Drahý denník,
Mám 47 rokov. Som obyčajná žena, skôr ako šedá myš v sále nepôsobím nijako výrazne, nemám žiadnu výnimočnú postavu ani krásu. Som slobodná, nikdy som sa nevenovala manželstvu, lebo sa mi zdá, že muži sú takmer rovnakí len chcú naplniť brucho a ležať na pohovke. Nikto mi nikdy neponúkol ruku ani nevyzval na rande, takže som zostala sama. Moji starí rodičia bývajú v Bardejove, malom meste na východe Slovenska. Som jediná dcéra, nemám súrodencov, s rozšírenými príbuznými sa nevidím; radšej ich vyhýbam.
Už pätnásť rokov bývam a pracujem v Bratislave. Každý deň je pre mňa práca dom, práca a takto žijem v obyčajnej paneláke v pokojnej časti mesta. Som hladná, cynická a nespokojná. Deti neprijímam; radšej by som ich nechala na pokoji.
Každý január jazdím do Bardejova, aby som navštívila rodičov. Tento rok som ich opäť navštívila. Rozhodla som sa vopred upratať chladničku, vyhodiť staré zamrazené jedlá pirohy, kotlety, ktoré už dlhý čas ležia v krabiciach. Zbalila som ich do krabice a išla ich vyhodiť do výtahu. V výťahu bol chlapček, asi sedemročný, menom Peter. Videla som ho už niekoľkokrát s matkou a s novorodeným bratom. Pozrel sa na moju krabicu, opatrne sa priblížil a šepol: Môžem si to vziať? Odpovedala som, že je to staré, ale nakoniec som mu to dala, lebo nebolo zhnité. Keď som sa odvrátila od odpadovej koše, obrátila som sa a videla, že Peter starostlivo zbalil balíčky a drží ich pri sebe.
Kde je tvoja matka? spýtala som sa. Ochorieva, a sestra tiež, povedal tiše. Nemôže vstávať. Potom som kráčala späť do svojho bytu a pustila som si večeru na sporák.
Sadla som a premýšľala. Niečo ma neustále trápilo ten chlapčiatko. Nikdy som nebola ľúbeľná a nikdy som nepocítila túžbu pomáhať. Avšak niečo vo mne sa prebudilo. Rýchlo som naberala, čo som mala v chladničke klobásu, syr, mlieko, sušienky, zemiaky, cibuľu, dokonca aj kúsok mäsa z mrazničky. Vyšla som k výťahu a uvedomila som si, že neviem, na ktorom poschodí býva Peter. Vedela som len, že je niekde vyššie.
Začala som stúpať poschodie po poschodí. Po dvoch poschodiach sa otvorili dvere a Peter vošiel do svojho bytu. Najprv ma nepochopil, potom ticho ustúpil a nechal ma vstúpiť. Bývalo tam chudobne, ale veľmi čisté.
Na posteli ležala žena, skrátená, vedľa dieťaťa. Na stole bola miska s vodou a handry zrejme mala horúčku. Dieťačka, menom Zuzana, ešte spala, ale niečo sa v jej hrudi hnávalo. Máš nejaké tabletky? spýtala som sa Petra. Ukázal mi staré, už po dátume použitia, ktoré už dávno mali ísť do koša. Pozrela som sa na ženu, dotkla som sa jej hlavy bola horúca. Otvorila oči a zmäteným pohľadom sa pozrela na mňa. Kde je Anton? spýtala sa. Vysvetlila som, že som susedka. Opýtala som sa na príznaky zvolala som záchranku. Kým čakali, podala som jej čaj so šunkou; jedla bez prestávky, zjavne bola hladná. Hovorila, že dojčatá kŕmi.
Záchranku dorazila, vyšetřila ich a napísala Zuzane veľa liekov a injekcií. Išiel som do lekárne, kúpila som všetko. V obchode som si nakúpila mlieko, rôzne detské výživy a z nejakého podivného dôvodu aj hračku žltú opicu s jedovatým citronovým odtieňom. Nikdy som deťom darčeky nekupovala.
Ženu som si spomenula ako Anu, 26 rokov. Pochádzala z Nového Mesta nad Váhom, ale vyrástla na okraji mesta. Jej matka a babka boli z Trenčína, ale po smrti otca zabil ho elektrický výpadok v továrni zostala sama s dieťaťom, bez práce a peňazí. Po troch rokoch sa jej podarilo nájsť babku v Bratislave, ktorá ju vzala pod svoje kríky. Keď mala pätnásť, babka jej prezradila, že matka zomrela na tuberkulózu. Babka bola skromná, šetrná a veľmi fajčila.
V šesťnásťke Anka začala pracovať v miestnom supermarkete najprv balila, potom bola pokladníčkou. Keď jej babka zomrela, zostala sama. V osemnásťke mala priateľa, ktorý sľúbil, že sa ožení, ale keď zostala tehotná, zmizol. Anka pracovala až do konca, šetrila peniaze, pretože nemala nikoho, kto by jej pomohol. Keď porodila, už po mesiaci začala samú nechať dieťa v byte a umývať chodby. Počas práce v obchode ju šéf, ktorý ju pozval späť, po tom, čo počul, že je tehotná, ju znásilnil a hrozil, že ju prepustí. Keď zistil, že je tehotná, dal jej 10 eur, aby zmizla a už sa nevracala.
Takto mi Anka rozprávala svoj príbeh ten večer. Poďakovala mi a povedala, že mi vráti peniaze úbytím alebo varom. Zadržala som jej poďakovanie a odišla som. Celú noc som nespanula, premýšľala som, prečo žijem, čo ma sem priviedlo. Nevolám rodičom, nemám nikoho, koho by som milovala. Šetrím peniaze, ale neviem, komu ich dať. A tu je táto cudzia osudová historia, kde ľudia nemajú čo jesť ani na čo sa liečiť.
Ráno prišiel Anton a priniesol misu s palacinami, potom ušiel. Stála som na prahu s misou v rukách a teplo z horúcich palaciniek ma roztopilo. Cítila som, že chcela plakať, smiať sa a hneď zjesť všetko naraz
Len kúsok od nášho domu je malý obchodný komplex. Tu majiteľka detského obchodu, ktorá nevedela, akú veľkosť oblečenia potrebujem, súhlasila ísť so mnou nakúpiť. Neviem, či to urobila, lebo očakávala, že nakúpim veľa, alebo preto, že bola dojatá mojím úsilím. Po hodine sme mali štyri obrovské vrecká s oblečením pre chlapčeka a dievčatko, ležali pri výklade. Kúpila som aj prikrývku, vankúše, posteľnú bielizeň a veľa jedla. Dokonca som kúpila vitamíny. Cítila som sa užitočná.
Už uplynulo desať dní. Volajú ma teta Rita. Anka je šikovná remeselkyňa. Môj byt sa zmenil, stal sa útulnejším. Začala som volať rodičom, posielam SMS s prianím zdravia pre choré deti. Už neviem, ako som predtým žila. Každý deň po práci bežím domov, viem, že ma niekto čaká. Na jar ideme spoločne do Bardejova. Lístky na vlak už máme zakúpené.
Zapisujem si to, aby som si pripomenula, že život nie je len o sebe, ale o tom, čo dokážeme pre iných.
Rita Kováčová.
