Janko sedel za kuchynským stolom a uprene zíeral na prázdnu stenu. Nič zaujímavé tam nebolo, rovnako ako odpovede na jeho otázky. Vzdychol a s odporom pozrel na nedopitý čaj v pohári, riedky ako voda. Várka došla a peniaze na novú tiež. Vstal, vylial čaj do dřezu, umyl pohár a napustil si vlažnú vodu z čajníka.
Ako sa tu ocitol? Kedysi mal všetko: prácu, byt, manželku, dcérku… A teraz nemá nič.
***
Keď mal Janko pätnásť, matka priviedla do domu muža. Túlo sa k nemu pripúšťala, držiac ho pod pažou.
“To je strýko Mišo. Bude bývať s nami. Sme sobáši,” povedala zahanbene, poponáhľad si pohráva s golierom saténovej blúzky.
Strýko Mišo vyzeral oveľa staršie ako matka, bol menší a vyschlí ako tyčka. Pokojne si prezeral naštvaného tínedžera.
Janko nebol dieťa, tušil, že matka má niekoho. Chodievala večer von, tvrdila, že je s kamarátkou. Vracala sa s rozjareným pohľadom, s nenápadným úsmevom a ošúchanou rtěnkou. Jankovi to dokonca vyhovovalo – mal pokoj.
Všetci hovorili, že jeho matka je krásna a mladá. Potešilo ho to počuť, aj keď sám to tak nevnímal. Matka je matka, nie horšia ako iné. Ale mladá? Všetci nad tridsať mu pripadali ako starecky.
Otca nepoznal. Matka o ňom nehovorila rada. A teraz priviedla strýka Mišu. Bolo im zle samým? Janko sa otočil a vyšiel do svojej izby.
“Janko!” zvolala za ním matka zachveleným hlasom.
Zabuchol dvere.
“Synček, on je dobrý človek, spoľahlivý, bude nám jednoduchšie. Nežiarli, pre mňa si stále ten najdôležitejší,” povedala matka neskôr, keď vošla do jeho izby. “Urobím pečené zemiaky a večerieme. A správaj sa slušne.”
Matka poletovala okolo strýka Mišu, tváre jej horceli, pohľad bol zamlžený. Janko zúfalivo žiaril. Cítiac vinu, matka mu dávala viac peňazí do vrecka. Vyplácala ho.
“Na matku sa nehnevaj. Je dobrá. Už si veľký. Za pár rokov budeš mať vlastnú rodinu, čo potom bude ona robiť sama? No vidíš. Ja by som ju nikdy nekrivdil,” pokúsil sa strýko Mišo s Jankom prehovoriť.
Janko mlčal, hoci vedel, že má pravdu. Strýkovi Mišovi treba uznať – nikdy sa nepýtal na školu, ani na to, čím chce byť.
Po škole Janko oznámil, že nepôjde študovať, ale na vojnu. Cítil sa tam ako naväčší.
“A správne. Vojna je dobrá škola života. Rešpektujem. Študovať môžeš neskôr, diaľkovo. Vzdelanie je dôležité. Slúž a uvidíš, čo ťa baví,” rezolútne povedal strýko Mišo, prerušiac matkine protesty.
O rok neskôr sa Janko vrátil domov, zmužnelý. Matka ho bez prestania objíMatka ho bez prestania objímala, prestroja stôl na sviatok, ako sa patrí, a Janko prvýkrát dovolil, aby ho strýko Mišo tiež objal, pričom s ním vypil pohárik na úroveň muža a od neznámej chuti sa rýchlo opil.
