Tieň podozrenia na letnej chate
V svojom útulnom dome na okraji Nitry sedela Zdenka a prelistovala starý zošit v nádeji, že nájde telefónne číslo svojej susedky z chatovej osady, Martiny. Keď konečne našla správne čísla, rýchlo ich vytočila. „Martinka, ahoj, drahá!“ začala srdečne Zdenka. „To som ja, Zdenka, tvoja suseda z chaty. Chcela som sa opýtať, ako pestuješ reďkovku? Tvoja je vždy taká šťavnatá, a u mňa to nejde.“ – „Nič zložité,“ odpovedala Martina s miernou únavou v hlase. „Namočím semienka na deň či dva, potom ich zasiem. O pár dní prídem – začnem s výsadbou. Zatiaľ som v meste.“ – „V meste?!“ vykríkla Zdenka, jej hlas sa zachvel od prekvapenia. „A s kým teda tvoj Jozef prišiel na chatu?“ Martina strnula, jej dýchanie sa spomalilo. Bez slova zavesila, privolala si taxík a ponáhľala sa na chatu. Keď vstúpila do domu, zdrála ju zlosť pri pohľade na to, čo videla.
Martina bola bez seba. Jej tvár horucela, v očiach jej blýskalo. Keby ju teraz videl jej manžel Jozef, ktorého považovala za zamestnaného, nepoznal by svoju nežnú Martinčku, ktorá mu ráno pohladila golier a pobozkala na líce. Ale Jozef nič z toho nevidel. Bol v skvelej nálade, tešil sa na piatkový večer: ováňajúce karbanátky s pečenými zemiakmi, ktoré tak výborne vždy pripravila Martina, domáce nakladané uhorky a paradajky z vlastnej záhrady a z chladničky – vychladená láhev, lebo zajtra je sobota a do práce sa nemusí. Ani náhodou netušil, aká búrka sa nad ním zhromažďuje.
A všetko začalo tým telefonátom od Zdenky, susedky z chaty. Zdenka, dôchodkyňa, bývala v priestrannom byte s dcérou, zaťom a vnukmi. No len čo prišla jar, presťahovala sa na chatu, kde trávila čas až do neskorej jesene. Príbuzní ju navštevovali len cez víkendy, aby si opekli klobásky, cez týždeň sa Zdenka sama nudila, trávila čas pri televízii. Kvôli tomu ju každá zmienka o udalosti v osade zaujala.
V to ráno, okolo desiatej, vyšla Zdenka na zápražie svojho domu, zamyslene sa zahľadela do dálky a zrazu si všimla, ako sa brána susedovej chaty otvorila a na pozemok vjazdalo auto. Zdenka sa veľmi nevyznala v značkách áut, no mala istotu – to bolo auto Jozefa, Martininho manžela. Ale namiesto parkovania pri bráne auto prešlo ďalej a zmizlo za hustými kríkami ríbezlí. „Aha,“ pomyslela si Zdenka so zamračeným pohľadom. „Nechce, aby ho niekto videl. Takýto prefíkanec, ten Jozef!“
Prerušil ju telefonát od kamarátky, takže nevidela, ako z auta vystúpili dvaja – muž a žena, ktorých si Zdenka okamžite v duchu označila za „milencov“. Keď sa vrátila na zápražie, pokračovala v pozorovaní. Po pol hodine sa jej trpezlivosť vyplatila – z domu vyšla mladá žena v jasnozelenom sportovom oblečení. Rozpažila ruky a zvolala: „Mal si pravdu, tu je úžasne! Vzduch je taký čistý a je tu také teplo!“ To určite nebola Martina – neznáma žena okolo sedemdesiatich, štíhla brunetka s dlhými vlasmi. „No toto, Jozef!“ vykríkla si v duchu Zdenka. „Tomu je cez päťdesiat, a takú krasavicu si našiel!“ Ženu oslovil mužský hlas a zmizla späť v dome.
Zdenka nestrácala čas, popadla zošit a vytočila Martinino číslo. „Martinko, ahoj, drahá!“ začala s predstieranou ľahkosťou. „To som ja, Zdenka, z chaty. Chcela som sa opýtať na reďkovku – ako to robíš? Tvoja je vždy taká dobrá.“ – „Nič špeciálne,“ odpovedala Martina. „Zamôčim semienka, potom zasiem. V máji prídem – začnem. Zatiaľ som v meste.“ – „V meste?“ Zdenka spravila dramatickú odmlku. „A s kým teda Jozef prišiel na chatu?“ – „Kedy prišiel?“ Martinin hlas sa zachvel. „Asi pred hodinou a pol. A auto schoval za ríbezle – z môjho zápražia vidím len strechu.“ – „Dobre, Zdenka, porozprávame sa neskôr,“ hodila Martina a zavesila.
Stála ako prikovaná, pocítila, ako jej krv pulzuje v spánoch. Vytočila manželovuKeď sa Jozef vrátil domov, všimol si, že Martina sa tajomne usmievala, no ani v sne by ho nenapadlo, že jeho žena dnes prežila najväčšie podozrenie vo svojom manželstve.
