Toto sa mi prihodilo ešte v dávnom roku 1995. Vtedy som študoval na vojenskom gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. Práve uprostred vyučovania ma odchytil zástupca veliteľa a oznámil mi, že sa mám ihneď hlásiť u riaditeľa školy. V kancelárii, ktorá dýchala generálskym poriadkom, sedela žena s očami ako Domaša plné sĺz, čo si ustavične utierala do vreckovky tak čistučkej, až mi jej bolo ľúto.
Riaditeľ, skutočný drsňák a vojnový veterán z Afganistanu, bol človek prísny, ale spravodlivý. Skôr sme sa pred ním triasli, ale zároveň ho všetci zákonite rešpektovali. No takého, ako v ten deň, som ho ešte nikdy nevidel. Prišiel ku mne, smutne si povzdychol a zamrmlal:
Synak, teraz k tebe nehovorím ako ku kadetovi, ale ako k parťákovi. Potrebujem tvoju pomoc.
Samozrejme, pán generál, hneď povedzte, čo treba?
Môj synovec je na tom zle, pokračoval hrobovým hlasom. Ešte pred rokom skončil našu školu, určite ho poznáš. Študoval ďalej na Lekárskej vojenskej akadémii a stalo sa mu čosi zlého. Posledná nádej je tvoj starý otec. Možno by sa naňho mohol pozrieť a zistiť, o čo ide?
Samozrejme som sa nepýtal na detaily. Hneď sme vytočili dedkov telefon a čo čert nechcel, dedko mal akurát prvý deň dovolenky, a tak sme ho doma stihli asi pol hodinu predtým, ako odchádzal na chatu do Tatier.
“Pacient” šiel s nami. Aj keď som ho kedysi poznal, teraz som ho takmer nespoznal oči prázdne, pohľad dutý, tvár ako vytesaná z rožka. Mal som chuť si potajomky prežehnať, keď som ho videl.
Dorazili sme k dedkovi, mama chlapca s plačom vyklopila svoj príbeh, dedko sa na všetkých vážne pozrel a pustil sa do vyšetrovania. Celá záhada bola v tom, že sedem mesiacov dozadu prijali syna na medicínu, na prednáške dostal prvý záchvat. Do nemocnice, tam ho prehliadali zhora nadol, výsledky však nič. Sotva ho pustili, záchvat opäť, a zase a zase Medicínske orákulum v podaní miestnych lekárov krčilo plecami. Ostávala už iba posledná karta môj dedo, jeden z najlepších slovenských odborníkov na mozog a psychiatriu.
A prišlo to najlepšie: dedko si odviedol mladého do vedľajšej izby. Asi po štvrťhodine vyšiel sám, so svojím povestným poker-face pohľadom, a vraví mame:
Môžete ísť domov. Syn pôjde so mnou na chatu. Drevo treba rúbať a taký chlap má naviac ako len ležať v posteli.
Mamu to vyviedlo z miery:
A čo liečenie?
Drevo je najlepším liekom, skonštatoval dedo svojím suchým humorom.
Nuže, nás s generálom vypoklonkoval domov a on s “pacientom” nabral smer Starý Smokovec, kde bola jeho chata.
O mesiac si ma generál znova zavolal. V kancelárii sedela tá istá pani, lenže tentoraz jej úsmev žiaril široko-ďaleko, až som mal pocit, že vymenila zuby v reklame na mineralizované mlieko. Vedľa stál už bývalý pacient nový človek, oči živé, tvár rozžiarená, podával mi ruku a úprimne poďakoval. Generál tiež, len si potichu odkašľal a krátko kývol.
Chalan, ktorému nikto nevedel pomôcť, bol za mesiac fit. Jeho rodina aj on to považovali za menší zázrak. Keby len vedeli, koľko takých dedko už na Orave a v okolí vyliečil
A čo mu bolo? Neskôr mi dedo vysvetlil, že chalan, pod tlakom šialeného učiva, totálne preťažil mozog. Skončil v stave, keď mozog jednoducho vypol a odmietal akúkoľvek informáciu prijímať. Dedovi to bolo jasné a zaviedol liečbu základom slovenského prežitia fyzickou robotou.
Celý deň riešil s mladým hromady polien: ráno o ôsmej studená voda, raňajky, potom šup na dvory a húževnato sekať drevo. Takto rúbal a rúbal, každý deň, oddychoval len pri jedle a večer padol do postele hlboko ako v Jaskyni slobody. O pár týždňov sa mozog úplne zregeneroval, začal fungovať ako predtým možno ešte lepšie.
Za celé liečenie dedo nedal pacientovi ani jednu tabletku. Iba poctivá ručná práca.
Takže tak, jedna bežná slovenská medicínska rozprávka o tom, ako dedko vymenil tabletky za sekeru a zachránil ďalšieho študenta od akademickej smršte. No povedzte, kde by sa nám žilo lepšie ako pod Tatrami?
