Zuzana má 37 rokov a nikdy nebola vydatá. Pracovala ako účtovníčka. Stále však nenachádza zmysel života, nemôže nájsť svoje skutočné poslanie.
Bola nesmierne unavená. Prebudila sa a s námahou sa prinútila ísť do práce. Opäť bola na rade jej zmena. Teraz pracovala ako čašníčka v malej kaviarničke pri dunajskej promenáde. Na letnej terase hostia prichádzali už od skorého rána a keď bola na smene, musela byť na mieste už o šiestej. Ľudia prichádzali ešte pred siedmou.
Bývala na okraji Bratislavy, takže aby neprišla neskoro, musela vyraziť už pred piatou autobusy často meškali, niekto zabudol vystúpiť, iný sa zamotal do hmlistej rannej cesty.
Ako každé ráno, Zuzana začala utierať stoly ešte pred otvorením terasy, lebo prach sa vždy vkradne aj cez zatvorené dvere. Hostia musia dostať čisté stoličky a lesklé stoly. Mrmlala si pritom pod nosom starú ľudovú pesničku.
A moja mamka tiež vie spievať, ozvalo sa niekde spod lavice detským hlasom.
Zuzana na okamih stuhla nečakala nikoho o takejto hodine. Pred ňou stála dievčatko, mohla mať tak päť alebo šesť rokov. Bola tam úplne sama a nesmelo sa pozerala okolo seba.
Čo tu hľadáš sama, takto skoro ráno? nadýchla sa Zuzana. Išla som sa prejsť a zobrať jedlo sebe a bratovi, odpovedalo dievča, hladnou očami. Teta, máš pre mňa kúsok chleba?
Samozrejme, počkaj chvíľu, nájdem niečo v kuchyni. Kde je tvoj brat?
Je doma, hneď tu za rohom. S babkou, šepla dievčina.
Zuzana sa už ďalej nepýtala, kde je ich mama či otec. V tejto snovej logike snov jej odpovede stačili a ticho plávali vzduchom.
Naši rodičia sú dávno po smrti a babka je už veľmi stará. Niekedy úplne všetko zábudne, dokonca aj mňa a brata.
Zuzana pocítila niečo, čo nedokázala pomenovať. V hrudi jej zahučal prázdny vietor.
Neboj sa, len si trocha chleba vezmem, dám bratovi a babke. O nič viac ťa neprosím, ticho prosto povedalo dievčatko.
Zuzana zaváhala, potom požiadala kolegyňu, aby ju zastúpila, a dievča odviedla domov.
Kľúčom si sama otvorila. Vošli dnu uprostred izby sa z hŕby hračiek váľal chlapček, možno rok a pol, hrial ho ranný tieň. Na posteli ležala stará žena, nehybná, potichu dýchala v hustej hmlistej posteli, ako zabudnutý stĺp dymu.
Čo to má znamenať? zašepkala Zuzana.
Privolala záchranku. Zobrali starú pani preč, bolo zrejmé, že jej dni sú spočítané ako fazule. Zuzana vzala deti a odviedla ich k sebe domov.
Jej trinásťročný syn Martin na ňu udivene hľadel, keď prišla s deťmi. Keď mu však vysvetlila, čo sa stalo, len prikývol a pomohol, bez reptania. Nikdy sa nehádali ich domácnosť bola miestom, kde sa dôvera zakorenila ako starý strom.
Pár dní ostali deti u nich. O desať dní zomrela babka. Siroty mali ísť do detského domova, kde by ich hneď pohltil cudzí šepot. Ale Zuzanine srdce nedokázalo pustiť tých tichých, poslušných drobcov spätne do vetra cudzoty.
Vedela presne, aké to je zostať medzi neznámymi stenami. Rozhodla sa ich prijať dobrovoľne sa stala ich pestúnkou. Musela skončiť s prácou čašníčky a prijala ponuku starého kamaráta, ktorý jej už dávno odporúčal vrátiť sa k účtovníctvu. Pomohol jej vybaviť papiere. Po niekoľkých týždňoch, vďaka veľkej úradnej byrokracii, získala deti natrvalo do svojej opatery.
No teda! Tak preto si chcela robiť čašníčku! žartovala priateľka cez telefón, surrealisticky sa ozývajúca z kuchynskej chladničky.
Áno, to bol plán na desať rokov! zasmiala sa Zuzana. Teraz sa to konečne splnilo…
Kto by si pomyslel, že sa jej život takto prevráti hore nohami? Zrazu mala tri deti; balancovala medzi číslami, ich raňajkami a zvláštnymi výjavmi v tomto snovom meste. Nebola zvyknutá byť hrdinkou, ale prijala výzvu, ktorú jej osud poslal s vetrom dunajských snežienok.
