Tak si predstav, čo som sa dozvedela od jednej pani učiteľky, s ktorou som sa nedávno rozprávala. Ten príbeh sa stal ešte v osemdesiatom šiestom, v malej základnej škole kdesi pri Žiline. Úplne normálna dedinská škola, ničím sa nelíšila od ostatných. A vieš čo je na tom najdivnejšie? O tom, čo sa stalo, nikto z tých detí nikdy neprehovoril. Rodičia, hoci určite tušili, mlčali tiež. Ani slovo, proste ticho. A to som sa to dozvedela od samotnej učiteľky, Miroslavy Horváthovej meno som zmenila, ale rozumieš dodnes ju to prenasleduje.
Miroslava mala vtedy dvadsaťdva rokov, ledva po škole, a to bola jej prvá trieda. Chcela sa ukázať pred sebou, pred kolegami, aj pred rodičmi. Všetko robila s plným nasadením. A mala šťastie deti dostali po náročnom výbere, lebo na škole bola paralelná jazyková trieda, a jej žiaci patrili medzi najlepších. Aké-také výstrelky boli, ale žiadna katastrofa ako to už v detskom kolektíve býva.
No vždy sa medzi tridsiatimi piatimi druhákmi nájde pár, čo skúša hranice učiteľovej trpezlivosti. Mirka si vedela so všetkými poradiť, hoci jeden chlapec bol tvrdý oriešok… Volal sa Drahoslav Králik. Taký smutný prípad vyrastal iba s mamou, ktorá sa o neho veľmi nestarala. Hlavne nech je nažraný, to bolo všetko. Starosti s ním si nepripúšťala, nieto nejaké dobrodružstvá v spoločenskej výchove. Chlapec rástol ako burina, nezaujímal sa o kamarátstva ani autority. S Mirou chcela vychádzať, ale s Drahom to jednoducho nešlo. Odpovedal naschvál, celý deň by presedel pod lavicou a robil grimasy, aby pobavil spolužiakov. Nadával, hádzal nevhodné slová, v očiach mal výsmech, fajčil na školskom dvore na takú drzosť si netrúfli ani deviataci.
Keď mu niekto niečo povedal, len sa otočil a sucho zahlásil: A čo mi urobíš? Ale najhoršia jeho vec bola… že pľul. Áno, normálne pľul po spolužiakoch, niekedy s radosťou až teatrálne. Každé jedno dieťa v triede to zažilo aspoň raz. S chuťou, bez zábran.
Mirka s ním donekonečna hovorila, skúšala ho napomenúť, hanila ho, vysvetľovala, ale on plival ešte viacej. Tak zavolala jeho mamu a poprosila ju, nech si prehovorí so synom. Doteraz takéto veci s rodičmi neriešila, ale už nebolo na výber.
Mama jej prisľúbila pomoc a vraj mu dala riadne po zadku. Draho na druhý deň prišiel modrý ako slivka, v očiach nenávisť. A okamžite si rozšíril pľuvaciu zónu na chodbu. Najprv tajne, potom už aj verejne. Vychutnával si tú moc, že mu už nikto nič nepovie, lebo sa ho boja alebo ho ľutujú. Aj starší chlapci ho už pochytili, dali mu pár, napomenuli ho, no on len utekal za roh a začal im nadávať ešte vulgárnejšími slovami.
Otrava boli s ním všetci, vrcholom bolo, keď jedného dňa napľul cez zábradlie z vyššieho poschodia priamo na hlavu zemepisárke, pani Mošovej, ktorú deti milovali. Asi si ju spletl so staršou žiačkou. Sama si žiadnu spŕšku nevšimla, ale desiataci áno povedali pani učiteľke, a ten deň Draha odvádzali aj do školskej ambulancie. Pani Horváthová, takto to neskončí dobre, povedala jej zdravotná sestra. Musíte niečo urobiť.
Ja už som skúšala všetko. On sa len viac zlostí a provokuje, povzdychla si Mirka.
Takí ako on chápu len svojím spôsobom, zamyslela sa zdravotná sestra. Čo mám naňho pľuť? vyhrkla Mirka. A bolo po debate no tá myšlienka jej hučala v hlave.
