Tiene minulosti: dramatická pravda v srdci dediny
Janko ochorel. Prišiel k starej mame do malej dediny pod Vtáčnikom, kde vzduch bol plný vône byliníc a spomienok na detstvo. Ležal na starej posteli a smutne sa pozrel na babku Máriu Jozefovú.
– Som rád, že ťa mám, stará mamička, – povedal potichu. – Sám som na tomto svete. Možno nikoho ani nepotrebujem?
– Čo to hovoríš, Janko, si sa zbláznil?! – zvolala babka a tlieskla do dlani. – Taký šarmantný chlap a nikoho nepotrebuje? Každá slobodná žena by ťa považovala za dar z neba! Lež, nevstavaj, ja skočím k susede pre lipový med…
Mária Jozefová pokrútila hlavou a vyšla von. Janko zatvoril oči a ponáral sa do nepokojného spánku. Zrazu sa škripnúť dvere a ľahké kroky prerušili ticho.
– Mamička, si to ty? – Janko otvoril oči a prudko sa posadil, neveriac vlastným očiam.
Janko chodieval za babkou do dedinky často. Posledné roky sa o ňu staral sám. Rodičia mali dosť práce: otec ešte stále makal v továrni a matka trávila hodiny na svojej záhrade, kde pestovala kvetiny a zeleninu. K babke zablikala len raz za mesiac.
– Ja som u nás najvoľnejší, – usmieval sa Janko. – Trochu som sa zdržal so založením rodiny, aj keď už mám tridsaťosem. A vy ste stále niekde v závrate práce.
– Babka ťa miluje, – odpovedala matka. – Vie, že prinesieš nákup, pomôžeš v dome a stráviš s ňu víkend.
– Áno, mám ju rád, – spomínal Janko dojatým hlasom. – V detsom u nej všetky prázdniny trávil, potom služba, robota, zarábanie… Teraz je čas vrátiť dlhy.
– Dlhy sú dlhy, ale kedy sa už oženíš? – nedala pokoj matka. – Bolo by na čase, Janko, deti si založiť, inak zostaneš sám.
Janko šoféroval po prašnej ceste, v kufri sa kolísali tašky s potravinami. Myšlienky sa mu vracali do mladosti, keď sa v susednej dedine zamiloval do dievčaťa – obyčajného, no nesmierne milého. Zuzana bola tichá, s klopotnými očami, ktoré prezradili všetky jej city. Ich trudomilé stretnutia boli plné vášne a nežnosti.
– Škoda, že to tak dopadlo, – vzdychol si Janko. – Povolali ma na službu, a ona, ako sa ukázalo, mala iného – toho, čo sa vrátil z prác v zahraničí a usporiadal jej scénu pred celou dedinou. Ach, Zuzana…
Pri ceste si všimol dievčinu, ktorá stopovala. Janko zabrzdil.
– Do susednej dediny by ste ma zobrali? – opýtala sa, odhrnúc si tmavú ofinu.
– Sadaj si, – prikyvol.
Po ceste Janko pokradmom pozeraj na spolujazdkyňu. Niečo v jej črtách mu pripadalo povedome, takmer rodné.
– Si odtiaľto, alebo na návšteve? – spýtal sa.
– Domov idem, – odpovedala. – Dala som skúšky v zdravotnej škole, teraz budem odpočívať. I keď čo je v dedine odpočinok – samá robota. Ale doma je dobre, mama čaká.
Usmiala sa a Janko zamrzol – ten úsmev bol úplne ako u Zuzany!
– Ty nejsi náhodou Zuzanina dcéra? – opatrne spýtal sa.
– Volám sa Soňa Kriváňová, – odpovedala. – Mama za slobodna bola Zuzana Hruškovičová.
– Aha, jasné, – Janko cítil, ako mu zabehol srdcom. – Na tvoju mamu som sa pýtal.
– Vy ste ju poznali? – prekvapilo dievča.
– Len som ju kedysi videl, – vyhýbavo odpovedal, všimnúc si na jej líčku materské znamienko – presne také, ako mal on.
– Koľko ti je, študentka? – spýtal sa, snažiac sa znieť nenútene.
– Čoskoro osemnásť, – zasmiala sa. – Aj keď vyzerám na menej.
– To prejde, – odpovedal Janko, zastavujúc auto. – Asi si podobná na mamu?
– Skôr na otca, – vážne povedala dievčina, vystupujúc. – Len jeho osud bol smutný. Zomrel, keď som mala desať. Teraz sme s mamou len my dve. Šťastie je krátke…
Zamávala a vyšla smerom k domu. Janko dlho stál a díval sa za ňou, opretý o volant.
Babka hneď postrehla jeho smútok.
– Čo je s tebou, Janko? Ochorel si? Možno čaj s malinami?
– Nie, mamička, som v poriadku. Kde máme trochu starý album s fotkami? – spýtal sa zrazu.
– V komode, na verande. Čo sa stalo?
– Len som si spomenul na staré časy, – odpovedal.
Sadli si a prelistovali album. Babka rozprávala o susedoch, kamarátoch, príbuzných. Keď sa Janko nenápadne opýtal na Zuzanu, Mária Jozefová si povzdychla.
– Keď si odišiel, vydala sa za svojho Jozefa. Miloval ju, a ťa, rozkošný, by som bola málo takmer pokazila im svadbu, – usmiala sa babka. – Panny ťa milovali odjakživa. Kedy si sa nám už konečne oženil?
– A jej manžel, hovoria, že zomrel? – opatrne sa spýtal Janko.
– Dávno už. Veľký smútok… – babka sa na neho pozrela bystro a odišla do kuchyne.
Celý deň Janko nemohol nájsť pokoj. Dievča, ktoré priviezol, mu nešlo z hlavy. Materské znamienko, úsmev, vek – všetko sedelo. Mohla byť jeho dcérou? Srdce mu úzko pripomínalo, že Zuzana mohla zatajiť pravdu. Vyčítal si, že vtedy, v mladosti, za ňu nebojoval, ale jednoducho utiekol a nechal všetko za sebou.
Na druhý deň, len čo sa zobudil, Janko naskočil do auta a vyrazil do susednej dediny. Zuzana práve vešala bielizeň na dvore. Keď ho zbadala, stuhla, potom hodila vedro a utekala do domu.
– Zuzana, poď von, potrebujem s tebou hovoriť! – zakričal Janko, cítiac, ako sa mu chveje hlas.
Zastavila sa na prahu, pomalyPomaly sa vybrala k bráne, otvorila ju a hlboko si nadýchla, ako keby sa chystala povedať niečo, čo sa odkládalo dlhých osemnásť rokov.
