Teraz sa dá žiť
Jarmila stojí na okraji hrobu a pozoruje, ako pomaly spúšťajú rakvu do zeme.
Je chladno. November fúka studený vietor, ktorý rozvlní čiernu stužku na vence, vopchá sa pod kabát a núti Jarmilu mykať ramenami, aby sa aspoň trochu zohriala.
Vedľa vzlyká teta Zuzana vzdialená rodina, ktorú Jarmila pozná len z dvoch, možno troch stretnutí.
Mama drží pevnú tvár, len jej prsty, ktorými zviera Jarmilinu ruku, sú ľadové.
Otec…
Jarmila upiera oči na rakvu a snaží sa pochopiť, čo cíti.
Nič.
Absolútnu prázdnotu, cinkot ticha vo vnútri, ako v dome, kde už dávno vyplo kúrenie a všetko stuhlo.
Bol to dobrý človek, ozval sa niekto za jej chrbtom. Nech má pokoj v nebi.
Jarmilu takmer rozosmeje.
Dobrý?!
Odkiaľ to môžu vedieť?!
Videli ho na oslave, triezvy, usmievavý, s harmonikou v rukách. Zlaté ruky, duša spoločnosti, veselý chlap.
A tým to končilo.
Nik netušil, aký bol doma.
Jarmila zavrie oči a spomienka je zrazu tu: má asi sedem rokov, zobudí ju v noci rachot. Otec vpadne do predsiene, ani netrafí dvere, z neho cítiť alkohol a niečo kyslé. Mama ho ťahá do izby, otec sa vzpieral, máva rukami, kričí: Ty si ma nikdy nevážila! Jarmila si zakrýva oči rukami a vlezie pod paplón, len aby nič nevidela a nepočula.
A ráno otec sedí v kuchyni so zahanbeným výrazom, pije kyslú uhorkovú vodu a hovorí: Prepáč, dcérka, zase som to pokazil. Už sa to nestane.
Stávalo sa to vždy.
Stále.
Jarmila otvorí oči. Rakva je už zahádzaná, na kopčeku ležia vence. Ľudia sa pomaly vyberajú zo cintorína. Mama jej jemne položí ruku na lakeť:
Poď, dcérka, musíme… pohostenie…
Pri pohostení sedí Jarmila ako cudzia. Je, prikyvuje, odpovedá na prejavy úprimnej sústrasti. Ale v jej vnútri bije jediná myšlienka, z ktorej by najradšej zakričala:
Prečo nič necítim? Prečo ma nič nebolí?
Večer, keď už všetci odišli, ostala na kuchyni s mamou. Pili čaj, mlčali. Po chvíli mama povedala:
Vieš… Teraz mi napadlo úplne zvláštne…
Jarmila zdvihne oči.
Napadlo mi, že už sa nemusíme báť. Že už nebude niekde ležať, nezamrzne vonku, nezmizne. Že môžeme… jednoducho žiť.
Jarmila hľadí na mamu a v jej očiach vidí ten istý strach, ktorý cíti ona sama. Strach z toho, že nie je smútok, ale skôr úľava.
Som zlá? opýta sa mama ticho.
Jarmila si presadne k nej, objíme ju.
Nie, mami. Sme len unavené.
Ostali spolu až do rána. Spomínali. Nie na to, ako pil, ale na iné: ako otec postavil Jarmile domček pre bábiky, ako ju učil bicyklovať, ako raz priniesol z trhoviska obrovský vodný melón a jedli ho všetci traja, sedeli na podlahe, lebo sa nezmestili za stôl.
Bol všelijaký. Aj toto je pravda.
Potom mama šla spať a Jarmila ostala sama. Vytiahla mobil a napísala správu manželovi: Všetko je v poriadku. Zajtra prídem.
A zrazu zistila, že prvýkrát za dlhý čas dýcha pokojne. Bez strachu. Bez očakávania zlých správ, bez toho neustáleho napätia.
Otec zomrel. Život sa konečne upokojil.
Vedela, že táto myšlienka sa bude vracať. Že ešte veľakrát v noci ju prebudí pocit viny. Že teta Zuzana a ďalší príbuzní budú za chrbtom šepkať: Aká je bezcitná, ani neplakala.
Ale práve teraz, v tichom byte, kde už nie je cítiť alkohol a nepočuť nočný krik, si Jarmila dovolila minútu úprimnosti.
Prepáč, tata, povedala do ticha. Mala som ťa rada. Naozaj. Len som bola tak unavená z nenávisti.
Ráno odišla.
Vo vlaku dlho pozorovala sivý novembrový kraj a potom vytiahla poznámkový blok a zapísala odpoveď na vlastné myšlienky:
Deti alkoholikov neplačú na pohreboch. Už mali slzy vyplakané počas života vedľa tejto choroby. Nie sú bezcitné. Len prežili.
Jarmila zavrela blok a prvýkrát za veľmi dlhý čas sa usmiala.
Vlak ju niesol do nového života. Do života, kde sa už nemusí obzeraťZ okna sledovala, ako drobný dážď začína padať na polia, na domy, na malé dediny. Bol to ten istý november, ten istý kraj no zrazu jej pripadal menej hrozivý, menej cudzí.
Jarmila si oprela čelo o okno a nechala sa kolísať monotónnym klopotom kolies. Cítila, ako jej telo aj duša pomaly uvoľňujú starý strach, ako sa v nej otvára priestor pre niečo nové. Možno pre radosť ale určite pre pokoj.
Vedela, že cesta nekončí. Že život bude stavať nové výzvy, že nie každý deň bude slnečný. Ale dnes v sebe našla odvahu neprenášať starú bolesť do budúcnosti. Bola slobodná.
Za oknom sa objavila zastávka, znak, že už je takmer doma.
Jarmila vystúpila a nadýchla sa iskriaceho, chladného vzduchu. V tejto chvíli, medzi koncom a začiatkom, bola pripravená žiť bez hanby, bez strachu, bez ťažoby minulosti.
A jej krok bol ľahší, než kedy predtým.