Po liečení bol Draho chvíľu krotký. Potom však zase napľul. A dorazil to vtedy, keď mala spolužiačka Julka meniny doniesla všetkým bonbóny a kým ju trieda a Mirka gratulovala, Draho jej napľul rovno do tváre. Plakala, a on spokojne stál a díval sa na učiteľku: Čo mi teraz spravíš?
To bolo pre Mirku priveľa. Zatvorila v triede dvere, vyzvala Drahomíra pred tabuľu a nariadila: Postavte sa tí, na ktorých Draho niekedy napľul. Vstali skoro všetci.
Mirka pokračovala: Povedali sme mu už tisíckrát, že je to odporné. Ale on nám nerozumie. Tak mu to vysvetlíte sami. Každý z vás to, čo je normálne nechutné, teraz môžete urobiť jeden raz. Pľuť do Drahomíra. Možno až vtedy pochopí, aké to je.
Deti niektoré zahanbene, iné rozhodne bez slova pristupovali a prikyvovali hlavami. Draho sa hodil na dvere, ale tie boli zamknuté. Nakoniec ho popri umývadle v rohu zaškrtili o stenu a začali pľuvať. Jedni viac, druhí menej, niektoré dievčatá len symbolicky. Ale takmer každý si to vyskúšal. V triede bolo ticho, len Drahovo fňukanie. Keď všetci sedeli späť, bola to scéna, ktorá sa nedá opísať. Draho sedel na zemi, v kúte, celé tvár mal mokré, v očiach oči plné sĺz.
Mirka po chvíľke povedala: Mne je hanba. Za neho, za seba, za vás všetkých. Bolo v tom obrovské ticho. Tento deň si zapamätajte. Nikdy už nikomu neublížte ani slovom, ani skutkom. Vidíte, kde to vedie.
Otvorila dvere a dovolila všetkým ísť. Drahomír v ten deň nedošiel domov. Ani na druhý deň neprišiel do školy. Mirka za ním išla domov, jeho mama nič netušila. Celý čas plače, nechce ísť do školy.
Mohla by som s ním hovoriť? spýtala sa Mirka. Drahomír sa skryl pod perinu. Mirka mu sadla na kraj postele a povedala: Chápem, že ti je ľúto a hanbíš sa. Ale nie si zbabelec, však? Áno, možno sa ti niekto bude smiať, ale nezabije ťa to.
Drahomír neodpovedal. Mám ťa dať do inej triedy? spýtala sa jej. Tam možno budeš môcť pľuť, komu sa ti zachce…
Draho sa vystrčil spod prikrývky a zúfalo zvolal: Už nikdy nebudem pľúvať! Prosím, nepremiestňujte ma…
Tak vidíš. Ostatní majú tiež strach o teba, že si neprišiel do školy. Pohladila ho po vlasoch, rozlúčila sa a na druhý deň sa vrátil do triedy. Všetci sa tvárili, akoby nič nebolo.
A nikdy sa viac v tej triede nepľúvalo. Celý kolektív držal pokope, aj na strednej sa o ich jednote rozprávalo.
Mirka potom odišla do Bratislavy, deti posunula inej učiteľke a s tým starým zažitkom žila roky. Stále sa trápila: či neublížila deťom na duši.
Nedávno, po rokoch, som jej poradila, nech si zistí, čo je s Drahom. Keď sa popýtala, dozvedela sa: keď bol Drahomír šiestak, jeho mama si vzala za muža bývalého vojaka. A ten trval na tom, aby chlapec išiel na strednú vojenskú školu v Liptovskom Mikuláši pomohol mu aj s prijímačkami. Dnes je z bývalého pľuvača muž v rokoch, slúži ako dôstojník, so spolužiakmi sa stále kontaktuje, občas zabehol aj do starej školy.
A ešte niečo: keď sa stretávajú na stretávkach, tak túto story nikdy nespomenú. Ani zo srandy. Asi to naozaj zabudli Alebo nechcú pamätať.
