To je dieťa Igora…
Tento príbeh sa stal nedávno v Bratislave, v pohodlnom byte na štvrtom poschodí deväťposchodového paneláku. Bývala tam osamelá žena na dôchodku, stále pracujúca, menom Adriana.
Život Adriany bol taký obyčajný. Dôchodok, práca, kamarátky, občasné výlety za vnúčatami do Nitry a starosť o starnúcu mamu, ktorá bývala sama neďaleko.
Aj ten deň bol pokojný, ako každý iný.
Adriana ráno volala mame, pýtala sa na zdravie, ako sa cíti.
Bol to teda voľný deň. Adriana pracovala na dôchodku na zmeny vo dvoch dňoch driemala a tretiu noc strávila na recepcii v súkromnej klinike, kde prijímala telefonáty klientov a zapisovala poznámky.
A dnes? Uvariť obed a navštíviť svoju starú mamu na piatom poschodí vedľajšieho vchodu. Už to bol denný rituál, ktorý jej čoraz viac liezol na nervy, a často pri ňom ticho prevracala očami.
Prísť za mamou? Štyrikrát prejsť dvorom, nie je problém… Nie je ani problém uvariť, keďže u mamy ešte zostal včerajší boršč a koláče. Ale tých päť poschodí po schodoch bez výťahu… to vždy vzdychla.
K tomu maminé stále sťažovanie sa na bolesti. Tie jej popisy prežívania, prepuknutia a gradácie rôznych bolestí bolo ťažké počúvať. Bola to rutina, žiadne riešenie nebolo potrebné; diagnóz od lekárov mala mama už na rozdávanie a vždy ich rozobrala, poprekrúcala, doplnila radami od susediek alebo odborných tipov z televíznej Poradne Janky Magálovej.
Moje rady vždy zamietla. Že nerozumiem, lebo keď robím iba ako sestrička na operačke, nemôžem byť “tá pravá” na posudzovanie, čo je s jej zdravotným stavom zle. Aj keď tie roky, takmer štyridsať, čo som strávila v bratislavskej nemocnici…
Ty čo vieš! Aké skalpely podávaš?
No nič, deň ako deň.
Po ceste k mame treba aj zájsť do obchodu. V predsieni na botníku čakalo vrece s odpadom, pristavila som sa pri zrkadle, aby som si trošku upravila rúž. Na šesťdesiatdva som vyzerala celkom sviežo drobné vrásky okolo očí, tvár nevýrazne opadnutá, krátky popolavý zostrih a masívne náušnice. Inak nič zvláštne.
Mame vezmem ražný chlieb a maslo, premýšľala som potichu, keď vtom zazvonil zvonček.
Naša vchodová brána bola na čip, domofón. Kto to môže byť? Možno susedka teta Soňa občas prišla na kávu. Odpásla som si rúž a šla som ku dverám.
Pred nimi stála plavovlasá mladučká žena v pruhovanom tričku, s dlhými vlasmi zviazanými do chvosta. Mala rifľové nohavice a na chrbte sivý batoh. Ale to som všetko registrovala až potom. Vtedy som videla len jej vystresovanú tvár a malé bábätko v hnedom perinke v rukách.
Oči mala úzke, bradu stisnutú, hlboko sa nadýchla, spravila ku mne krok a natiahla zväzok.
Tu! Vám.
Zobrala som dieťa ako automat, v ruke ešte rúž. Kleslo mi v náručí… Dopekla, veď je to baba!
Keď som zdvihla zrak, dievča už schádzalo dolu schodmi.
Vystúpila som na schodisko za ňou, nechápajúc, prečo mi dala dieťa.
To je Igorovo dieťa, ale ja potrebujem študovať… jej nohy už klopkali dolu.
Dole sa zabuchli dvere od chodby.
A bolo to…
Stála som ešte chvíľu na schodoch, dúfajúc, že sa každú chvíľu vráti. Potom som vošla do predsiene, pozrela na vreco s odpadom a pomyslela si: Nezabudni ho potom odniesť k mame.
