Táto príhoda sa odohrala v dávnom roku 1995. V tom období som študoval na Vojenskom gymnáziu Jána Žižku v Bratislave. Uprostred vyučovania ma zrazu vytiahli z triedy a prikázali, aby som išiel rovno k riaditeľovi školy. V prísnej kancelárii sedela žena vyzerala veľmi zronene, po lícach jej stekali slzy, ktoré si raz za čas utierala vreckovkou.
Riaditeľom bol u nás generál Milan Hrušovský, skúsený dôstojník, ktorý mal za sebou ťažké roky na vojenskej misii v Afganistane. Muž prísny, no spravodlivý. Báli sme sa ho, ale zároveň si ho každý mimoriadne vážil. Takého skľúčeného som ho však dovtedy ešte nevidel. Pristúpil ku mne a tichým, unaveným hlasom prehovoril:
Syn môj, dnes sa na teba neobraciam ako na podriadeného, ale ako na priateľa. Potrebujem tvoju pomoc.
Som pripravený, odpovedal som bez zaváhania. Čo mám spraviť?
Môj synovec zomiera, pokračoval generál. Pred rokom doštudoval na našom gymnáziu, určite ho poznáš. Potom začal študovať na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského a postihlo ho strašné nešťastie. Naša posledná nádej je tvoj dedo. Pomôž, prosím. Možno sa nechá prehovoriť, aby sa na chlapca pozrel a skúsil pochopiť, čo mu je.
Viac som sa na nič nepýtal. Zavolali sme dedkovi a už o pätnásť minút sme svižným tempom šli generálovou starou Škodou 120 k nemu domov. Na šťastie generála mal dedo, doktor Vladimír Špaček, práve prvý deň dovolenky, a zastihli sme ho len pol hodinu pred odjazdom na chalupu.
Pacient išiel s nami. Aj keď som toho chlapca poznal, nespoznal som v ňom nikoho z minulosti. Hlúpe, zúfalé oči, pohľad vyhasnutý akoby bol úplne mimo reality. Pamätám si, že mi z toho išiel mráz po chrbte.
Dorazili sme rýchlo. Dedko nás privítal vo svojom malom bratislavskom byte a vypočul si príbeh uplakanej ženy. Sedem mesiacov predtým jej syn nastúpil na medicínu. Znenazdania ho priamo počas prednášky chytila slabosť. Okamžite ho odviezli do nemocnice, vyšetrili od hlavy po päty, no nič nezistili. Než ho stihli prepustiť, záchvat sa zopakoval. A potom ešte niekoľkokrát. Nikto nevedel, čo je príčinou. Poslednú nádej vkladali do môjho deda, vtedy jedného z uznávaných slovenských odborníkov na nervové choroby a psychiatriu.
Potom nasledovalo niečo nečakané. Dedko odišiel do izby s chlapcom a vrátil sa po pätnástich minútach už sám.
Všetko, môžete ísť domov, povedal pokojne matke a generálovi.
Ale čo syn? Predsa ho treba liečiť! rozrušene zvolala žena.
Choďte domov. My s ním pôjdeme na chalupu do Záhorských lesov. Potrebujem tam pripraviť drevo na zimu, a takého silného mladíka tam nemôžem nechať ležať bez úžitku, povedal dedo s úškrnom.
Ťažko sme sa rozlúčili, ale nakoniec dedko naozaj vzal svojho nového pacienta do malebnej slovenskej prírody.
O mesiac neskôr ma opäť zavolal generál k sebe. V kancelárii sedela tá istá žena no tentoraz žiarila šťastím, úsmev jej žiaril na celé okolie. Vedľa nej stál chlapec. Už nebolo vidno ani stopu po jeho predošlom trápení. Prišiel ku mne, podal mi ruku a vrúcne ďakoval. To isté spravil aj generál. Chlapec, ktorému už nik neveril, že sa uzdraví, bol po mesiaci opäť zdravý a silný. Oni aj jeho rodina to považovali za zázrak. Kiežby boli vedeli, koľko podobných zázrakov vykonal môj dedo počas života.
Neskôr som zisťoval, čo sa vlastne stalo. Ukázalo sa, že v dôsledku nesmierneho psychického tlaku z náročného medicínskeho štúdia došlo u chlapca k úplnému preťaženiu mozgu. Bol tak preplnený faktami a novými informáciami, až mu mozog vypol a odmietal prijímať ďalšie. Dedko to pochopil a hneď začal konať. Vzal ho na chalupu, dal mu manuálnu prácu a úplne ho oslobodil od duševných povinností. Chlapec vstával o ôsmej, umyl sa studenou vodou, naraňajkoval a šiel štiepať drevo. Robil to každý deň od rána do večera, s prestávkami na obed a večeru. Dedko ho tak vyčerpal, že večer vždy padol do postele a tvrdo spal. Časom sa jeho mozog úplne zregeneroval a začal fungovať lepšie než predtým.
Za celé obdobie mu dedko nedal ani jedinú tabletku len tvrdá fyzická práca a čerstvý horský vzduch.
Taká bola táto zvláštna, nezabudnuteľná príhoda zo života môjho starého otca.
