– Janko, dnes nechýbaj večer, prosím ťa, – povedala Alžbeta mužovi, miešať polievku na sporáku v ich byte v Košiciach. – Naša Zuzka chce predstaviť nám jej priateľa, Tomáša!
Ján ťažko vzdychol. Jeho malá vyrastla, už má ženícha. Ako rýchlo letí čas! Tomáš bol príjemný chalan: múdry, vzdelaný, s úprimným úsmevom. Jánovi sa páčil, Alžbeta bola tiež spokojná. Zuzka žiarila šťastím – všetko prebehlo dokonale. Ale raz, keď sa prechádzal po nákupnom centre hľadajúc darček pre Alžbetu, Ján počul hlas, kvôli ktorému mu stuhlo srdce.
Ján žil dvojitý život dva roky. S Vierou sa stretol náhodou, keď mu mierne poškrabala auto na parkovisku.
Škrabanec bol malicherný, ale Viera sa tak úprimne ospravedlňovala, že ho presvedčila ísť do blízkej kaviarne.
Ján súhlasil. V tej krehkej, živej dievčine bolo čo fascinujúce. Bola osamelá, veselá, s iskrou v očiach. Rozhovor sa natiahol.
Začali sa stretávať u nej doma. Ján hneď priznal, že je ženatý. Vieru to neodradilo – zamilovala sa do šarmantného, sebavedomého muža.
S Alžbetou bol ženatý sedem rokov. Bola milá, starostlivá, ich dom v Košiciach – útulným útočiskom. Oba dobre zarábali, ale absencia detí im kalila život. Lekári rozpačito krčili ramenami: všetko v poriadku, no zázrak sa nekonal.
Ján neplánoval opustiť rodinu – všetko mu vyhovovalo. S Vierou sa vídal, keď mu to čas dovolil, snažiac sa nezanedbávať Alžbetu. Možno tak tlmiť vinu?
– Janko, som tehotná, – ohromila ho Viera pri jednom stretnutí. – Je čas vybrať si: buď my, alebo tvoja žena. Unavilo ma čakať.
Ján bol zaskočený. Vždy sa chránili, a tak bol v pokoji. Deti mimo manželstva neboli v jeho plánoch. Ale niečo sa pokazilo.
– Ako sa to stalo? – vypotil. – Vždy sme boli opatrní.
– Nič nie je stoprocentné, – pokrčila plecami Viera.
– Chcem deti, – povedal. – Ale nebol som pripravený na toto. Daj mi čas premyslieť.
Na ceste domov sa rozhodol: musí Alžbete všetko povedať a požiadať o rozvod. Úprimnosť – jediná cesta. Nemôže žiť s manželkou, keď niekde vyrásta jeho dieťa. Skrývať sa a klamať už nemal silu.
Ján vošiel do bytu s pevným zámerom. Ale Alžbeta ho privítala s žiariacimi očami.
– Janko, čo tak stojíš? – vykríkla. – Bola som u lekára. Budeme mať bábätko! Konečne! Som tak šťastná, ani nevieš!
Jej radosť bola nákazlivá. Ján ju takú nevidel už roky.
– Vážne? To je… úžasné, – vydýchol, skrývajúc zmätok.
Neklamal – správa ho ohromila. Dve tehotenstvá za jeden deň? Ako povedať Alžbete o Vier? Prečo všetko naraz?
Ráno, keď sa zobudil, Ján pochopil: zostáva s Alžbetou. S Vierou sa bude musieť rozísť. Žiť v dvoch domovoch, kde rastú jeho deti, nedokázal a nechcel. Musí Vieru presvedčiť, aby si dieťa nechala.
Večer bol u nej. Sedeli v kuchyni, Viera naliala voňavý čaj.
– Vier, počúvaj, – začal. – Alžbeta včera povedala, že je tehotná. Roky sme nemali deti, a teraz… Nemôžem ju opustiť. Ale pomôžem ti s peniazmi na… zákrok. Si mladá, nájdeš si dobrého muža, porodíš mu. Nechcem dve rodiny.
Viera ho vypočula v tichosti, bez sĺz a výčitiek.
– Chápem, – pokojne povedala. – Zajtra sa objednám. Už ťa nechcem vidieť. Bud šťastný s manželkou. Choď. A peniaze nepotrebujem.
Ján zovrel zuby. Ťažká situácia. V tichosti vyšiel, zabuchol dverami.
Ubehlo dvadsaťdva rokov.
– Janko, dnes sa nezdržuj, – pripomenula Alžbeta. – Zuzka prinesie Tomáša. Toľko som o ňom počula, chcem ho konečne vidieť. Len prosím, bez zbytočných otázok. Zuzka je zamilovaná, dúfam, že je to slušný chlapec.
Ján sa usmial. Jeho Zuzka už bola dospelá, s priateľom. Navždy mu ostala tou malou dievčinkou s pletenými vrkočmi. Pamätal všetko: jej prvý úsmev, prvé kroky, prvý zub. Tie chvíle mu vryté do srdca.
Zuzka sa narodila slabšia. Alžbeta bola vzornou matkou, obklopila ju láskou. Dcéra zdedila jej črty – tie isté oči, vlasy, pôvab.
Ján našiel pokoj. Mal všetko: milujúcu ženu, dcéru, stabilný život. Na Vieru takmer nevzJán sa pozrel na Alžbetu a v tých jej očiach, ktoré poznal celý život, zbadal odraz vlastného zlomeného srdca.
