Teta Jolana
Tetu Jolanu priviezli zo slovenského vidieka. Už mala svoje roky a hospodárstvo jej začalo byť ťažkou záťažou. Tak ju jej neter, Želmíra, odviezla do mesta k sebe.
Manžel Milan nemal námietky, bol tichý, štíhly, s okuliarmi a vo všetkom poslúchal svoju temperamentnú a bujarejšiu Želmíru.
Veď je to naša! Rodina, predsa. Nemá svoje deti. Mňa už mamička opustila. Bola o tridsať rokov mladšia než teta Jolana, narodila sa otcovi v druhej rodine. A tak sa stalo, že mamička nám odišla priskoro, ach, žiaľ mi teta! Vezmeme ju, rozhodla Želmíra.
Jej deti Ondrejko a Miluška tetu nepoznali.
Aj Želmíra ju videla len párkrát. Len si písali listy, nikdy nevolali. Teta Jolana nič moderné nemala.
A tak prišla. Malá, ako škriatok (Ondrejko, ktorý mal trinásť rokov, ju prerástol). Vlasy, nadýchané ako púpava. Na hlave klobúk s makovými kvetmi. A oči prenikavo modré, mladé.
V rukách mala uzlíček a sieťku z čias socializmu. Dva staré kufre.
Na rukách tlačila chlpatého ryšavého kocúra. Lenivo sa poobzeral, zoskočil na zem, šiel preskúmať byt.
To je Marhuľa, zobral som ho so sebou. Živá duša, odpustite, povedala teta Jolana.
A dodala:
No, akí ste moji drahí!
Potom bolo pohostenie. Teta priviezla zaváraniny, lekváre, kompóty. Želmíra sa čudovala, ako jej deti, vždy veľmi prieberčivé v jedle, s chuťou jedli kompót, uhorky, lečo a všetko možné.
Želmi, máte chatu? Zasadím všetko, treba pestovať, aj keď mám už slabé zdravie, ale bez vlastného sa nedá! hovorila teta Jolana.
Želmíra povedala, že chatu nemajú. Načo? Veď všetko sa dá kúpiť a ani nemajú čas. Ona robí na dvoch miestach, Milan tiež. Deti vídajú len na chvíľku. Byt majú na hypotéku, budú platiť ešte dlho.
Chata je potrebná. Nepozeraj tak, Želmíra. Človek bez zeme nemôže. Kúpime, vyberieme pozemok, a teta Jolana odišla do svojej izby.
Vyberieme… To vieš, krútime sa, ledva si doprajeme. Teta si myslí, že sme boháči, hundrala Želmíra, keď umývala riad.
Na druhý deň bola nedeľa. Milan sa rozvalil na posteli a čítal noviny. Želmíra, kričiac, aby si deti zohriali polotovary, chcela ešte dospať.
Ondrejko a osemročná Miluška boli zabratí do telefónov.
Kocúr Marhuľa sedel pri nich a hýbal hlavou. Vošla teta Jolana.
Čo robíte? opýtala sa.
Ondrejko a Miluška jej vysvetľovali, dokonca ukazovali. Teta Jolana len krútila hlavou. Nakoniec povedala:
Aj u nás v dedine sú také, nie celkom rovnaké, jednoduchšie. Ani mne sa nechcelo si kúpiť, nepotrebovala som. Vašej mame som písala listy, bolo to pre mňa jednoduchšie. Vďačná vec, človeka nájdeš všade. Dobre, položte, poďte so mnou!
Kam? Veď hráme! odporoval Ondrejko.
Kde že hráte? Sedíte s telefónom, nikomu nevoláte, prekvapene teta Jolana.
Hráme vo vnútri, v telefóne! zakríkla Miluška.
Teta Jolana začala rozprávať, ako kedysi v dedine hrávali. Potom si ich vzala do kuchyne.
Keď Želmíra vošla, ostala zaskočená. Na stole tanier palaciniek. Veselý Ondrejko pil čaj. Miluška s tetou Jolanu robila pirohy.
