Minulý mesiac som sa konečne stala babkou. Lietala som v oblakoch radosti a tešila som sa na deň, keď budem môcť navštíviť bábätko. Ale radosť rýchlo spadla na zem. Neboli sme vítaní. Moja švagriná otvorene ukazovala nespokojnosť, aj keď sme doniesli darčeky aj peniaze a to nie málo, pekných dvesto eur. Aj druhá švagriná sa tvárila, akoby sme im tam nosili čerti.
Cítila som sa urazená, veď som predsa pravá slovenská babka! Moja nevesta, Veronika, bola ku mne a k mojej dcére nezdvorilá, hoci Katka mala len túžbu poradiť a má predsa troje detí, takže vie, o čom hovorí. Veronika polovicu darčekov poslala späť, vraj novorodenec nepotrebuje plyšových medvedíkov. Ale rastie ako z vody, tak o pár mesiacov sa mu zídu, nie?
Keď sme ich prišli pozrieť, ani káva, ani minerálka. Môj syn Peter len sklopil oči a mlčal v jeho domácnosti on šéfom rozhodne nie je. Odišli sme domov smutné a ja som si poplakala v aute. Takéto prijatie som fakt nečakala.
Odvtedy som svojho vnúčika videla len na fotkách cez WhatsApp. A to len keď sa mi ich Veronika uráči poslať. Deti volám k sebe domov, ale nevesta tam nevkročí ani za zlaté prasa. Prosila som syna, nech príde aspoň s kočíkom do parku, ale nemohol lebo jeho žena s ním spraví sotva meter bez dozoru.
Veronika malého prikrmovala umelým mliekom, vraj aby si mohla aspoň trochu oddýchnuť a nemusela sa zbytočne trápiť. Myslí si, že ju budeme súdiť, a preto sa nám vyhýba. Ale mne je to vlastne jedno! Hlavné, že by som mohla malého vidieť, také veci nebudem rozmazávať. Každá matka si dieťa vychováva po svojom.
Predtým sme mali s Veronikou celkom dobré vzťahy, aj s jej rodičmi. Ale odkedy sa narodil vnúčik, akoby ju niekto vymenil! Netuším, čím som si to zaslúžila. Moje kamarátky len krútia hlavou: máš vnúča, ale ani ho nevidíš!
Moja mama prepísala svoj byt na mňa. Chcela som ho predať a peniaze rozdeliť medzi syna a dcéru každý dostane parádnych päťdesiattisíc eur. Ale po týchto zážitkoch je manžel zásadne proti. Tvrdí, že radšej nech prenajímam podnájomníkom, ako by sme mali takým nevdakom pomáhať. Nuž, asi má pravdu, lebo na staré kolená sa o nás už asi nikto nebude starať. Život, čo už…
