TEN PRAVÝ MAREC
Marec nie je obyčajný mesiac, to je každoročná skúška nervov a zdravého rozumu.
Najmä keď tvoje city sú približne rovnako zvláštne ako počasie za oknom: niekedy vyzerá na jar, inokedy si myslíš, že prichádza koniec sveta, a potom zistíš, že ktosi vylial šedú farbu na celé mesto.
Láska Olega a Vierky začala práve v marci, a to vysvetľovalo úplne všetko.
Iné páry sa spoznávajú pri tancovaní pod kvitnúcimi čerešňami, ale títo dvaja sa stretli, keď Oleg nešťastne ošpliechal Vierku z kaluže, a ona namiesto slzičiek presne hodila na jeho okno roztopený sneh, do ktorého podľa Olega niekto pribalil aj tehlu.
Bola to láska od prvého odrazu.
Marec v ich meste bol obdobím, keď romantika chodila po vonku v gumákoch.
Pôjdeme na prechádzku?
nežne šepkal Oleg do telefónu.
Nemám loď, odpovedala logicky Vierka.
Zoberiem ťa na chrbát.
Ich rande pripomínali tréning pohotovostnej jednotky v podmienkach podmáčanej krajiny.
Oleg hrdinsky prenášal Vierku cez jazierka z roztopenej kaše, zatiaľ čo ona oduševnene držala nad ním dáždnik, ktorý mal ambíciu odletieť až do Košíc spolu s ich nádejami na suché nohy.
Vieš, filozofoval Oleg, škrkajúci pravou čižmou v tom je hĺbka citov.
Sme ako tie dve kačice v mestskom parku.
Kačice odleteli do tepla už v októbri, Oleg.
Teraz sme skôr dvaja nešikovní tučniaci, čo zmeškali Antarktídu.
Ich zvláštna láska sa prejavovala v drobnostiach.
Hlboký cit v marci neznamenal prsteň v pohári šampanského (tam by aj tak plávala ľadová kocka), ale posledná tabletka Paralen, spravodlivo rozdelená na dva kusy.
Toto je pre teba, povedal slávnostne Oleg, podávajúc jej polovicu žltého prášku.
Vytrhnuté priamo zo srdca.
Prečo je v mačacej srsti?
To je prísada, na posilnenie imunity.
Vierka na neho hľadela v bláznivej čiapke s brmbolcom, s červeným nosom a šialeným leskom v očiach a zrazu pochopila: to je ono.
Ten pravý kód vesmíru, ktorý na chvíľu zblbol a prepojil dvoch ľudí schopných smiať sa, keď majú obaja horúčku (čo je, ako je známe, pre muža takmer smrteľný stav).
Najromantickejší moment nastal ku koncu mesiaca.
Vonku sa konečne objavilo slnko a odhalilo všetko, čo zima tak dôkladne schovávala pod sneho.
Mesto vyzeralo ako kulisy pre film o povstaní údržbárov.
Stáli na moste.
Vietor fičal silou tridsať metrov za sekundu, snažiac sa Olegovi strhnúť bundu.
Vierka, začal Oleg, pokúšajúc sa prehlušiť jar, chcel som ti povedať Si pre mňa ako prvý snežienka!
Taký bledý a pretláčaš sa cez smeti?
poznamenala Vierka, upravujúc si šál, ktorý bol už trikrát obmotaný okolo jej hlavy.
Oleg sa zasekol.
Nie.
Taká vytrvalá.
Napriek tomuto mizernému marcu si stále so mnou.
Aj po tom, čo som ti utopil mobil v snehu, ktorý bol vlastne kalužou.
Vierka sa naňho pozrela, kýchla (presne v rytme s prechádzajúcou električkou) a rozosmiala sa.
No dobre, hrdina-snežienka.
Poďme domov.
Kúpila som kilo citrónov a našla recept na varené víno.
Ak prežijeme túto nedeľu, oficiálne uznám našu lásku za kultúrnu pamiatku.
Kráčali ulicou, obchádzajúc ľadové kryhy na chodníkoch.
Bola to veľmi hlboká láska.
Hlabkou presne po kolená tak veľa vody bolo v ich vchode.
Ale bolo im to jedno.
Pretože v ten pravý marec je dôležité nie to, aké čisté máš topánky, ale čiu ruku držíš, kým obaja klzáte v ústrety nevyhnutelnému aprílu
Prešiel ďalší rok.
Prišiel nový ten pravý marec.
Mesto zas vyzeralo ako kulisy pre film Vodný svet s rozpočtom päťdesiat centov.
Oleg a Vierka stáli pred obrovskou kalužou, ktorá za noc okupovala celý ich dvor.
Susedia sa tiesnili k plotu, snažiac sa prejsť po okraji ľadu, zatiaľ čo nejaký dôchodca s nádejou uprene pozoroval oblohu čakajúc, ak nie záchranársky vrtuľník, tak aspoň holuba s olivovou vetvičkou.
Oleg, Vierka pozrela na svoje nové biele tenisky, ktoré si kúpila v záchvate neopodstatneného optimizmu.
Sme dospelí.
Máme hypotéku, prácu a ročný report.
Nemôžeme len tak
Môžeme, prerušil ju Oleg.
Spod bundy ako kúzelník vytiahol dva jasne žlté gumáky s veselými kačičkami.
Kúpil som ich včera.
Tvoje číslo.
Vierka si vzdychla.
Bola to tá pravá hlboká láska, keď partner pozná nielen číslo tvojej nohy, ale aj mieru tvojej ochoty k spoločnej degradácii.
O päť minút stáli priamo uprostred mláky.
Voda veselo čľapkala, slnko sa odrážalo v špinavých ľadových kockách a okoloidúci na nich pozerali ako na útečených z veľmi milého, no veľmi uzavretého zariadenia.
Vieš, Vierka vyskočila, rozvírila fontánu kvapiek, ktorá zaliala suseda v norkovom klobúku.
Toto je najlepší štart jari.
To je kód Žltá kačička, vážne odpovedal Oleg.
Systém vesmíru nás chcel utopiť v depresiách, ale naše päty sú vodoodolné.
Stáli uprostred toho jarného chaosu smiešni, mokrí, a dokonale synchronizovaní.
Bola to zvláštna láska, pochopiteľná len pre tých, ktorí dokážu nájsť dno tam, kde ostatní vidia len špinu.
Oleg ju objal a v tom momente slnko hrialo tak silno, až z ich búnd začal stúpať jemný par.
Horíme, skonštatovala Vierka.
Nie, usmial sa Oleg.
Len sme sa konečne zohriali na správnu teplotu.
V tento pravý marec pochopili jedno: keď ti život nadelí mláky, kúp si najfarebnejšie gumáky a nauč sa v nich tancovať.
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
