Denník muža
– Ján, nečakaj dlho dnes, prosím ťa, – povedala Eva svojmu mužovi, zatiaľ čo miešala guláš na sporáku v ich byte v Košiciach. – Naša Katka chce, aby sme stretli jej priateľa, Tomáša!
Ján sa nadýchnul. Jeho maléťa vyrastlo, už má frajera. Ako rýchlo uteká čas! Tomáš bol sympatický – inteligentný, vzdelaný, s úprimným úsmevom. Jánovi sa páčil, aj Eva bola spokojná. Katka žiarila z lásky – všetko vyšlo dokonale. Ale raz, keď sa prechádzal po nákupnom centre hľadajúc darček pre Evu, počul hlas, ktorý mu zastal srdce.
Dva roky žil dvojitý život. Stretol Vieru náhodou, keď mu mierne odrela auto na parkovisku. Škrabanec bol malichernosť, ale ona sa tak úprimne ospravedlňovala, že ho presvedčila, aby zašli do blízkej kaviarenne.
Súhlasil. V tej krehkej, životeplnej žene bolo niečo magnetické. Bola osamelá, vtipná, s iskrou v očiach. Rozhovor sa tiahol.
Začali sa stretávať u nej doma. Hneď jej povedal, že je ženatý. Vieru to neodradilo – zamilovala sa do statného, sebavedomého muža.
S Evou boli spolu sedem rokov. Bola láskavá, starostlivá, ich domov v Košiciach bol útočiskom. Oba dobre zarábali, ale chýbajúce deti ich trápili. Lekári len krčili ramenami: všetko v poriadku, no zázrak sa nedial.
Ján neplánoval odísť – bolo mu dobre. S Vierou sa vídal, keď mu čas dovolil, snažil sa Evu nezaniedbávať. Možno tak tlmiť vinu?
– Janko, som tehotná, – ohromila ho Viera pri jednom stretnutí. – Je čas vybrať si: buď my, alebo tvoja žena. Už unavujem žiť v neistote.
Zaskočený Ján nechápal. Vždy boli opatrní. Deti mimo manželstva neplánoval. Ale niečo sa pokazilo.
– Ako sa to stalo? – vyhrkol. – Varovali sme sa.
– Nič nie je isté, – pokrčila plecami Viera.
– Chcem deti, – povedal. – Len som nečakal tento zvrat. Daj mi čas premýšľať.
Cestou domov sa rozhodol: musí povedat Evé pravdu a požiadať o rozvod. Štvorák na ruku – jediné čisté riešenie. Nemôže žiť s manželkou, zatiaľčo niekde rastie jeho dieťa.
Keď prišiel domov, Eva naňho čakala so žiariacimi očami.
– Jano, čo tak stojíš? – zvolala. – Bola som u doktora. Budeme mať bábätko! Konečne! Som šťastná!
Ján sa usmial. Už dlho nevidel ju takú radostnú.
– Vážne? To je… úžasné, – vybral, skrývajúc zmätok.
Neklamal – správa ho ohromila. Dve tehotenstvá v jeden deň? Ako povedať Evé o Vierine? Prečo práve teraz?
Ráno sa zobudil s rozhodnutím: zostane s Evou. S Vierou sa musí rozísť. Nemôže a nechce žiť v dvoch domovoch. Musí ju presvedčiť, aby si dieťa nechala.
Večer bol u nej. Sedeli v kuchyni, Viera nalievala čaj.
– Vier, počúvaj, – začal. – Eva je tehotná. Roky sme sa snažili… Teraz už ju nemôžem opustiť. Ale pomôžem ti s peniazmi na… operáciu. Si mladá, nájdeš si muža…
Viera ho počúvala, bez sĺz alebo výčitiek.
– Chápem, – povedala pokojne. – Zajtra sa objednám. Viac ťa nechcem vidieť. Buď šťastný.
Ján skrýval bolesť. Vyšiel a zabuchol dverami.
Ubehlo dvadsaťdva rokov.
– Ján, nemeškaj dnes, – pripomenula Eva. – Katka ide s Tomášom. Už som počula dosť, chcem ho vidieť. Bez otázok, prosím.
Ján sa usmial. Jeho Katka už bola dospelá. Pamätal všetko – prvý úsmev, kroky, zub. Tieto chvíle mu zostali v srdci.
Katka bola slabé dieťa. Eva ju obklopila láskou. Mali rovnaké oči, vlasy…
Ján našiel pokoj. Mal všetko: rodinu, prácu. Na Vieru už takmer nemyslel.
Stretnutie s Tomášom prebehlo hladko. Študent, šikovný, slušný. Jánovi imponoval. Katka zářila – rodičia schválili jej výber.
Raz sa Ján potulal nákupným centrom, hľadajúc darček pre Evu. Nič ho nezaujalo, tak si sadol do kaviarne.
– Dobrý deň, pán Ján, – počul známy hlas. – Dobrú chuť!
Otočil sa – a zakašlal. Stretol Tomáša a… Vieru.
Takmer sa nezmenila, len trochu pribrala.
– Toto je moja mama, Viera, – povedal Tomáš. – A toto otec Katky, mojej priateľky.
Viera mu podala ruku.
– Teší ma, – zamumlala.
– Tiež, – vypustil Ján.
– Mami, o chvíľu prídem, – povedal Tomáš. – Kamarát potrebuje poradiť.
Ostalí dvaja zostali sami.
– Gratulujem, Janko, – šepkala Viera.
– To je tvoj syn? Si vydatá? – spýtal sa zmätene.
– Môj syn. Vydatá. Nepoznala som jej priezvisko. Svet je malý…
– Viera… – váhal. – Deti nemôžu byť spolu.
– Prečo? – zamračil sa. – Stále mi to máš za zlé? Deti sú nevinné!
– Bože, ty nerozumieš, – pozrela mu do očí. – Tomáš je tvoj syn.
Ján zbledol.
– Akože môj? Veď si…
– Nedala som to preč, – prerušila ho. – Nechcela som. Vydala som sa za iného. Nosí jeho meno. Nikdy o tebe nevedel. A teraz? Ako im to povieš?
– Neviem, – zakrútil hlavou. – Musíme premyslieť.
Keď sa vrátil domov, Eva žehlila.
– Kde si bol? – spýtala sa. – Večera vychladla.
– Evička, musíme si pokecať, – začal vážne. – Pred rokmi som mal pletku. Tehotnela. Chcel som odísť, ale potom si oznámila, že čakáš. Zostal som. Povedal som jej… – zamilkol sa.
Eva si zakryla ústa.
–”Po dlhom mlčaní Eva zložila žehličku, pozrela sa mu do očí a povedala: ‘Takže naše deti sú vlastne nevlastní súrodenci.'”
