Tieň Cigána na bielom snehu
Mrazivý, krištáľový vzduch januára akoby navždy vsiakol vôňu horiacich sviečok z vianočného stromčeka a horkú príchuť maminých neudržaných sĺz. Posledné dni v meste preleteli ako bolestivý, rozmazaný záber. Zuzana tak sa teraz volala sa ani nestihla zúčastniť na školskom karnevale. Mama, cez slzy a s trasúcimi sa rukami, jej ešte doprávala kostým Paniky Medenej hory, zdobiac zelené šaty sklenenými korálikmi, ktoré sa leskli ako skutočné smaragdy. Ale sviatok sa nekonal. Namiesto neho bol nekonečný, kolísavý vlak, zasnežené polia za oknom, podobné obrovskej prešívanej deke, a ľadová hruda smútku pod srdcom.
Otec Proste prestal byť. Nie fyzicky, nie. Len sa rozpustil, vyparil z ich života, akoby nikdy neexistoval. A potom prišla babka, jeho matka, s tvárou ostrou a tvrdou ako sekera. Jej slová sa Zuzane vryli do pamäti navždy, čisté, nabrúsené, smrteľné: Trpeli sme ťa len kvôli synovi. Každý si svoj kríž nesie. Vráť sa tam, odkiaľ si prišla. Alimenty ti bude posielať, ale viac nič. Ni-č.
A tak stáli na zasneženom dvore pred nakriveným, no útulným babkiným domom. Vynášali si skromné veci pod dohľadom desiatok zvedavých očí. Susedia. Vyšli von ako na predstavenie. Niektorí pozerali s tichým, kyslým súcitom. Iní so zle skrývaným, jaditým škodoradením. A predsa, pamätala si Zuzana z maminých rozprávok, tí istí ľudia kedysi takmer zívali do očí mestským, ktorá sa šťastne vydala. Teraz videli len porazenú, vyhnanú z jej trónu.
Prázdniny skončili okamžite. Nová škola ju privítala ľadovým mlčaním a pichľavými, skúmavými pohľadmi. Bola cudzia. Biela vrana v mestských šatičkách s mašľami, ktoré jej teraz pripadali smiešne a krikľavo naivné. Dievčatá, ako kŕdeľ vran, okamžite zaútočili na novú kuriozitu.
Pozrite sa, Pinocchio v sukni! ozval sa niečí vreštivý smiech. Nohy, nohy! Ako šibky!
Zuzana sa stiahla, snažiac sa stať neviditeľnou, ale ich pohľady ju prepálili na
