Michal s Jankou sa pripravovali na cestu k jej rodičom do malej dedinky pri Dunaji. Michal bol zachmúrený, jeho tvár zahalil smútok a pohyby vyzerali napäto. Ich šesťročný syn Tomáš behal po byte, preplnený radosťou z blížiacej sa cesty vlakom. Po únavnej ceste konečne vystúpili na nástupište malého nádražia, kde bol vzduch nasiaknutý vôňou rieky a smrekovia. Jankini rodičia ich už čakali. „Ste po ceste unavení a určite hladní,“ povedala Jankina matka, pevne objímajúc dcéru. „Poobedváme a potom sa môžete prejsť po dedine!“ — „Eva, obávam sa, že to nepôjde,“ odsekol Michal a rýchlo pozrel na ženu. „Tomáš čoskoro pôjde spať.“ Eva prekvapene zdvihla obočie. „Tak my si s vnukom pokecáme! Čo je na tom zlé?“ namietla nechápavo, prečo je zať tak podráždený. Michal sa zamračil a Janka mu jemne stlačila ruku, snažiac sa uvoľniť napätie.
Pred týždňom Janka dostala od matky telefón. „Príďte k nám budúci týždeň,“ žiadala. „Tak veľmi nám chýbate a Tomáš!“ Michal, keď to počul, okamžite stmavnel. „Nechcem nikam ísť!“ odsekol, odvracajúc pohľad. Janka, zaskočená jeho reakciou, sa pri ňom posadila a pozrela mu do očí. „Michal, čo sa deje? Máme voľno, nemôžeme ísť za mojimi rodičmi? Videli Tomáša len raz, na našej svadbe! Je to spravodlivé?“ Michal ťažko vzdychol. Vedel, že žena má pravdu, ale cesta k jej rodičom v ňom vzbudzovala odpor. Jeho vlastní rodičia, ktorí žili neďaleko, ho už unavovali svojimi kázaniami. „Janka, je to nevyhnutné? Možno budúci rok?“ zamrmlal. Janka rozhodne zavrtela hlavou. „Áno, určite! Vlak ide v stredu, lístky sú kúpené. Sám si hovoril, že ti to nevadí. Čo sa stalo?“ — „Nič,“ odsekol Michal a otočil sa k oknu. „Na týždeň,“ dodala Janka, snažiac sa zmierniť jeho náladu. „Potom pojdeme k moru. Už som začala baliť, cesta je dlhá.“ Michal len vzdychol, ponáraný do svojich myšlienok.
Michalovi rodičia boli prísni. Matka ho kontrolovala, aj keď už bol dávno ženatý a vychovával syna. Stále sa mu miešala do života, hovorila mu, ako žiť a vychovávať Tomáša. Otec, Ján Kováč, nebol lepší — jeho motto znelo: „Buď vždy prvý!“ Ešte v škole, ak Michal priniesol horšiu známku ako jednotku, doma ho čakala hodinová prednáška o tom, že „takým tempom nič nedosiahne“. Tresty v podobe zákazu vychádzok alebo zabavenia počítača boli bežné. Tieto nekonečné poučenia zničili akúkoľvek blízkosť s rodičmi. Aj teraz Michal neochotne chodieval na návštevy a nikdy im nevolal.
Myslel si, že všetci majú také rodičovstvo — ľudí, ktorých musíte znášať. Ale u Janky vnímal niečo iné. S matkou sa dokázala hodiny rozprávať, zdieľať radosti aj starosti, rozprávať o Tomášovi. Michal to považoval za zvyk, ktorý čoskoro prejde. Nikdy sa jej na rodičov nepýtal, obmedzoval sa na suché „pozdravuj ich“. „Michal, teším sa, že ideme za nimi!“ povedala Janka večer, žiariac šťastím. „Tak veľmi mi chýbali!“ Michal len pokrčil plecami. Sám by bol rád, keby svojich rodičov nevídal aspoň desať rokov. „Ty si zvláštna,“ poznamenal. „Ja by som svojich nechcel vidieť roky!“
Janka sa na muža pozrela so súcitom. Vedela, akí sú jeho rodičia, a nemohla povedať, že by sa jej páčili. V ich dome sa cítila zle, keď svokor znova napomínal Michala alebo Tomáša a svokra všetkým velila. Chápala jeho pocity, ale jej rodičia boli iní. „Michal, nehnevaj sa, ale moja mama a otec nie sú ako tvoji,“ povedala jemne. „Oni ma milujú.“ Michal sa uškrnul. „Moji to tiež hovorili, keď som bol malý,“ zamrmlal, opakujúc otcove slová: „Všetko robíme pre tvoje dobro, milujeme ťa.“ Lenže lásky tam nebola ani kvapka.“ Janka muža objala, kľudne ho pohladila po pleci, ale mlčala, vediac, že teraz ju nepočuje.
Dni utekali rýchlo. Janka balila veci, tešiac sa na stretnutie s rodinou. Michal chodil zachmúrený a Tomáš, nakazený maminou náladou, behal po byte a sníval o vlaku. Konečne vystúpili z vagóna na nádraží. „Musíme si zavolať taxík,“ starostlivo povedal Michal, držiac tašky. „Prečo? Otec nás vyzdvihne!“ prekvapene povedala Janka. Michal stiskl pery. Jeho otec by ho nikdy nenapadlo priviezť z vlaku.
„Tati! Tam je, poďme!“ Janka radostne zamávala na muža, ktorý sa k nim prepájal davom. Za chvíľu sa objímali a potom Peter Novák pevne potriasol Michalovou rukou a zohnul sa k Tomášovi. „Ahoj, Tomáš, som tvoj dedko. Ako sa máš?“ Chlapec sa začervenal a schoval za mamu. Janka sa zasmiala, upokojujúc otca: „Čoskoro si zvykne!“ — „Poďme k autu, Michal, pomôžem ti s batožinou,“ povedal Peter Novák, zodvihol tašky a vykročil dopredu. Michal, nezvyknutý na takú pomoc a láskavosť, mlčky nasledoval svokra.
Eva ich privítala s úsmevom a objatím. Tomáš sa rýchlo rozohol, aj keď pamätal druhú babku a dedka — prísnych a mrzutých. Títo noví boli láskaví. Chlapec behal po dome, objavoval nové priestory a hral sa s autíčkom, ktoré mu daroval Peter. „Deti, ste hladní? Poďte si dať čaj!“ zavolala Eva. Michal mimovoľne pozrel na hodinky. Pamätal, ako ho matka nútil jesť presne podľa rozvrhu. V detstve oneskorenie o minútu znamenalo, že príde oMichal sa zamyslel a v tom okamihu pochopil, že skutočná rodina nie je v krvi, ale v láske a úcte, ktorú si navzájom dávame.