Pozri, mami! Možno ti padne šťastie! usmievala sa.
Milan sa tiež pripojil a rozveseľoval sa.
Každý víkend budeme spolu robiť pirohy aj palacinky! Treba jesť svoje! vyhlásila teta Jolana.
Ale veď to nemá zmysel. Všetko sa dá kúpiť! protestovala Želmíra, ktorá neznášala varenie.
Kupovala hlavne mrazené a hotové. Rodina nemala námietky, až doteraz.
Nie, mama, poďme sami robiť. Takéto pirohy som ešte nemal! povedal Ondrejko.
Teta Jolana vzala klbko gumičky, natiahla ho na stoličky. Ukazovala Miluške, ako sa hrávali na gumičku na dedine.
Vy to nepoznáte? pýtala sa.
Ale kde! Aj vonku sú, len v telefónoch! Dnešné deti! zachrčal Milan.
To nie je správne! Treba sa rozprávať! Telefony sú potrebné, ale treba ich použiť na volanie, správy. A hotovo! vyslovila teta Jolana.
Večer štrikovala, vedľa na kresle ležal kocúr Marhuľa.
Mami, poď! raz zavolala Želmíru Miluška.
Tá vyšla do chodby, nahladla do kúpeľne.
Teta Jolana hladila práčku:
Sviatkom ťa pozdravujem, práčka! Dlho nám slúž, drahá!
Teta Jolana, čo robíš? šepkala Želmíra, mysliac, že tetka sa zbláznila.
Veď je 8. marca! Práčka je dievča, patrí jej gratulácia! zasmiala sa teta Jolana.
Ale veď je to len stroj! fukla Želmíra.
Všetka technika rozumie, nehovor tak. U nás v dedine traktoru tiež pomohlo, keď ho Vasilko povzbudzoval, dostal sa zo šlamastiky. A Kubo svoju Škodu vždy pred cestou pozdraví a volá Katarína. Nechápete, akí ste šťastní! Kedysi sme prali ručne, veľa, chodili k potoku plákať. Teraz máte všetko pohodlné, a predsa chodíte zamračení! Ak telefón používate rozumne, vždy viete, kde je dieťa. Práčka všetko vyperie. Mikrovlnka ohreje, radovala sa teta Jolana.
Začala čakať deti po škole.
Ondrejko mal raz problém v triede, nehovoril o tom rodičom. Plakal doma v kúte, keď vošla teta Jolana. Všetko jej povedal, ani nevedel ako. Na druhý deň do školy nešiel hneď. Doma bolo ticho, teta nebola.
Asi sa prešla, myslel si chlapec.
Chystal sa do školy. Pri triede začul známy hlas, nahol sa do otvorenej dverí. Učiteľka sedela, ticho. Pri tabuli teta Jolana, rozprávala s nadšením.
Och! Prečo prišla! Budú sa smiať! Ondrejko sa oprel o dvere.
Nikto sa ale nesmial. Po hodine sa deti nahrnuli k tete Jolane. Bokom vošiel dovnútra. Prišiel Peter, hlavný šašo, ktorý Ondrejka vždy štval.
Čau, dnes si dlho! Počúvaj, máš perfektnú babku! Tolko nám porozprávala. Škoda, že nemám babku, veľmi mi chýba. Zajtra s nami pôjde do parku a ukáže nám rastlinky, zvieratká! Učiteľka jej dovolila hovoriť, usmieval sa Peter.
Áno… Taká je! usmial sa Ondrejko a bežal objímať tetu Jolanu.
Želmíra sa večer rozplakala z únavy. Hneď sa ocitla pri nej teta Jolana.
Neplač, čo sa ti deje? Všetko máš, nehnevaj sa!
Už mám dosť! Stále pracujem, život nevidím. Milan je hrdina v porovnaní s druhými, som len obyčajná, dnes také ako ja nie sú trendy, plakala Želmíra.
