Malá Zuzana, aby nebola príliš nápadná, potichu sledovala, ako jej otec vedie starú pani do jej malého izby. Žena bola drobná a vrásčitá.
“Áno, mami, tu to nie je také priestrné ako u teba doma, ale podmienky sú lepšie: ústredné kúrenie, teplá voda, vlastná kúpeľňa. A keď predáme tvoj dom a kúpime väčší byt, budeš mať izbu len pre seba.”
“Prečo je tá postieľka taká malá?” hlas staršej pani bol jemný, ale pevný. “Ani ja by som sa sem nezmestila…”
“To je Zuzanina, tvojej vnučky. Neboj sa, kúpime ti väčšiu.”
“Aká tu bude vôbec voľná miesta?”
“Čože, budeš tu behať ako dieťa?” otec sa jemne zasmial. “Všetko bude v poriadku, nejako sa usporiadate!”
“A Zuzana…?”
“Áno!” jeho hlas zrazu strohnel. “Patriciina dcéra.”
“A tiež tvoja,” pokojne doplnila stará pani, neohromená jeho tvrdým tónom, a dodala, “odpočívaj v pokoji, Patka.”
Zuzana sa mimovoľne pokrižovala.
Jej mama bola krásna a láskavá, milovala svoju dcéru, ktorú pomenovala podľa hrdinky obľúbeného románu. Zuzana si pamätala, ako sa mama usmievala, keď jej otec, Ján, prišiel domov. Aj on bol láskavý a veselý, vždy priniesol hračky a dal jej náruč.
Ale raz sa všetko rozpadlo. Mama sa neprebudila. Zuzana nerozumela, čo sa deje, prečo všetci plačú a súhlasia, prečo je otec stále nahnevaný a vzdialený. Strašné slovo “zomrela”, ktoré všetci opakovali, ju prenasledovalo, aj keď nevedela, čo znamená.
Čoskoro dlho cestovali autom s otcom. Bol tichý a neodpovedal na jej otázky. Nakoniec zastavil a ťažkým hlasom povedal:
“Mamička už tu nie je, Zuzana. Budeš žiť so mnou a mojou rodinou. Máš dvoch bratov.”
Zuzana sa trochu upokojila. Keď však prišli do otcovho bytu, privítala ich rozstrapatená žena, ktorá kričala:
“Načo mi sem privliekaš to bremeno? Postaraj sa o ňu sám! Nechcem vychovávať tvoju nemanželskú dcéru!”
Zuzana sa pritlačila k stene. Dvanásťroční chlapci, dvojčatá, prišli na krik. Pozreli sa na dievčatko s pohŕdaním.
“Kto si ty?” spýtal sa jeden. “Čo je to za strašiak?”
Druhý jej vytrhol tašku, roztrhol ju a všetko rozhádzal po zemi.
“Čo tu máme? Fuj! Smetie! Zozobla to z koša?” začal po jej vecoch šliapať.
Zuzana vykríkla. Prišli rodičia a žena.
“Vidíš?” žena znova kričala. “Len vošla a už robí problémy. Prečo fňukáš, capina?”
Zuzana sa so slzami v očiach pozrela na otca. Zhodnotil situáciu a chladne povedal:
“Choď do izby! A ty,” otočil sa k Zuzane, “poď so mnou!”
Dievčina ho poslúchla. Počula, ako žena mrmlá, kým odchádzali.
“Zuzana!” vošli do malej izby s miniatúrnym oknom, ktorá kedysi slúžila ako komora. “Stalo sa, že tvoja mama zomrela. Budeš žiť so mnou a mojou rodinou. Táto žena je moja manželka, Helena. A tí chlapci sú moji synovia, Tomáš a Jakub. Skús sa s nimi dostať do reči.”
Otec ju nechal samu, ale čoskoro sa vrátil so starou posteľou a stolíkom.
“Usporiadaj sa!”
Zuzanin život sa radikálne zmenil. Bez ohľadu na to, ako sa snažila, otcova rodina ju nikdy neprijala. Teta Helena sa rozčuľovala už len pri pohľade na ňu, tvrdiac, že ju to vyčerpáva. Chlapci ju štipali a strkali do nej. Zuzana sa čoskoro naučila, že je lepšie zostať v kúte, kým je niekto doma. Trávila dni v svojej izbe, hrajúc sa so starou bábikou jediným pozostatkom minulého života.
Niekedy chlapci vošli a posmievali sa jej. Až kým si toho otec nevšimol a prísne ich nepotrestal. Potom sa jej vyhýbali, ale týrali ju, keď vyšla na toaletu, umyť sa alebo najesť. Nejedla to isté čo ostatní a často sama. Cítila vôňu buchiet na raňajky, ale dostávala ovesnú kašu a riedku polievku. Otec jej občas potajme dal nejakú sladkosť.
Zuzana túžila, aby už mohla ísť do školy, nájsť si priateľov a byť medzi deťmi. Ale na to bolo ešte ďaleko.
Teraz sa jej novou spolubývajúcou stala stará mama. Zuzana sa stiahla na posteľ a pozorovala, ako sa stará pani ubytuje. Videla, ako otec s chlapcami priniesli starú pohovku a malú skriňu. Po úprave sotva zostalo miesto na pohyb.
“Zoznámime sa,” povedala pani, sadajúc si na pohovku. “Som pani Klára, tvojho otca mama, takže som tvoja stará mama. Môžeš ma tak volať.”
“Zuzana,” dievčina si