Až vtedy som si všimla, že tam ostal aj cudzie igelitové vrece. Nepamätám sa, kedy ho položila.
A potom šok.
Toto je predsa… živé dieťa! A čo vlastne povedala? Dieťa Igora?
Určite povedala Igora?
Vošla som s bábätkom do obývačky, opatrne položila na gauč. Áno, určite vyslovila meno Igor.
Pane Bože, akého Igora?
Mám len jedného syna, volá sa Matúš. Je vzorný, dve vnúčatá, žije s rodinou v Nitre, ja tu v Bratislave. Manžel, Viktor, mi zomrel pred piatimi rokmi.
Nič tomu nerozumiem… A bábätko mi už v náručí zamrnčalo.
Rýchlo som odvinula dievča z perinky: béžový úpletový overal, drobný uzlíček s dudlom žabkou. Nie je staršia ako mesiac.
No, no, zlatko pohladila som ju, začala ešte cez perinku cucľať, a okamžite zaspala.
Pozrela som do igelitky. Bola tam dojčenská výživa, dve fľaše, balík plienok, drobné vecičky pre bábätko.
Ešte stále som čakala, že hádam za chvíľu zazvoní, tá študentka sa spamätá, zoberie malú, ospravedlní sa a všetko bude ako vždy: nákup, odpad, mama…
Aj mejkap som dokončila, chodila som k oknu, či ju neuvidím.
Ale kde nič, tu nič! Aké divné…
Po chvíli sa malá zobudila. Stála som nad ňou ako nemehlo. Veď to nie je moje dieťa, mám právo ju rozbaliť, dať jesť? Ešte stále som dúfala, že sa študentka vráti. Ale už bolo treba konať. Dolu overalik pod ním: košieľka, dupačky.
Dievčatko.
Až teraz mi začal po tele prechádzať strach z veľkej zodpovednosti. Naplno mi došlo, že mi niekto podhodil dieťa!
Igor… Igor…
Náhodou?
Matúš síce mával občas maniere, v mladosti si rád vyhodil z kopýtka, ale to bolo dávno pred svadbou, už roky má rodinný život.
Vyzerá byť v manželstve šťastný. Pred pár mesiacmi splatili hypotéku, kúpili auto, deti vyrástli…
No, neplač, neboj, teraz vymeníme plienky…
Pane Bože! Ozaj to tu dieťa nechala vlastná mama?
Mozog sa ešte bránil prijať túto realitu, ale ruky si pamätali vymenila som plienku, prezliekla malú, zobrala na ruky a išla som urobiť mliečko.
Zazvonil mobil.
Prečo tak dlho nezdvíhaš? na linke mama.
Nič, mamka, čo by si chcela?
Už si v obchode?
Ešte nie.
No pozri, doniesla by si mi tie hrušky, ale nie tie minulý týždeň, tie predtým…
Jasné, mama.
Spomínaš si aké? Také červené, na konci špicaté, mäkké. Tie posledné boli tvrdé, tie nie.
Malá v náručí sa mrví, kníše a píska.
Áno, mama, už idem…
Čo to tam máš?
Televízor.
Nerieš, vypni a choď do obchodu, kým vyberú všetok chlieb!
Zavolala som jej naspäť, ale mala už malú na rukách. Pozrela som, aká horúca je fľaša príliš, pod vodou ochladila.
Zostala som poddajným otrokom pochybností.
Veď možno je to Matúšovo dieťa…
Pozrela som na malú. Jej tvár, úsmev, aj oči trochu pripomínali moju vnučku Stanku… Ak áno, to bude škandál. Jeho žena by mu to neodpustila.
Bola taká milá pila mliečko, spokojne cmúľala, zavrela oči od slasti. Prisadla som si a upokojila sa. Dlho tu nebolo také malé dieťa.
Keď zaspala, položila som ju jemne na gauč, sadla pri kuchynský stôl, a volala synovi. Nedvíhal, nebol v sieti.
Zavolala som vnúčikovi Dávidovi, spýtala sa na ocka. Povedal, že je niekde na stavbe pri maďarských hraniciach, signál zle, príde až pozajtra, mamku voláva večer, všetko v poriadku.
