TETA
Tetu Máriu sme priviezli zo dediny. Už si nevie sama rady s gazdovstvom, tak ju neter Zuzana vzala k sebe do mesta. Jej muž Peter nemal námietky. Bol to tichý, chudý pán s okuliarmi a vo všetkom poslúchal svoju hrmotnú a temperamentnú Zuzanku.
Veď je to naša rodina. Teta predsa. Nemá svoje deti. A ja už nemám mamu. Moja mama bola o 30 rokov mladšia než teta Mária, narodila sa v otcovej druhej rodine. Muselo sa to tak stať, moja mamka odišla príliš skoro… Je mi ľúto tety! Zoberieme ju! rozhodla Zuzanka.
Zuzankine deti Vítko a Hanka nepoznali tetu. Aj Zuzana ju videla len párkrát. Nerozprávali sa cez telefón, iba si písali listy. Modernú techniku nemala teta Mária vôbec.
A teraz je tu, s nami. Malá, ako malý škriatok (13-ročný Vítko je vyšší). Vlasy nadýchané ako púpava, na hlave klobúčik. Jej oči sviežo modré, mladé.
V rukách mala uzlíček a sieťovku z čias socializmu. Dva staré kufre. V náručí držala huňatého ryšavého kocúra, ktorý lenivo zhodil pohľad na obyvateľov bytu, zoskočil na podlahu a šiel preskúmať teritórium.
To je Mandarín. Z dediny som si ho vzala. Živá duša, už sa nehnevajte, povedala teta Mária.
A dodala: Vy ste moje! Rodina moja!
Potom bolo posedenie. Teta priniesla zaváraniny, lekvár, kompót. Zuzana nemohla veriť vlastným očiam, ako jej vyberaví drobci jedli lekváre, uhorky, lečo a všetko možné.
Zuzka, máte záhradku? Všetko nasadím, aj keď zdravie už nie je to, čo bývalo, ale musí sa pestovať, bez vlastného nič! presviedčala teta Mária.
Zuzana, že záhradu nemá, ani načo všetko sa dá kúpiť, a nemajú čas robí na dvoch miestach, Peter tiež. Deti vidia len narýchlo. Byt majú na hypotéku, ešte dlho budú platiť.
Treba záhradu. Nebuď tvrdá, Zuzka. Človek bez pôdy nevydrží. Kúpime, vyhliadneme pozemok, a teta Mária sa zdvihla a išla do svojej izby.
Vyhliadneme, jasné… Krútime sa, často si všetko odopierame. Teta Mária snáď myslí, že sme milionári? frflala Zuzana, umývajúc riad.
Na ďalší deň bol voľný deň. Peter si užíval pohodlie v posteli a čítal noviny. Zuzana, skríkla na deti, že si majú ohriať polotovary a išla si ešte podriemať.
Vítko a 8-ročná Hanka sa zahrúžili do mobilov. Kocúr Mandarín sedel pri nich a kýval hlavou. Do izby vošla teta Mária.
Čo to robíte? zvedavo sa spýtala.
Vítko a Hanka jej začali vysvetľovať a ukazovať. Teta Mária len krútila hlavou. Potom povedala:
Aj u nás v dedine také máme, ale jednoduchšie. Nepotrebovala som to, listy som vašej mame písala, to mi išlo ľahšie. Dobre, ukážte mi, čo to je, ale odložte to na chvíľu a poďte so mnou!
Prečo? Teraz hráme! protestoval Vítko.
Kde hráte? Sedíte s mobilom, nikomu nevoláte, čudovala sa teta Mária.
My hráme vnútri, v mobile! pískla Hanka.
Teta Mária im začala rozprávať, ako sa v dedine hrávali, a potom ich vtiahla do kuchyne.
Keď sa Zuzana objavila, skoro odpadla. Na stole boli palacinky. Šťastný Vítko pil čaj. Hanka s tetou Máriou balila pirohy.
Podívaj, mami! Šťastný tu bude, možno jeden dostane aj tebe! usmievala sa Hanka.
Neskôr prišiel aj Peter, spokojný, očuchávajúc vône kuchyne.
