Ján vyšiel z práce, takmer nešmykol sa na namrznutých schodoch. Predchádzajúci deň padal mokrý sneh, v noci poprchávalo a ráno ľadový vietor bičoval do tváre. Na cestách hučeli autá, vodiči trúbili, ponáhľali sa domov. Kedysi by sa Ján hneval kvôli zápcham, teraz mu však boli útechou – vrátiť sa domov sa mu nechcelo.
Niečo sa v ich vzťahu so Žanetou pokazilo. Sedem rokov manželstva, ktoré začali ešte na výške, akoby sa rozpustili v každodennosti. Láska, ak vôbec nejaká bola, vyparila sa, zostala len zvyklosť. Ján sa čoraz častejšie pýtal: Kde je to cit, ktorý ich kedysi spájal? Bol vôbec skutočný?
Krízy sa stávajú v každej rodine, ale oni so Žanetou nemali deti, pre ktoré by stálo za to bojovať. Ich manželstvo bolo od začiatku pokojné, bez vášnivých výlevov. Ján nikdy nezblúdil hlavou pre Žanetu, no s ňou mu bolo príjemne.
„Sme spolu štyri roky,“ povedala raz na výške. „Čo bude ďalej? Chcem vedieť, či v tvojich plánoch mám svoje miesto.“
Jej slová zneli ako náznak svadby. Ján na manželstvo nemyslel, no odpovedal:
„Samozrejme, že áno. Až dokončíme školu, nájdeme si prácu, vezmeme sa. Prečo sa pýtaš?“
„Chcem istotu,“ povedala poticho.
„Neboj sa, všetko bude: biele šaty, svadba, deti,“ objal ju Ján, veriac, že tak to aj dopadne.
Žaneta túto tému až do promócie neotvorila. Po škole našli prácu – ona trvala na tom, aby každý pracoval v inej firme. Videli sa menej. Pred jej meninami znova spomenula svadbu:
„Mama sa pýta, kedy sa vezmeme.“
„Čo také ponáhľať?“ vyhol sa Ján.
„Ty ma nemiluješ?“ v jej hlase zneli slzy. „Prečo mi potom toľko rokov motáš hlavu?“
Ján si na ňu zvykol. Načo hľadať inú? Na meniny jej daroval prsteň a požiadal ju o ruku. Žaneta žiarila, jej matka si utierala slzy. Domov prišiel s novinkou:
„Beriem si ju.“
Matka sa zamračila:
„Načo tak skoro? Mohli ste sa najprv postaviť na nohy. Alebo je tam niečo iné?“
Nepáčila sa jej Žaneta – príliš dominantná, napriek vonkajšej pokore.
„Nič také,“ odvetil Ján. „Milujeme sa. Štyri roky spolu – čo viac čakať?“
„To je jej nápad,“ povzdychla si matka. „Premýšľaj, synak.“
Ale Ján už sa rozhodol.
Majová svadba bola nádherná. Žaneta v bielom šate vyzerala ako ztelesnenie jari. Deti? Rozhodli sa počkať, najprv kúpiť byt, auto. Jánovi rodičia pomohli s prvou splátkou hypotéky. Mladomanželia kúpili dvojizbák, zariadili ho. Otec im dal svoje staré auto, sám si kúpil nové. Život sa vyvíjal dobre.
No Žanetu napadlo, že Ján by mal začať podnikať. Stretla spolužiaka, ktorý obchodoval s elektronikou a hľadal partnera.
„Som stavebný inžinier, moja práca ma baví,“ namietal Ján. „Súperenie je príliš veľké, nemá to zmysel.“
„Myslela som, že chceš robiť sám pre seba,“ trvala na svojom. „Elektronika je potrebná. Dá sa vyhnúť konkurencii.“
„Nechcem,“ zamietol to.
Žaneta sa urazila. Prvýkrát sa vážne pohádali, niekoľko dní spolu nehovorili. Potom sa udobrili, no ona sa k téme vrátila, presviedčala ho, že podnikanie by im pomohlo splatiť hypotéku rýchlejšie. Ján začal podozrievať, že matka mala pravdu – s manželstvom ponáhľal. Miluje vôbec Žanetu?
Našťastie jej spolužiak skrachoval, takže téma podnikania sa uzavrela. Splatili hypotéku, kúpili Jánovi terénne auto, potom menšie pre Žanetu. Bola chvíľa rozmýšľať o deťoch. Jánova matka sa znepokojovala:
„Prečo nemáte deti? Čo je zlé?“
„Všetko bude,“ upokojoval ju, nevypočúvajúc, že Žaneta je proti.
„Kamaráti už majú deti,“ povedal manželke. „Blíži sa nám tridsiatka. Máme všetko: prácu, byt, autá. Je čas.“
„Aké deti?“ mávla rukou. „Nepochodím kariéru kvôli materskej. Stať sa ženou v domácnosti? Ty by si ma prestal milovať.“
Žaneta dostala povýšenie a ponorila sa do projektov. Deti zostali Jánovým snom, ona si vybrala kariéru.
Večer sa vyhral z dopravnej zápchy a vošiel do bytu. Žaneta sedela s telefónom.
„Prečo tak dlho?“ zavrčala.
„Zápchy,“ odsekol.
„Volala Katka, pozýva nás na Silvestra,“ povedala. „Prečo mlčíš?“
„Už si súhlasila,“ pokrčil plecami.
„A ty si proti?“ podráždene sa spýtala.
„Chcel som zostať doma. Straníme sa, Žana. Poďme osláviť len my dvaja, romanticky, pri sviečkach.“
„Vážne?“ uškrnula sa. „Budeme sedieť pri telke, potom k tvojim rodičom, potom k mojej mame. Nuda. Sľúbila som Katke.“
Znovu sa zahĺbila do telefónu. Ján sa pokúsil ešte raz:
„Povieme, že sa plány zmenili.“
„Nie,“ uzavrela.
Na oslave u Katky bolo hlučno. Ján si všimol, ako jeden muž neodvracia oči od Žanety. Koketovala s ním, hlasno sa smiala, potom s ním išla tancovať. Po tanci sa uchýlili do kúta a živJán odišiel potichu, bez rozlúčky, zatiaľ čo jej smiech ešte stále znel v jeho ušiach.