Ach, Dávid, sem-tam by ste mohli babke povedať, kde ste! zamrmlala som, ale vedela, že mládež na takéto “nahlasovanie” dnes nedá.
Svetlane, neveste, som odovzdala, že budem čakať na Matúša celý večer.
Niečo vážne? Mám niečo odkázať? pýtala sa Sveta.
Už len nech mi zavolá, prosím.
Prisľúbila.
Mama, dnes neprídem, vykĺbila som si nohu, zaluhovala som mame, máš ešte boršč a chleba, vydržíš.
Mama vyzvedala, ponúkala sa prísť, ale piaty poschod šliapať sa jej nechcelo. Volala ešte päťkrát.
Ja som sa upokojila, stiahla si biele nohavice, obliekla domáce šaty, prisadla k malej a premýšľala.
Nie, s rozumom je niekedy kruté trápenie. Ako keby si niekto nechal cudzí balík vo vestibule. Pochybnosti mi bránili volať políciu, najmä pre predstavu, že by to predsa len mohlo byť Matúšovo dieťa, dievča mi klamalo o mene.
A možno by som mala urobiť, čo je správne…
Ale nechcelo sa mi. Bála som sa o syna, hanbila by som sa vysvetľovať svoje podozrenia a trápiť sa na polícii.
Potrebovala som sa niekomu zdôveriť zavolala som Dášu, starú kamarátku.
Dáš, zblázniš sa mne niekto nechal malé dieťa!
Dáša nezpanikárila, začala ako Sherlock vyhľadávať možnosti, sľúbila prísť po práci.
Hlavne sa neunáhlime. Skúsime Igora nájsť.
Ktorého Igora? V našom paneláku sú desiatky bytov…
Možno pomýlila byt. Ale takto radšej skús sa ešte dovolať Matúšovi.
Zvyšok dňa ubehol v starostlivosti o malú. Pozrela som na internete ako kŕmiť novorodenca, dala jej masáž, okúpala, natrela krémom, zaspievala uspávanku.
Ako je noha? Zajtra prídeš? už zasa mama.
Uistila som ju, že zajtra určite prídem.
Dáša dorazila, prezerala oblečenie a pobehla po susedoch. O dieťati nehovorila, vymýšľala legendu o liste pre Igora…
Mám! veselo vyrazila.
Ticho, dieťa mi spí…
Nahliadla do izby, zobudila dievča. Ale, hoci dieťa na chvíľku plakalo, Dáša mala už odpoveď: na šiestom poschodí v tom istom vchode, býva Igor, ktorý by podľa rozprávania mohol byť otcom.
Som presvedčená, že sa sekla vo vchode, poď ideme za ním.
A čo ak povie, že nič netuší?
Aspoň to vyskúšame.
Dievčatku sme obliekli overal, zobrala som tašku a potichu vyšli hore.
Kto tam? ozvalo sa spoza dverí.
Hľadáme Igora, odpovedala Dáša.
Otvorila maličká starenka, okrúhla a zababraná vo svetri. Zahundrala, zavolala dnu:
Ihor! Dvere otváraš, zas pre teba prišli…
Prikmital mladý chlapík, nízkeho vzrastu, trošku zarastený, s okuliarmi.
Dobrý, chcete tablet?
Tablet? Nie, niečo iné. Viete o tom, že dnes doobeda doniesli dieťa tu k Adriane, menila byty, myslela si, že je vaše…
Pauza. Nechápal.
Dieťa? Čože? Nie, žiadne dieťa nemám.
A prečo ste potom…
Veď… Počkajte, zrejme ide o omyl. Doviedla to sem nejaká dievčina, povedala, že je to dieťa Igora, a zmizla.
Ja naozaj žiadne dieťa nemám. Žiadnu známosť, som doma, na internete, to je všetko…
Skúsite pomôcť? Som programátor, môžem vyrobiť oznam na Facebook.
Vďaka, ale zrejme to nebude treba.
Ak by sa predsa niečo zistilo, ozvite sa.
