Tieň zrady: Cesta k slobode Zuzany
Zuzana, unavená po dlhom pracovnom dni, vláčila do bytu v Košiciach ťažké tašky s nákupom. Hodila ich na kuchynskú linku, prevliekla sa do domáceho a zistila, že manžel ešte neprišiel.
„Čudné,“ zamrmlala so zamračeným čelom. „Kde sa tam točí tak neskoro? Opäť ho v práci zdržali?“
Ich syn Adam bol u tety v susednom meste. Zuzana uvarla kapustnicu, najedla sa sama a usadila sa na gauči, aby si pozrela sociálne siete. V odporúčaniach jej vyskočil profil neznámej dievčiny – mladej, žiarivej, s oslnivým úsmevom. Zvedavosť jej nedala, a tak si profil otvorila. Keď uvidela fotky, akoby ju niekto udrel do žalúdka.
„Konečne sme tu!“ Zuzana vystúpila z taxíka a cítila, ako sa jej ešte stále krúti žalúdok po ceste. Zhltla pár dúškov vlažnej vody z fľaše.
Cestovanie autom jej nikdy nešlo, a miestny taxikár, zdá sa, ani nevedel, čo je to brzda.
„Mami, ideš? Adam, ktorý miloval autá rovnako ako jeho otec, sa na ňu pozrel starostlivo.
„V poriadku, Adámko, len ma trochu zatočilo. Dýchnu si, a potom sa ubytujeme!
Túto dovolenku neplánovali. Zuzana zrazu pochopila, že už nemôže zostať pod jednou strechou s manželom. Brala nadčasy, dlho chodila so synom do parku, len aby ho nevidela. Každý pohľad na okná ich bytu, kde bol Ivan, jej spôsobil nevoľnosť.
„Mami, pozri, tu sú hojdačky! Môžem ísť hrať?“ potiahol ju Adam za ruku.
„Samozrejme, zajačik, bež. Ja medzitým zanesiem veci.“
K Zuzke pristúpila zakrpatená dievčina so širokým úsmevom:
„Och, noví hostia! Aký máte zlatý chlapček! Nechajte, aby som sa naňho pozrela, a potom mi môžete pomôcť! My tu všetci držíme spolu! A každý večer sú tu zábavy! Čo robíte? Spievate, tancujete? Ja zasa vravím vtipy! Môžem vás zapísať? Moje meno je, mimochodom, Jana!“ rozprávala sa míľovým tempom.
Zuzka, ktorú ešte stále trápili nevoľnosti, snívala len o jednom – dostať sa pod klimatizáciu a zvaliť sa. Zábavy ju nelákali.
„Ďakujem, ale neúčastním sa. Syn sa hrá sám, nechcem sa starať o vaše. Prepáčte, musím ísť,“ odmietla.
Jana nachýlila hlavu, ale odišla. Zuzana sa dokĺzala do izby. Klimatizácia na minimum, závesy zatiahnuté, posteľ… Konečne sama. Zatvorila oči a myšlienky sa jej rozbehli. Kedy sa jej Ivan, najbližší človek, stal zdrojom nervozity?
Možno to začalo, keď namiesto pomoci s opravou kúpeľne odišiel ku kamarátovi.
„Zuzka, u Juraja v garáži bol bordel, musel som to upratať, a potom nás pohostil pivom a bravčovým!“ rozprával sa veselo, zatiaľčo Zuzana umývala trojročného Adama od farby, ktorou sa zamazal, kým lepila dlažbu.
Alebo tenkrát, keď mal Adam štyri roky? Silno si odkol kolienko na hrisku. Zuzana v slzách nevedela, čo robiť. Zavolala Ivanovi, a ten len odsekol:
„Zavolaj záchranku, čo fňukáš? Zavezi ho sama, veď to nie je problém!“
Zavezla ho, držala syna, kým mu ošetrovali rany, šepkala mu láskavé slová, aby neplakal. A večer Ivan prišiel, pozrel na Adama a povedal:
„No vidíš, nič hrozné, do svadby sa to zahoji.“
Zuzana upadala do dreme, ťažké myšlienky ustupovali. Vtom niekto zaklopal na dvere.
„Ktože to teraz prišiel?“ zamrmlala a vstala.
Za dverami stála Jana.
„Och, zabudla som povedať! My tu všetci držíme spolu. Ak potrebuješ nákup, s manželom ideme, povedz, a donesieme ti!“
„Už tyká?“ unavene pomyslela si Zuzka. Ale Jana vyzerala úprimne, a tak sa za svoju tvrdosť hanbila.
„Ďakujem, Jano, ale som strašne unavená. Chcem si oddýchnuť.“
„Jasné, oddychuj!“ Jana sa usmiala a utekala preč.
Zuzana si ľahla, no nestihla zatvoriť oči, keď sa dvere otvorili a do izby vbehol Adam s uplakanou osemročnou dievčinou.
„Mami, pomôž! Soňke sa rozpadli vrkoče, a mama jej povedala, aby sa nevracala rozstrapatená! Pláče!“
„No dobre, poď sem, zlatko,“ vzdychla si Zuzka.
Sotva-sotva dievčatine upletla vrkoč, utrela jej slzy.
„Hotovo, umy si tvár a bež!“
„Mami, si najlepšia! Ideme sa hrať!“ Adam so Soňkou zmizli.
Spať sa nedalo. Zuzana sa prevaľovala, no spánok neprišiel. Zvykla si, že na dovolenke hneď rozložila veci, vytvorila si útulno. Ivan zasa bežal na pláž alebo do baru, a keď ho s Adamom našli, už bol v strede spoločnosti, s pivom a historkami.
„Tvoj manžel je duša spoločnosti!“ závideli jej kamarátky.
A Zuzana snívala o tom, aby aspoň raz bol dušou ich rodiny.
Vyšla na balkón. More sa v slnku trbloštilo, ako sľubovala cestovka. Zrazu zacítila pach dymu. Otočila sa a spozorovala dym zo susedného balkóna, čo vyvolalo jej kašeľ.
„Och, prepáč, vadí ti to?“ za stenou sa objavila dievčina okolo tridsiatky.
„Nie, len vietor,“ odmietla Zuzka.
„Ja som zvyknutá, že susedný pokoj je prázdny, tak fajčím. Volám sa Oľga,“ usmiala sa.
„Zuzana. Sme tu so synom.“
„A ja s dcérkou, Soňkou!“
„To ty ju karháš za vrkoče?“ pousmiala sa Zuzka.
„Už o tom vie celý hotel?“ zasmiala sa Oľga. „Počuj, prečo sa cez st„Poď radšej dolu, mám víno, osláviť príchod?“ ponúkla Oľga.
