V tichom bytule na okraji morského mestečka Veterná, kde slaný východný vietor prenikal cez štrbiny starých okien, stála Alžbeta pred prázdnym chladničkom a tlačila si spánky. Jedlo mizlo desivou rýchlosťou, akoby sa vznášalo do vzduchu. Ešte včera varila večeru, a dnes – ani drobet. Jej muž, Ján, ako si myslela, všetko znova zjedol, a táto myšlienka jej vŕtala v hlave ako studená morská vlna.
Hádky s Jánom boli ako zápas s prízrakom – vždy skončili krikom a vzájomnými obviňovaniami. Jeho nezamestnanosť, ktorá trvala už tretí mesiac, menila ich život v nočnú moru. Alžbeta robila až do úpadu, aby kúpila jedlo, ktoré sa vždy vyparilo ako mágia. Zvykla si na horkú kávu bez cukru a suchý chlieb, lebo po zmene už nemala sil variť. Ján žil vo vlastnom svete, kde jedlo padalo z neba a jeho žena mala mlčky znášať všetko.
“Zajtra idem k strýkovi na dedinu, pomôcť mu s opravou,” hodil do priestoru Ján z obývačky, bez pohľadu od televízie.
Alžbetu to už netrápilo. Únava a horúčka ju pripútali k posteli. Ráno mala vysokú teplotu, a tak zostala doma. Po tablete sa zapadla do ťažkého spánku, túžiac po pokoji.
Ale pokoj prerušil zvláštny hluk z kuchyne. Niekto hrkal riadom, búchal dvierkami chladničky a potom začal spievať – drzo, bezstarostne. Alžbeta, kolísajúc sa, sa vybrala za zvukom. V kuchyni, ako domáca pani, stála Jánova sestra Veronika – žena, s ktorou sa Alžbeta radšej nestretávala. Veronika vždy tvrdila, že jej brat by mal živiť nielen ich rodinu, ale aj ju s deťmi. Ján jej často odpáral peniaze z ich úzkeho rozpočtu, a Alžbeta to znášala, zovretými zubami. A teraz Veronika prehrabávala ich chladničku, pchajúc jedlo do plastových nádob.
“Ahoj,” vypravila Alžbeta, snažiac sa potlačiť hnev.
“Oj! A ty čo robíš doma?” Veronika sa zhrozila, takmer vyhodila pohár s nálevom.
“Som chorá. A ty, vyzerá to, že si tu ako doma?”
“Ján mi sám dal kľúče,” odsekla Veronika bez zábran.
“Takže nemá on vlčí apetít, ale ty máš príliš šikovné ruky,” hlas Alžbety sa triasol od zlosti.
“On je môj brat! Mám právo vziať jedlo pre svoje deti!” Veronika sa postavila, akoby sa bránila.
“Tvoj brat nepracuje, a ja mám teda kŕmiť dve rodiny? A ani o tom nevedieť?” Alžbeta cítila, ako sa jej v hrdle dvíha knedlo.
“Čo, žiališ kúsok syra? Ja som sama, je mi ťažko!” Veronika zvýšila hlas.
“Vráť kľúče. Hneď. Alebo volám políciu. Tento byt je môj, a tvoj brat tu nikoho neznamená,” Alžbeta sa prikľopila bližšie, jej oči horAlžbeta odložila telefón, ktorý jej v ruke chladne ako ľadová doska, a prilepila sa k oknu, kde ju odfukával vietor, ktorý ju odteraz mal hnať už len dopredu.
