V teplom duši cudzieho človeka: Príbeh v dedinskom dome
Janko postavil ťažké vedrá s vodou na lavicu v prístrešku u starej Zuzany a už sa chystal odísť, ale stará žena ho pevne chytila za rukáv, bez slov ukázala do izby. Poslušne vstúpil a prihovoril sa na širokú lavicu pri dverách, čakajúc, čo povie.
Zuzana, bez jediného slova, vybrala z kachlí hlinený hrniec, letmo pozrela na staré hodiny na stene, akoby naznačovala, že je čas obeda, a nalia do hlbokej misky voňavú kapustnicu. Pridala kúsok slaniny, cibuľu a krajec žitného chleba s chrumkavou kôrkou. Zamyslela sa a postavila na stôl fľašu domácej pálenky. Jej zhrbený chrbát, obviazaný vlneným šatkom, vyzeral krehko, no v čižmách sa pohybovala s istotou, napriek teplu v izbe.
Janko stíšil hlas a začal:
— Kapustnicu s radosťou zjem, ale piť — to nie. Prisahal som, teta Zuzana, že už ani kvapku do úst nedám. Bozkal som ikonu, sľúbil som kňazovi. Po tom, čo som sa opil a žiaril na Anku, v krčme som spôsobil taký výtržník — sám neviem, ako som neskončil za mrežami. Za rozbité stoličky som musel vysoliť peknú sumu. Mama povedala, že ťa bolí chrbát, tak som prišiel nosiť vodu. Teraz sa najem, nanosím dreva a možno nájdem ešte nejakú robotu. Keď ma mama uvidí pri telke, hneď mi vymyslí úlohu, akoby to vytiahla z klobúka.
Janko sa zachechtal na vlastný vtip, ale hneď sa zadusil kapustnicou. Zuzana, bez váhania, ho začala búchať do chrbta svojimi drobnými päsťami, akoby zatĺkala klince do dosky. Chlapec, pokiaľ sa neodkaslal, pokračoval v jedení kapustnice so slaninou a cibuľou, potom sa prefíkrene prižmuril a spýtal:
— Babka, a ako ty vlastne spíš? Chrbát sa ti narovná alebo ležíš ako luk?
Zuzana sa naňho pozrela jasnými modrými očami, v ktorých prebleskol úsmev, a mávla rukou, ako keby odháňala otázku.
— Ale ja vidím, že si v mladosti bola kráska! — pokračoval Janko, prikyvujúc na starú fotografiu na stene. — Husté vlasy, obočie ako dve dúhy nad čelom a oči ako hviezdy v noci. Moja Anka je tiež nezanedbateľná kráska! Počuj, vymenujem ti jej vlastnosti a ty zatahuj prsty. Len sa bojím, že ti ich nebude stačiť: krásna, švihnutá, skromná, dobrosrdečná, pracovitá, úhľadná, šetrná, spieva ako slávik, tancuje — to je pohľad, nie je lakomá, nikdy nebola vydatá, nepije, nefajčí, necúva po cudzích dvoroch. No, babka, došli prsty?
Janko si všimol, ako sa Zuzanine oči zaleskli smiechom. Jej hruď sa zatriasla, ale žiadny zvok nevyšiel — len teplo v očiach.
— Aké máš oči, babka, jasné, živé, hoci už nie si najmladšia! — obdivoval ju. — Anku predsa poznáš?
Zuzana rozprestrela ruky a pokrčila plecami, akoby hovorila: „Kto vás má chápať, či ste dobrí, alebo nie.“
— My nie sme ako vy kedysi, — pokračoval Janko. — Vy ste rodičov poslúchali, báli ste sa ich odporuť. A my? Len čo nie je po našom — ústa od ucha k uchu a hneď do pekla. Všetko vieme lepšie. Môj otec sa so mnou radí pred každým rozhodnutím. A mama ma považuje za hlavu rodiny. Bratia sa rozutekali po mestách, ja som najmladší, kým sa neožením, bývam s rodičmi. Ale chcem svadbu, narobiť kopu detí. Anka je úžasná! Som veterinár, odborne povedané: je zdravá, porodí, koľko chcem. No, prsty už asi nestačili?
Janko sa riadne najedol, od kachlí ho rozpalilo. Napriek bolesti v chrbte mala Zuzana v izbe čisto ako v múzeu. Najviac sa ozývala obrovská posteľ s perinami, kopou vankúšov a ozdobným závesom. Janko zamyslene natiahol ruku:
— Takúto posteľ by som chcel na prvú svadobnú noc! Aj keď možno nie — na takej perine by som sa uvaril ako vajce a zabudol by som na všetko.
Zachechtal sa a dodal:
— Anka čoskoro skončí školu, vráti sa na dedinu a usporiadame svadbu. Študuje na zdravotnú sestru. Predstav si, aké skvelé: ja ošetrujem zvieratá, ona ľudí. Aj keď mama občas označí otca za dobytok. Ale to my všetci sme občas nie lepší. Počul si, ako Mišo ukradol Jurajovi motorku a potopil ju v rybníku? No nie je to dobytok? A Peťo fajčil na seníku, málo nepodpálil chalupu. To je tiež parádnik!
Ale najhorší je Vlado. Vydával sa s Maruškou, oklamal ju, otehotnela a on si priviedol nevestu z mesta. Maruška sa skoro zošalela, mysleli sme, že si ublíži. A včera kráčala, usmievala sa, brucho dopredu, hovorí, že bude chlapec, Boh dal na šťastie. A ja si myslím: ako bude Vlado chodiť popri jej dome, keď bude vedieť, že tam rastie jeho syn? Ale ja Anku nikdy neopustím! Pozerám sa na ňu — a chce sa mi ju tak objímať, aby sa roztopila v mojich rukách, aby sme boli jedno. Ale je to prísna dievčina, pred svadbou — ani náhodou. Tá svadba je hranica, a pretiahnuť ju cez ňu nebudem. Zo zdravotnej sestry bude skvelá, tvoj chrbát raz-dva napraví. Injekcie pichá — komár viac kľuje. A ja občas rozmýšľam: keď nám družstvo pridJanko sa obrátil na svoju matku a povedal: “Dnes mi Zuzana ukázala, že aj bez slov sa dá povedať to najdôležitejšie.”