Zisťovali sme s Dáškou ešte chvíľu. Nechápala som všetkým týmto peripetiám, nevedela skôr, komu veriť viac inštinktu či rozumu.
Nakoniec som čakala na hovor od syna, lebo stále nedvíhal. Zavolala som neveste:
Prepáč, mami, chaos, plaváreň so Stankou, Dávid na futbal, veď vieš…
Keby len vedela, aký deň mám!
Ráno už musím volať na políciu, inak to nedám. Ale keď sa ukladám spať, vidím pred očami tú vystrašenú študentku úzkosť, nádej, strach v pohľade. Čo bude s malou, ak zavolám políciu?
Noc bola hrozná zo všetkých zvukov som sa budila, kŕmila malú, uspávala, až k ránu sme zaspali spolu.
Zobudila ma až mama na mobile.
Ako noha? Prídeš?
Pozrela som von, pozrela na dieťa.
Prídem.
A kúp tie hrušky, hlavne nezabudni!
Nakoniec deti potrebujú prechádzku. Zaviazala som si dieťa šatkou, s radosťou som preň pripravila oblečenie, vyhupneme sa do obchodu, aj keď teda piaty poschod.
Čo je to? mama vyvaľovala oči.
Nič… Teda niečo. Produkty podrž, keď prosím…
Odkiaľ…?
Teta Naďa poprosila postrážiť vnučku, je u kaderníčky.
A noha?
Ušla…
Obdivovali sme bábätko spolu a na jej choroby nepadlo ani slovo.
Pozri, ako drží prst! A ako sa volá?
Nespýtala som sa. Je to len na chvíľu.
Ach, Adrianka, načo brať cudzie dieťa a ani nevedieť meno?
Doma mi pípla SMSka syn už je na linke! Sadla som si s krpcom na rukách, volám:
Mamiii, veď som ženatý! ozvalo sa, keď som mu všetko povedala.
Ale keby vidíš, prečo to dali mne, možno je Igor tvoj pseudonym…
Mama, ja som Matúš! Prosím zavolaj polícia. Ak chceš, spravím to.
Nie, ja to vyriešim. Ešte chvíľku…
Prosím, mama! Mám o teba strach…
Nie, nič sa neboj, už to vytelefonujem s Dáškou.
Nezavolala som, mala plnú prácu feed, prebalenie, uspávačka…
No, dievčatko bude musieť ísť k lekárovi, asi ju zdvihnú do domova… Ako starej sestričke sa mi také veci, kde deti skončia, nežiadajú.
Ale zajtra mám zmenu na celý deň, a hlavne je to trestný čin, takto držať cudzie dieťa…
Syn mal pravdu.
Starala som sa teda o malú, sťažka sa mi s ňou lúčilo. Aké plné dni, aké zmysluplné!
Zaspali sme naraz ona pri poslednom dúšku mliečka, ja na vysokom vankúši. Keď zrazu zazvonil zvonček.
Otváram dvere a v nich tá dievčina, čo mi ráno nechala dieťa. Potrhané tričko, šortky, tričko ledva na tele, strapaté vlasy, trasúca sa v predklone.
Kde je? Čo ste s ňou spravili? Prečo ste mi nepovedali, že nie ste Igorova mama?
Prepáčte, asi preto, že ste hneď ušli…
Ale viete kde je? Viete?
Oči jej hovorili: Prosim, nechce byť moja dcéra niekde zle!
Ustúpila som, pozvala ju ďalej.
Je tu, spí v spálni.
Ukázala som jej malú, dievčina sa zvalila na koberec a rozplakala sa. Sedeli sme potom v kuchyni, dávala som jej čaj, čokoládu, obkladala krk kvapkami.
Jedzte, vezmite si…
Pospomínala sa, že nahlásenie dieťaťa nikde neprebehlo.
Už som myslela, že prídem o malú, že ma budú súdiť. Všetko je preto, že som zmätene zamiešala dom!
Dievčinu volali Petra, bábätko Emka.
Odhodlaná bola stať sa zdravotnou sestrou, študentka tretieho ročníka v Ružinove, odniekiaľ z dediny pri Liptovskom Mikuláši.