Teraz budeme na voľné dni robiť spoločné pirohy a palacinky! Všetko domáce je najlepšie! vyhlásila teta Mária.
Ale veď sa dnes všetko dá kúpiť, protestovala Zuzana, ktorá varenie nemusela.
Kupovala hlavne mrazené a hotové. Rodina síce nemala námietky až do dnes.
Nie, mami, robme si sami! Takéto pirohy som ešte nikdy nejedol! hovoril Vítko.
Teta Mária potom vzala gumu, namotala ju na stoličky a ukazovala Hanke, ako sa na dedine hrali s gumou.
Vy takto neskáčete? pýtala sa.
Kdeže! Aj keď vyjdú von, hrávajú sa s mobilom! To je dnešná mladá generácia! povzdychol Peter.
To nie je správne! Treba sa naozaj rozprávať a hrať. Telefón treba používať na volanie a písanie, nie zbytočne! Stačí! zhrnula teta Mária.
Večer štrikovala, Mandarín sa váľal na kresle.
Mami, poď! zvolala raz Hanka a ťahala Zuzanu do kúpeľne.
Teta Mária hladila bok práčky a šepkala: Sviatok máš, práčka! Dlho nám slúž a vydrž, zlatá!
Teta Mária, čo to robíš? šepla Zuzana, mysliac, že sa teta zbláznila.
Dnes je 8. marec, práčka je dievča, tak som ju chcela pozdraviť! smiala sa teta Mária.
Veď je to len stroj, teta. Aké divné! zamrmlala Zuzana.
Aj stroje vedia, čo je láskavosť. V dedine u Tomáša traktor nešiel, on ho povzbudzoval a vyšiel! A Kubo svojmu autu dáva každý deň požehnanie, volá ho Petra. Vy ste šťastní! Predtým sa pralo ručne, veľa. Na rieku sme chodili plákať. Teraz máte práčku, mikrovlnku, mobily len ich používať rozumne. Viete vždy, kde je dieťa. Práčka urobí všetko. Mikrovlnka tiež. Radujte sa, deti moje, tešila sa teta Mária.
Začala chodiť aj po deti do školy.
Jedného dňa mal Vítko problémy v triede. Rodičom nič nepovedal. Doma plakal, až prišla teta Mária a on jej všetko vyrozprával. Na druhý deň do školy nešiel na prvé dve hodiny doma bolo ticho, ani teta Mária nebola.
Išla sa asi prejsť, myslel si. Vybral sa pripraviť. Pri triede počul známy hlas! Nakukol cez dvere. Učiteľka sedela. A pri tabuli teta Mária, rozprávala niečo zaujímavé.
Zase sa bude smiať… oprel sa o dvere.
Nikto sa nesmial. Po hodine ho spolužiaci obkľúčili teta Máriu. Vošiel bokom. Peter, načepovaný záškodník, išiel v ústrety:
Čau, kde si bol? Počúvaj, tvoja babka je úžasná! Toľko nám povedala! Škoda, že nemám babku, strašne mi chýba. Zajtra s nami ide do parku, vie veľa o rastlinách a zvieratách! Učiteľka jej dala rozprávať, usmieval sa Peter.
Hej, je taká! zasmeje sa Vítko a beží k tete Márii objať ju.
Zuzana večer vyplakala. Už jej všetko liezlo na nervy. Znova bola pri nej teta.
Neplač, drahá. Čo ti je? Máš všetko, už neplač!
Už ma to nebaví! Pracujem veľa, nič si neužívam. Peter je ako bábka a u iných je mužstvo, ozajstný chlap! Ja sama som… ako ničota. Dnes už také ako ja nie sú v móde, plakala Zuzana tete na pleci.
Teta ju nechala vyplakať, dala čaj. Začala rozprávať, ako prišla o tri deti, ešte bábätká. Muž zdravý a pekný tiež odišiel. Bojovala s chorobou, chudla, trpela strašné bolesti, ale prežila.
