťou.
Pripomenula si: mama Juraja jej údajne pomôže. Zatvrdla, prišla na adresu paneláka, do 21. bytu. Vložila dieťa, rozbehla sa na autobus so slzami večer sa učila na štátnice, celú noc plakala.
Ráno napísala Jurajovi, že dieťa zoberie. On tvrdil, že o žiadnom dieťati nepočul, ani matka.
Preľakla sa. Utekala spať v tom, čo mala oblečené. Zistila, že dala dieťa úplne cudzej žene do vedľajšieho paneláka. Juraj býval v identickom dome, susedný vchod, tiež 21. byt.
Ja som jeho mamu videla len z fotiek… vyzerala presne ako vy, aj účes…
Vieš, čo sa hovorí: Najväčšia hlúposť je vzdať sa svojho diela. povedala Ingrid. Koľké matky opustia taký zázrak? Klobúk dolu, že si sa poň vrátila. Čo teraz? Najprv k Jurajovi?
Nikam nejdem, krútila hlavou Júlia, Zažila som peklo. Idem späť na internát, tam už vydržím pár týždňov. Asi som vám narobila starostí, prepáčte…
Ak mám byť úprimná, narobila. Trochu som sa bála, že je to môj syn A musíme sa ísť ospravedlniť susedovi Jurajovi za tú otcovskú kauzu, zasmiala sa Ingrid.
Popísala návštevu u suseda Juraja, že to bol zmätok Júlia sa dokonca usmiala.
No teda! Chudák chalan, za nič nemohol.
Vieš čo, Júlia? Zostaň dnes u mňa. Som tu sama a už dávno mi Leoš vravel, nech beriem podnájomníkov. Zostaň aspoň mesiac. Skúšky máš kedy?
Pozajtra Ale nemám na nájom…
Aspoň mesiac zostaň. Ja zajtra idem na službu, ty s Eliškou tu učíš, uvaríš si. V chladničke bude všetko, Eliška veľa spí, mám jej kúpené čerstvé mlieko. Ale ty dojčíš, však?
Ingrid pozrela na Júliu už spala, aj s dcérkou pri boku.
Vierka, už vieš! Nie je to Leošove, volal mi… a ani susedove Počúvaš? Je u mňa, spí. Ver mi, nechcem jej ublížiť Dobre, nevrešť! Ako dobre, že som nezavolala políciu!
Mlieko sa nestratilo. Júlia spravila štátnice na výbornú. Ingrid teraz často s Eliškou navštevovala najmä po piaty poschod. Zázrak stará mama začala plniť rady mladej Júlie bez reptania.
Veď je to šikovné dievča, práve skončila školu!
Po štátniciach začala Júlia brigádovať Ingrid jej vďaka známym vybavila služby na pohotovosti. Júlia sa často radila s Ingrid medicína bola skutočne jej srdcovou záležitosťou.
A zrazu sused Juraj pochopil, že jeho babka potrebuje pravidelné injekcie. Júlia sa toho ochotne ujala.
A na jeseň sa nakoniec sťahovala s vecami a Eliškou o dve poschodia vyššie aby sa starala o Jurajovu babku, liečila svoje sklamané srdce a písala si nový život scenár, pekne, spoľahlivo, odznovu…
Ten príbeh ma naučil jedno: nikto nevie, kde a prečo mu niekedy niekto zverí starosť o ďalšieho človeka. A hoci ma to stálo trochu nepokoja, nakoniec som pochopil, že nádej a pomoc sa vždy nakoniec nejako spoja. Život vždy zamieša karty, a na tebe je, ako ich rozdáš ďalej.
