V prímorskej dedinke, kde slaný vietor hvízdal úzkymi uličkami, Zuzana trávila večer u svojej svokry. Vonku sa o vlny trieskalo more a domom sa linula vôňa čerstvo uvarenej kapustnice. Hlbokou nocou prerušil ticho telefónny hovor. Zuzana pozrela na displej – volala susedka Marcela.
“Zuzka, ihneď príď!” Hlas Marceli sa triasol od rozrušenia. “Niekto ti práve vošiel do domu! Zaparkovali auto na dvore a vošli dnu!”
“Čože?!” vydychla Zuzana, srdce jej búšilo ako zvon. “Aké auto?”
“Veľké čierne SUV! Sú tam dvaja, muž a žena. Ona je blondína, on má fúzy,” vyhrkla Marcela.
Zuzana bez meškania zavolala taxík. O hodinu neskôr už vsúvala kľúč do zámku svojho domu, no v hrudi jej narastal nepokoj. Opatrne otvorila dvere, vošla dnu a stuhla, neveriac vlastným očiam.
—
“Peter,” Zuzana vytočila syna, jej hlas sa chvel od hnevu. “Ty si ma vážne za chrbtom pozýval niekoho do môjho domu? Ako tože nie? Tak kto sem potom chodí, keď som v práci? Veď ty máš kľúče!”
“Mami, o čom to hovoríš?” užasol syn. “U teba som nebol večnosť, makám bez voľna! Čo sa stalo?”
Zuzana mu rozprávala o podivnostiach: veci nie sú na svojom mieste, jedlo z chladničky mizne.
“Veď dobre viem, kde čo je!” rozhorčene hovorila. “Vrátim sa od starej mamy a všetko je poprehadzované!”
—
Zuzana Šimková žila sama už tri roky. Manžel Ján väčšinu roka trávil na zarábaní v zahraničí, pracoval pre pokojnú starobu. Zuzana sa nesťažovala: záhradku nechali ležať ladem, hospodárstvo nevedli, rozhodli sa, že na dôchodku sa vrátia k zeleninovej záhrade a sliepkam.
Posledné mesiace delila čas medzi svojím domom a dedinou, kde žila svokra, Anna Pavlovná. V jej osemdesiatich siedmich rokoch svokra často chorievala a Zuzana u nej trávila polovicu mesiaca, pomáhajúc po dome.
Zvláštne veci sa začali nedávno. Keď sa raz vrátila od svokry, Zuzana si všimla, že v kúpeľni visia cudzie uteráče – namiesto jej modrých, úhľadne poskladaných, sa objavili žiarivo zelené. V chladničke zmizli párky, hoci ich určite nebrala. Na posteli v spálni bola prikrývka pomačkaná, akoby v nej niekto spal.
Najprv si Zuzana myslela, že sa jej to len zdá. Možno sa pomýlila? Možno tie párky nikdy neboli a uteráče zavesila sama? No stopy cudzej prítomnosti boli príliš zrejmé. Nič nechýbalo – peniaze, šperky ani technika. Zámky neboli poškodené, okná neboli rozbité.
Všetko pripisovala únave, no o chvíľu sa to opakovalo. Uteráče sa opäť vymenili a z chladničky zmizli konzervy. Zuzana sa rozhodla nehádať a pred odchodom k svokre si na mobil urobila pár fotiek. Keď sa o týždeň vrátila, porovnala fotky so skutočnosťou – pochybnosti už neboli: niekto v jej dome býval.
Zuzana sa ponáhľala k susedke Marceli. Tá počúvajúc jej príbeh, len krúKeďže už nikomu nedôverovala, Zuzana si zaobstarala bezpečnostný systém, no každú noc pred spaním ešte stále pozorne skontrolovala každý kút svojho domu, lebo strach z nezvaných hostí v nej ostal naveky.
