Tieň starostí: Dráma Zuzany a jej rodiny
Zuzana ležala v nemocničnej izbe malého zdravotného strediska v Košiciach, jej tvár bola bledá, no oči žiarili úľavou. Do izby vošla jej kamarátka Alena, nesúc v rukách tašku s ovocím.
“To si nám dala strach, Zuzka!” zvolala Alena a posadila sa k posteli. “Ako si mohla tak dlho čakať? Čo keby ťa nestihli previezť?”
Zuzana sa slabicky usmiala, jej hlas bol tichý.
“Prepáč, Alenka. Všetko sa stalo tak rýchlo, ani som netušila, že to bude vážne. Myslela som, ze to prejde. Vďaka bohu, už je po všetkom. Ako je moja stará mama? Zvláda ju Peter? Však poslednou dobou je taká náladová.”
“Všetko je v poriadku, Zuzka, neboj sa,” upokojila ju Alena. “Stará mama je živá, zdravá, nakŕmená, upravená. Len trochu nadáva, ako vždy.”
“Ďakujem ti, Alenka, že si pomohla s mamou!” Zuzana stiskla kamarátke ruku. “Mám u teba dlh.”
“Čože, dlh?” zasmiala sa Alena, ale v jej očiach zablikala iskra. “Za čo mi ďakuješ? Ved ja len tak bežím k vám, nesiem hrnček s polievkou, myslím si, chudák mama tam asi hladuje. A u vás doma sa odohráva niečo neuveriteľné!”
“Čo sa odohráva?” Zuzana sa znepokojene pozrela na ňu.
“Predstav si, ako sme sa všetci o teba báli!” pokračovala Alena, jej hlas sa triasol od emócií. “Čo si to vymyslela, Zuzka? Trpela si a mlčala, mášlo to skončiť zle!”
Zuzana, stále slabá po operácii, ležala prikrytá tenkou nemocničnou dekou a slabučko sa usmiala.
“Prepáč, Alenka, ani som nečakala. Bolesti začali zo dňa na deň, myslela som, že to prejde. Úprimne, málo chýbalo a bolo po mne. Ale všetko je v poriadku, čoskoro ma prepustia. Doma je stará mama, nemôžem sa tu len tak váľať. Peter je s ňou sám a ona je teraz taká náročná.”
“Neboj sa, doma je všetko pod kontrolou,” povedala Alena mäkko. “Mama je v pohode: najedená, uprataná, síce nadáva, ale to je jej špecialita.”
“Alenka, ty si anjel!” Zuzana sa na kamarátku vďačne pozrela. “Neviem, ako by sme to bez teba zvládli.”
“Ó, nedráždi ma!” zamávala rukou Alena, ale na jej tvári sa objavil prefíkaný úsmev. “To nie ja som hrdinka, ale tvoj Peter. On nie je muž, on je poklad! Ved som vždy vedela, že je dobrý, ale teraz som ho začala obdivovať. Predstav si, bežím k vám s tou polievkou, myslím si, treba zachrániť starú mamu. A u vás doma… niečo neuveriteľné!”
“Čo také?” Zuzana sa zamračila, srdce jej poskočilo.
“No práve toto!” Alena sa rozhorčila. “Prídem a celý byt vonia kapustnicou! Stará mama leží čistá, nakŕmená, spokojná ako kráľovná. Ešte som len vo dverách a už hovorím: ‘Hneď si umyjem ruky, prezlečiem mamu, nakŕmim ju.’ A Peter mi vraví: ‘Netráp sa, Alenka, všetko mám pod kontrolou. Obed je hotový, mamu som prezliekol, nakŕmil.’ Ja som málo nehodila ten hrnček!”
“To on sám?” Zuzana vykríkla, oči sa jej rozšírili.
“On sám, Zuzka, on sám!” prikyvovala Alena. “Ani som neverila, tak sa pýtam: ‘Akože si ju prezliekol? Veď ona nikoho okolo seba nechce, len teba!’ A on tak pokojne: ‘Dohodli sme sa.’ Vošla som k nej – a naozaj, čistá, upravená, dokonca sa aj smeje. Samozrejme, o teba sa bojí, plače. Ale ja som ju upokojila, povedala som, že si v poriadku.”
Zuzana unavene zatvorila oči, cítila, ako jej horia líca od hanby. Ako je jej nepríjemne pred Petrom! Nechala ho samého s mamou, a on sa ukázal ako hrdina. A ani slovo o tom nepadlo, keď volal! Spýtala sa ho vtedy: ‘Bola Alena? Sľúbila, že príde pomôcť.’ A on len odpovedal: ‘Bola, všetko je v pohode, neboj sa.’ Dokonca ani stará mama, keď s ňou Zuzana hovorila, nič nepovedala, len plakala a pýtala sa na jej zdravie.
Zuzana žila s mamou v starom byte na košickom sídlisku od svojich desiatich rokov. Najprv samozrejme s rodičmi, ale tí raz zrazu prišli na to, že ich manželstvo bola chyba. Otec po rozvode odišiel do zahraničia, usadil sa tam, oženil sa. Peniaze posielal pravidelne, na začiatku aj prichádzal, ale časom zabudol, že dcéra potrebuje nielen finančnú podporu, ale aj otcovskú lásku. Ani na svoju matku, u ktorej Zuzana žila, sa nepozeral. Matka Zuzany sa dlho netrápila: našla si nového muža, porodila dvoch synov a Zuzana sa nejako stratila v pozadí.
Keď sa rodičia rozíšli, pre Zuzanu nebolo miesta v ich nových rodinách. Matka s nevlastným otcom sa rozhodli presťahovať do iného mesta a dievčatko ostalo s babou. Stará mama hneď povedala:
“Môže sa ti to páčiť alebo nie, ale iná možnosť nie je. Odteraz žijeme spolu. Dohodnime sa hneď: pomáhame si, lebo viac sa nedovoláme. Tvoji rodičia sa rozbehli a my nemáme kam by utiekli.”
Zuzana ani nechcela nikam inde. S mamou jej bolo dobre. Bola prísna, ale spravodlivá. Hádali sa len kvôli dôležitým veciam, a aj to skôr pre poriadok, volajúc vnúčku celým menom: “Zuzana, takto sa veci nerobia!”
Matka si na dcéru spomenula, keď jej synovia vyrastli. Začala volať, pozývať ju k sebe: “Príď, Zuzka, zober si doklady, budeš študovať u nás, tu je viac možností.” Zuzana vtedy končila strednú školu a rozhodovala sa, kam na vysokú. Tešila sa, málo nebežala za matkou, ale stará mama ju zastavila:
“Samoz”Nočková, mám od teba pokoj!” zahŕkala stará mama a obrátila sa k stene, no v hlase jej bolo cítiť, že Peterove slová ju dojali.