Cez leto sa zamilovala do Bratislavčana Igora, boli spolu v byte raz, a Igor jej sľúbil, že mama pomôže s dieťaťom.
Potom zmizol. Na nete už neodpovedal. Petra písala, vybavovala, prosila. On sa po preložení školy na stredné Slovensko stratil. Ani jeho mama, ani celý vchod v podstate nikdy nestretla, iba raz vykukla z fotiek na Facebooku žena, čo sa podobala na mňa…
Otecko ju vyhodil z domu, bývala v internáte, neskôr u kamarátky, peniaze sa minuli. Chcela zložiť skúšky, aby mohla postúpiť, ale s malou to nešlo…
Jedného večera, v zúfalstve, zobrala Emu do košíka a šla hľadať Igorovu mamu. A domy máli rovnaké.
Potom plakala celú noc a ráno písala Igorovi cez Instagram že si vezme Emku po skúškach. On odvetil, že nevie o žiadnom dieťati.
Petra poplietla vchod, stratila sa, nespala, a ešte sa bála, že Emu nenájde.
Prišla som o deň rozumu, celú noc po nej hľadám, prsník ma bolí… Už nikdy riskovať nebudem. Ešte, že ste boli taká láskavá. Prepáčte.
Zostanete u mňa, Petra. Chcete? Sama bývam syn hovoril, že môžem mať podnájomníčku. Skúste aspoň mesiac, potom uvidíte.
Nemám peniaze na nájom, aj v internáte to ešte nejak prežijem…
Skúste, aspoň do skúšok.
Na gauči zaspala. Bábätko v izbe.
Do telefónu Dáši som potajomky zašepkala: Nie, nie je to Matúšova, ani suseda. Je u mňa. A teraz tu zostane.
***
Mlieko Petre neprestalo tiecť. Skúšky na výbornú. K Adriane mame začala Petra chodiť, hoci na piaty poschod bez výťahu.
A predstavte si, mamine rady od Petry mama uznávala bez námietok.
Má nové znalosti, múdre dievča!
Po skúškach nastúpila na brigádnické služby. Adriana jej vybavila kontakty na pohotovosti. Petra sa často radila bolo vidno, že práca s ľuďmi ju baví.
A ten sused Igor napokon zistil, že jeho babička potrebuje injekcie, a zavolal Petru na pomoc.
A na jeseň sa aj s Eme presťahovali o dve poschodia vyššie za prácou, za životnou obnovou a lepšími skúškami.
***A pani Adriana? Keď večer v tichu utierala posledný hrnček, pozrela na rozsvietené okná nad sebou. Vedela, že v tom byte spí malé dievčatko s rozstrapatenými vlasmi, pri ktorom leží mama, ktorú kedysi vystrašila samota a nejistota, ale teraz už vie, čo znamená domov. A Adriana si po toľkých rokoch pripadala potrebná konečne nie pre neustále sťažnosti či povinnosti, ale preto, že niekto skutočne ďakoval za jej láskavosť.
V pyžame šupla novú bábätkovskú ponožku do vrecka župana veď ktovie, kedy ju zasa budú hľadať. Usmiala sa do zrkadla, vrásky jej rozžiaril spokojný úsmev a zrazu, po dlhom čase, mala Adriana pocit, že život ešte len začína. Nikto nebude vedieť, kto je Igor z oznamu, ale ona vedela jedno: že v paneláku, medzi šiestym a štvrtým poschodím, sa zrazu začalo rozprávať viac príbehov, ako kedykoľvek predtým.
A ráno? Namiesto rutinného zvonenia starej mamy prišla správa od Petry:
Teta Adriana, nechcete ísť dnes s nami na prechádzku? Emka sa už teší na vaše piesne.
Adriana zatvorila mobil, zhlboka sa nadýchla, navliekla si svoje masívne náušnice a prvýkrát po rokoch bežala dole schodiskom s pocitom, že možno nesie niečie srdce rovno vo vrecku župana. Lebo veď, kto vie? Možno niekedy naozaj stačí len otvoriť dvere.