Teta jej naliala čaj a rozprávala. O tom, ako stratila troch malých detí, ako jej muž odišiel priskoro a ako zvládla ťažkú chorobu. O bolesti i vytrvalosti.
Aká je to móda? Každý je inak stvorený, jedni sú štíhli, druhí silní, to je rôznosť. Želmíra, kedysi boli dámy s tvarmi cenené! Si krásna, vlasy ti vlnia, oči modré ako naše, postava skvelá. Váži si to. Milan je zlatý, všetko robí pre rodinu. Deti je to dar! Všetko sa vyjasní, niečo som zabudla, už je čas spať! a teta Jolana odišla a Želmíra ostala v kuchyni.
Až sa jej nechcelo plakať. Teta mala pravdu. Všetko má. Prečo by mala nariekať?
Želmíra čakala manžela (mala dovolenku). Neprišiel.
Deti, neviete kde je otec? opýtala sa.
Ondrejko miešal niečo v kuchyni, už si obľúbil varenie, vie obracať palacinky vo vzduchu.
Miluška stavala dom zo stoličiek, rozkladala prikrývky, rozosadzovala hračky.
Ich telefóny ležali na police. V poslednom čase ich deti používali len pri volaní.
Želmíra opakovane volala Milanovi. Abonent je dočasne nedostupný.
Pochladla. Kde je teta Jolana? Nebolo počuť šuchot papúč, tichý hlas tety.
Bežala do jej izby. Na posteli sa pretiahol kocúr Marhuľa.
Ondrejko! Miluška! Kde je teta Jolana! zvolala Želmíra.
Deti dobehli.
Prišli sme zo školy, bola s nami, potom niekam šla, šepkala Miluška.
Kedy? Miluška, kedy? zvýšila hlas. Miluška prikývla a spustila slzy.
Bože! Kúpili sme jej mobil a ona ho nevzala! Je staručká! Želmíra si sadla do kresla.
Ondrejko sa začal obliekať.
Kam ideš? rozbehla sa za ním.
Hľadať! Bez nej nemôžeme! chlapec bežal po schodoch.
Miluška si obula tenisky a bežala za bratom.
Želmíra, obliecť sa rýchlo, hneď za nimi.
Deti stáli pred bytovkou. Veselé.
Čo sa deje? opýtala sa Želmíra.
Ukázali rukou doľava.
Odtiaľ šla teta Jolana v klobúku, držala za ruku Milana.
Teta! Vy ste nás vyľakali! Nie je dobré tak na hodiny odísť! A kde si bol? objala Milan.
Šli sme s tetou ukončiť tú vašu… poruchu v potrubí! vyhlásila teta Jolana.
Čože? Ako? bola Želmíra zaskočená.
Chceli sme pre teba príjemné prekvapenie. Teta je zlatá, zachránila nás! smial sa Milan.
Teta Odkiaľ máte peniaze? Nemuseli ste, začala Želmíra.
Nuž, šetrila som. Dôchodok mám dobrý, hospodárstvo som mala, skoro nič som nemíňala. Vajcia, mlieko. Chlieb som piekla. A dom som predala. Komu by to bolo? Do hrobu vrecká nevieš. Chcela som vám to aj tak nechať. Radšej hneď dám, keď je potrebné, jednoducho povedala teta Jolana.
Želmíra mlčala. Už nemusí pracovať na dvoch miestach. Viac rodiny, menej starostí. Je to úžasné!
Áno, zajtra pôjdeme za mesto, pozrieť chatu! S Milanom sme už vyhli domček! pokračovala teta Jolana.
Vlastný dom! Hurá! Chata! Sľúbila si nás naučiť pozorovať svetlušky! Pliesť košíky! A robiť tajomstvá zo sklíčok s kvietkami, čo sa dajú vykopať neskôr, veselo deti objímali tetu Jolanu.
Všetci spolu sa vracali domov v objatí.
Želmíra ostala na chvíľu pod bytovkou. S pohľadom na oblaky šepla:
Ďakujem. Ďakujem za tetu Jolanu.