To je aká móda, že len niektorí sú správni? Každého Pán Boh stvoril inak. Jedni sú štíhli, druhí majú tvar. Vkus je tiež rôzny. Kedysi boli damy zaoblené uctievané! A ty si krásna, Zuzanka! Vlasy ti vlnia, oči veľké, modré, postavu máš peknú. Váž si, čo máš. Iní ani to nemajú. Koľko je osamelých. Peter je poklad, všetko pre rodinu, deti máš šťastné! Ostatné sa vyrieši. Dobre, už pôjdem spať! teta odišla, Zuzana zostala sama.
Už sa jej ani nechcelo plakať. Teta mala pravdu. Má všetko, len si to nevie uvedomiť.
V ten deň čakala Zuzana Petra (sama mala dovolenku). Neprišiel.
Deti! Otec nevolal? Kde ste? pýtala sa.
Vítko v kuchyni miešal v miske, Zuzana si všimla, že ho začala baviť kuchyňa a už vie prehadzovať palacinky vo vzduchu.
Hanka stavala dom zo stoličiek, rozkladala plachty a usádzala hračky.
Ich mobily ležali nevyužité, už ich len občas použili na volanie.
Zuzana znova a znova volala Petrovi, no ozývalo sa: Abonent dočasne nedostupný.
Zrazu jej prišlo zle. Teta Mária! Kde je? Tiché chodby, ani šuchot papúč, ani jej hlas.
Vbehla do jej izby. Len Mandarín sa váľal na posteli.
Vítko! Hanka! Kde je teta Mária?! zalarmovala Zuzana.
Deti pribehli.
Prišli sme so ňou zo školy, ale potom niekam odišla, šepla Hanka.
Daľeko? Hanka, keď? Zuzana sa rozčúlila a Hanka sa rozplakala.
Bože! Kúpili sme jej mobil, no zas ho nevzala! Staršia, ako ju teraz nájdeme?! Zuzana bezmocne padla do kresla.
Vítko sa šiel obliecť. Kam ideš? pýtala sa mama.
Hľadať! Mama, nemôžeme bez nej! a už bežal dolu schodmi.
Hanka si natiahla tenisky a za ním.
Zuzana, za chodu sa obliekajúc, za deťmi.
Pred panelákom stáli. Šťastní.
Čo sa deje? pýtala sa Zuzana.
Ukázali vľavo.
Odtiaľ, držiac Petra pod ruku, išla v klobúčiku s makmi teta Mária.
Teta! Vy ste nás vystrašili! Nemôžete takto, na pár hodín, z bytu! A kde si bol? oprela sa o plece muža Zuzana.
Išli sme za tie vaše opravovať tú… no tú potrubie! vyhlásila teta Mária.
Čo? Ako? zmätene koktala Zuzana.
Chceli sme ti dať prekvapenie. Teta Mária úžasná! Nemáme slov, zachránila nás! smial sa Peter.
Teta, odkiaľ máš peniaze? Nemusela si… začala Zuzana.
Aké že odkiaľ? No, šetrila som. Dôchodok mám slušný. Mala som hospodárstvo, skoro nič som neutrácala. Mlieko, vajcia boli moje, chlieb som piekla. A dom som predala. Načo mi to? Do hrobu si nič nevezmem. Aj tak som to chcela vám nechať. Radšej hneď, keď treba! jednoducho povedala teta.
Zuzana mlčala. Nemusí už robiť na dvoch miestach. Aj jej muž nie. Viac času pre rodinu. Aké šťastie!
Áno, zajtra ideme za mesto. Domček pozrieť! Vybavili sme ho s Petrom! pokračovala teta Mária.
Náš vlastný dom! Hurá! Záhrada! Sľúbila si, že nás naučíš sledovať svetlušky, pliesť košíky a robiť tajomstvá zo sklíčiek s kvietkami, ktoré môžeme potom vyhrabať! deti objímali tetu Máriu.
Všetci spolu, objatí, išli domov.
Zuzana na chvíľku postála pri vchode.
Pozrela do oblakov a pošepkala: Ďakujem za tetu Máriu.
A ja dnes viem, že šťastie nepríde samo. Musíš ho v sebe nájsť, v rodine, v obyčajných chvíľach. Teta Mária mi to pripomenula tak, ako nikto predtým.
